Denník N

Inklúzia v slovenskom (nielen) školstve alebo prečo Cigánečkovia nechodia do školy s hej(t)Slovákmi

„Strategickými cieľmi stratégie“ Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania (NPRVV) 2018-2027 „je zvýšenie kvality systému výchovy a vzdelávania“ (s.6). Slovné spojenie „strategickými cieľmi stratégie“ a dlhočizný názov dáva tušiť, že ide o vážny dokument a MEGA STRATÉGIU. „I hate strategies!“ (Nenávidím stratégie, pozn. autora), povedala mi ešte v roku 2009 rumunská kolegyňa na univerzite v Nemecku. Mala plné zuby prestrategizovaných stratégií v jednotlivých krajinách EÚ.

 

Ako tretiaci ZŠ sme mali možnosť vybrať si dvoch naj kamošov na pamätnú fotku. Volili sme spontánne – skrátka patrili sme k sebe ako traja kamaráti od Remarqua. Majo skvelý šachista, ktorý ma naučil dať mat na tri, štyri ťahy a Zdeno spevák a bubeník s ktorým sme si vystrihovali texty z časopisu PopCorn a spievali ich po sídlisku: „call me, call me by my name or call me by number“  (Chesney Hawkes, 1991). Boli sme tabula rasa, rasa či znevýhodnenie nehrali žiadnu úlohu. Boli sme teda decká v inklúzii (schéma 3):

V súčasnosti som sa stretol so všetkým troma znázornenými prístupmi. Inkluzívny je zriedkavý, predstavím si školu pre deti diplomatov alebo ostrovy pozitívnej deviácie objavujúce sa zdola – založené zanietenými pedagogičkami a učiteľmi, ktorým na inkluzívnom školstve skutočne záleží. Bežná je integrácia – tu však pedagógov dopĺňajú asistenti učiteľa, ktorí sa síce snažia, no absentuje u nich špeciálno-pedagogická základňa pre prácu s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP). Asistentky, asistenti nie sú spasiteľskou silou inklúzie. Mohli by sme sa inšpirovať Českou republikou, kde každá absolventka, absolvent pedagogického vzdelania musí absolvovať špeciálnu pedagogiku.

Najvypuklejšie sa javí exklúzia v školstve, ktorá vzniká prirodzenou cestou. Dali by ste Vaše deti do triedy s deťmi z osady? Prihlásili by ste Vaše dieťa do letného tábora organizovaného súkromným centrom s Aspergermi či deťmi s Downovým syndrómom? Ak áno, tak patríte k deviantom odchyľujúcim sa od normy.  Po návšteve jednej obecnej školy na Spiši, kde je obyvateľstvo rovnomerne zastúpené, je totiž normálne nedať, neprihlásiť.

Rodičia by mali mať slobodu a právo na výber školy. Podporiť by sme však mali tie vzdelávacie inštitúcie, ktoré si zvolili ťažšiu cestu inklúzie. Tak ako chcem a túžim byť rešpektovaný, rovnako musím prijať a snažiť sa pochopiť tých, ktorí sa zatiaľ na cestu začlenenia detí s postihnutím alebo z inak situovanej vrstvy nevydali.

Inklúzia nie je slniečkársky koncept. Je o rešpekte, úcte, čestnosti a kolektívnej zodpovednosti – zdôrazňujem – na oboch stranách. Inak sa inklúzia stáva len strategickou ilúziou.

Inklúzia je životný štýl. Je o osvojení myšlienok rovnosti, rešpektu, priateľstva a pomoci na oboch stranách spektra.

Hej Slováci! Nebuďme hejt Slovákmi, veď nám nie je vlastné byť k sebe nenávistní.  Nadávať si do Cigánčat, slniečkárov či fašistov nikomu nepomôže. Homo homini lupus alebo Slovák Slovákovi vlkom je predsa nosením si do vlastného hniezda.

Pod tento článok nie je možné pridávať komentáre.

Ak mi chcete napísať, urobte tak prosím tu:

Teraz najčítanejšie

Michal Kozubík

Mám to šťastie, že moja práca je zároveň moje hobby. Takmer dvadsať rokov sa venujem pomoci núdznym a pohybujem sa na poli sociálnej práce. Táto profesia v sebe spája staroslivosť o ľudí na križovatkách života a vedecký život. Je skvelé vidieť ako sa vaše výskumné zistenia môžu pretaviť do praxe a byť na osoh iným. Počas štúdií v Nemecku a Holandsku som sa u študentiek, študentov pomáhajúcich profesií stretol so silným politickým aktivizmom. Veď kto lepšie pozná problémy chudobných ľudí žijúcich na perifériách či dennodenné ťažkosti, ktorým čelia ľudia s postihnutím alebo deti bez rodičov? Svojim malým dielom sa snažím byť politicky aktívny a prispieť tak k sociálnej zmene. Som členom politickej strany Sloboda a Solidarita (SaS).