Denník N

Liečba

Ale musí bojovať, vždy je nádej…

Celkom pekný deň, dažďové kvapky pomaličky prestali bubnovať na okno. Silný vietor preháňa tmavé mračná po oblohe. Sleduje ich, len tak, akoby chcela vedieť kam majú nasmerované. Bolo by to zaujímavé, poznať ich cestu. Bolo, ale  je toľko vecí, ktoré by chcela, akosi sa to nakopilo.

Drobné copaté dievčatko zastane pri nej. „Mami, čo tam vidíš?“ Hlava pootočená, venuje sa dcérke. „Ale no tak, si veľká slečna, to sa nepatrí,“ karhá ju, len čo na ňu pozrie. Prst strčený kdesi hlboko v nosnej dierke, úplne zaujatá svojím počínaním. „Niekto ma nepočúva a to znamená, že sa nič nedozvie.“ Konečne pochopila, ruka je na svojom mieste,  jej námaha bola korunovaná úspechom. Nikdy nič podobné nerobila, ale od istého času sa jej v nose akosi zapáčilo. Možno súvis so situáciou doma. „Tak poď, niečo ti ukážem, ale musíš byť pozorná. Sleduj obláčiky ako sa pohybujú, zo stoličky budeš vidieť lepšie,“ naviguje dcérku.

Nevydrží, o chvíľku už poskakuje v izbe. „Kde je ocko, budeme spolu skladať?“ Okamih precitnutia, nevinná otázka, návrat do reality. Odpúta sa od okna, len tá odpoveď. Nepozná ju, sama by sa potrebovala spýtať. Koho, keby tu niekto taký bol. „Skús sama, potom sa pochváliš ockovi,“ hľadá riešenie. Videli sa ráno, úchytkom zjedol raňajky. Hovoriť s ním? Nemožné, vyparil sa skôr ako si to stihla všimnúť. Buchot, kocky lietajú po izbe, Laura stojí a rozhadzuje ich okolo seba. Nechce sa rozčúliť, ale akosi to do nej vojde. „Okamžite s tým prestaň!“ zvrieskne. Ticho, malá stojí bez pohybu, tvár odutá. To je pohľad, zraňuje ju, vie, že nemala zvýšiť hlas.

Schody, dostane sa na tretí. Ďalej nie, nemá to význam, prehovára samú seba. Nefňukaj, vzdať sa je najľahšie, hovorí si. Zozbiera všetky sily, ktoré nájde, myslí na malú. Nechala ju tam hore, nemôže tu byť dlho. Zíde až dole, stisne kľučku, vchádza. Postupuje pomaly, prechádza okolo strojov. Nevidí ho, nosom zachytí pach potu. Cvičil, tak predsa, živí nádej. Hromada žineniek, zbadá ho. Sedí, telo zhrbené, akoby ani nešportoval. V ruke pohárik, obďaleč fľaška, pach potu vystriedal alkoholový puch. Nevidí ju, nevníma, je ponorený sám do seba.

Rýchlo preč, musí sa dostať von. Neznesie ten pohľad, bolí ju, trhá srdce. Bolesť, s vrcholovým športom nezlučiteľná, chápe ho. Ale musí bojovať, vždy je nádej. A tá jeho ešte stále žije. Izba, tiché vzlyky, malá sa jej hodí do náručia. Láska bez slov, objíme ju tak silno, ako vládze. Hlavu skloní, aby malá nevidela, po tvári jej tečú slzy ako hrachy.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com