Vystrihnuté ako z knižky

Asi to spôsobili texty, ktoré Irena Tarasová dostávala od vydavateľstiev najčastejšie, aby ich ilustrovala – leporelá, kratučké básničky, minipoviedky – pre čo najmenšie deti.

Pre ne vymyslela ľahko zapamätateľný tvar ilustrácie, akúsi svoju značku – koláž, či skôr textilnú koláž. Spájala dokopy, vrstvila kúsky látok – tkané, vyšívané, čipky. Kládla ich tak, aby mali anatomickú logiku, aby jednotlivé časti: kvietky, stromy, veci, zvieratá aj ľudia, vytvárali dojem, že sa dokážu hýbať a v knižke len na chvíľu stuhli.

Nebála sa pritom sviežich detských farieb – fialkastých, ružovkastých, tyrkysových, žltých, trávovej zelenej, blankytnej modrej – zo stredu spektra. Nikdy však neprekročila hranicu, za ktorou by sa zmes týchto farieb stala sladkasto opojným gýčom.

Tak vznikli už legendárne knižky – Ňuňa je sama doma od Nataše Tanskej či leporelo Mám koníčka bieleho Kristy Bendovej alebo Už ho vezú od Ľudmily Podjavorinskej, o ktorom hovorí slovenská kunsthistorička Gita Kordošová takto:

…  také ilustrovanie poézie pre deti má v pozornosti úlohu: dať veršom rovnocennú obrazovú podobu a zdôrazniť poetický rozmer. Dôvod spočíva v tom, že poézia a obraz sú v hlbokom a intenzívnom spojení. Irena Tarasová sa rozhodla pre vzdušné a voľné obrázky, a preto vytvorila dekoratívne záhlavné a koncové koláže. Podáva dôkaz, ako aj takáto rozsahom neveľká ilustrácia môže byť fantazijne podnetná a bohatá. Pokojné a prosté motívy, jednoduché tvary blízke detskej mentalite a poézie obsahu sú pestré a technicky jedinečné. V kolážovej technike majú precízne tvaroslovie, citlivé kombinovanie papiera, textílií a gvašu a v kompozíciách originálnu nápaditosť a fantáziu. Typológia zvieracích a detských hrdinov má v zjednodušenej štylizácii črtu hravosti a úsmevnej pohody. Obrázky sú výtvarne pôsobivo štylizované a súčasne pre dieťa dobre čitateľné.

Bolo by však chybou myslieť si, že Irena Tarasová je iba elementaristka. Naopak, keď dostala príležitosť vyjsť zo škatuľky, okamžite ukázala, ako sa dá pracovať v ilustrácii s hmotou, zvýšila jej objem až na hranicu únosnosti tlače a našla nečakané priestory, v ktorom z pospájania zdanlivo neforemných kúskov papiera a látok vzniká divoké, dravé napätie – a čo je fascinujúce – nepotrebovala na tou žiadne veľké výtvarné gestá. Tie osekáva až na kosť, odstraňuje ich z obrázkov (často až tak, že vynechá časti tváre či tela hrdinov príbehov). Emóciu šifruje do dokonale vymysleného pohybu dielikov, do štylizácie postáv, do toho, v akom uhle ich zachytí. Stačil jej zástrih nožnicami, zvýšenie objemu podkladu – papiera či látky, jeho rozodratie, nastrihnutie, až tak, že vzniká efekt akejsi vaty, aby mal čitateľ pocit, že na papieri sa niečo deje: že postavy, o ktorých číta, nie sú len statické, pohodené na stránke, ale sú naozaj smutné, šťastné, ubolené, euforické… Pritom často svojich hrdinov nechá len v obryse, akoby ste sa k nim len blížili, keď ich vidíte na stránke – už tam sú, ale vy ešte neviete rozoznať, akí sú. Akoby hovorila: nepotrebujete vidieť všetko. Týmto spôsobom  dokáže vyjadriť pre nás ľudí len ťažko pochopiteľné prežívanie zvierat v príbehoch Ahmeda Hromadžiča v knihe Skamenení vlci alebo dokonca permanentnú, vpečatenú úzkosť Jany Eyrovej od Charlotty Brontëovej, kde hlavnú hrdinku nielen ukáže, ale doslova uväzní v navrstvených čipkách. Opäť o knihe hovorí Gita Kordošová:

Kolážový obraz v knihe Skamenení vlci skladala z trhaných papierov, kde zámerne ostávali biele okraje, ktoré v obrazovej skladbe kontúrovali postavy, stromy a vrstvenie terénu. Technicky dosť náročný proces, ale originálna finesa. Pracovala s otlačkami, aby prírodné prvky – lesný porast, skaly, zem – dostali odlíšenie a plastickosť. Paletou farieb ešte umocnila dejovú schému literárnej predlohy a aj napriek polstranovému formátu ilustrácií vytvorila neobyčajne krásne a emotívne obrazy.

Koláž nebola jedinou výtvarnou polohou Ireny Tarasovej, v ktorej sa cítila dobre, sebavedomo. Rovnako intenzívna je napríklad aj v jemnej akvarelovej maľbe. Aj tu (s výnimkou naozaj raných prác) používa jasné farby a plné plochy, dokonca sa hrá s ornamentom – vlastne nehrá, ona ornament (akoby si povedala: nech si vraví kto chce, čo chce, najmä výtvarná kritika) povýši na základný prvok ilustrácie, nie je to pre ňu apendix, nie je len na skrášlenie. Ornament v jej podaní tvorí epicentrum ilustrácie, okolo neho sa potom všetko z príbehu víri. Ornament v jej tvorbe dosahuje svoj vrchol v knižke Ženích pre slečnu myšku, o ktorej hovorí Gita Kordošová takto:

Tieto rozprávky z Orientu sú o zvieratách v džungli a ľuďoch chudobných a bohatých. Ich príbehy sú maľované  ako celostranové obrazy s kompozíciou jemných  tvarov  a s ornamentálnou kresbou štylizovanej vegetácie. Jemná linka je použitá aj na vnútornú výzdobu bytostí a predmetov. Umelkyňa skutočne bohato využíva kvalitu farieb  v širokej palete sýtych i jemných,  ale predovšetkým čistých tónov.  Jej jemné dekoratívne prvky a ornamentálne linky obohacujú obraz tvaroslovím voľnej prírody.

Áno, je zaujímavé pozerať sa na to, ako si Irena Tarasová vyberá, čo z textu nailustruje. Často sú to úplne nenápadné časti, detaily, ktoré si čitateľ, keď letí stránkami, ani nevšimne a vráti sa k nim až vtedy, keď ho na to ilustrátorka upozorní.

Do obrázkov ide tichou silou. Ani vtedy, keď cíti, že text je dynamický, nenechá sa ním strhnúť, hovorí čitateľovi: „Zastav sa, skús so mnou premýšľať nad tým, čo sa deje. Ak sa nebudeš hnať dopredu, získaš priestor na to, aby si našiel skryté detaily, šifrovanie odkazov.“

Irena Tarasová patrí k tým autorom, ktorých ilustrácie mohli vzniknúť aj dnes, nepoznali by ste rozdiel, nedošlo by vám (keby sme to tu nepísali), že mnoho z nich už má polstoročie. Sú rovnako sebavedomé, reflektujúce svet v detailoch – táto autorka sa vie pozerať – ako ktorékoľvek súčasné.

Tak sa teda s nami pozerajte. Stojí za to, uvidieť tie ilustrácie zblízka.