Denník N

Pokrytectvo v politike

Dan Perjovschi
Dan Perjovschi

O pokrytectve nielen v politike ale aj v nás samotných.

Väčšina vrcholových politikov/političiek ak chce byť úspešná musí brať pokrytectvo ako svoju nevyhnutnú pracovnú metódu. Zoberme si len také nadávky. Každý politik používa hrubé výrazy v súkromí (pardón, všetci okrem Igora Matoviča, že vraj). Osobne čo som mal možnosť sa stretnúť s politikmi, viem to len potvrdiť. Nadávajú ako pohani. A tých ktorých som nemal možnosť stretnúť, o tých sú buď zvukové alebo video záznamy ktoré potvrdzujú, že všetci sú upletení z toho istého klbka.

Niektorí čo sa nevedia ovládnuť tak dokonca vybuchnú priamo na verejnosti, v médiách, prípadne na diskusiách alebo priamo v parlamente. Ale poďme k veci: Väčšina populácie nadáva na dennodennom poriadku, ale očakáva, že ich zastupujúci politik sa nebude tak správať na verejnosti. V poriadku, s tým sa dá ako tak stotožniť. Čo je však na zamyslenie je to, že občania práve tým, že vyžadujú od svojich politických reprezentantov aby hrubo neurážali oponentov na verejnosti a teda tým, aby hrali divadlo, chcú od nich aby išli proti svojmu prirodzenému DNA. V skratke, aby boli pokrytcami v priamom prenose.

Aby bolo jasné. Mne osobne nadávanie ako také nevadí. Je to zdravé. Hlavne ak je to v norme. Keď niekto nadáva v súkromí, v poriadku. Keď si nechá ísť niekto ústa na špacír v politickej diskusii, čo už. Je to jeho osobná vec. Nie je to aspoň pokrytectvo. Mne skôr ide o nečinnosť, činy alebo prečiny danej osoby. Jeho verbálny prejav je až tretí v rade. Tak isto ako ostáva pre mňa top filmovým režisérom David Fincher, je to práve kvôli jeho dielu, a nie skrz jeho oveľa viac vulgárnejšiemu prejavu v porovnaní s verbálne krotkým Spielbergom. Na Slovensku sme už síce mali v politike kadejakých hulvátov a nebolo to žiadne vznešené divadlo. Je fajn, že sa tzv. politická kultúra u nás posunula ďalej od premiéra ktorý sa skoro neovládol a naboxoval to dotieravému novinárovi viac ako len verbálne. Ale ak majú byť všetci politici len akýsi krotiteľmi vyjadrovania a niekým kto autocenzuruje po celý čas svoje myšlienky, nie je to správna cesta. Čo autentické vlastne potom ostáva?

Čo ma prívádza ku klamstvu. Lož je top pokryteckou pracovnou metódou u viacerých politikov. Nevedia si jednoducho pomôcť. Presne tak isto, ako je to s nadávkami. A zdá sa, že presne tak isto voličom nevadí, keď je klamstvo politika odhalené a preprierané na verejnosti. Ľud si už zvykol. Inak sa to vysvetliť nedá. Ako inak zdôvodníte popularitu politikov, ktorí boli XY krát usvedčení z toho, že nehovorili pravdu a s ich preferenciami to ani nepohlo? Žeby krátka pamäť ľudu? Skôr tam ide o niečo iné. Malý príklad za všetky: v New York Times spočítali Donaldovi Trumpovi, že presne za dva roky čo je vo svojom úrade, vyslovil 8,158 falošných tvrdení ktoré sa nezakladajú na pravde. Wow, kam sa hrabú tí naši tuzemskí diletanti, však? Na factcheckingovom portáli demagog.sk kde kontrolujú výroky našich politikov v diskusiách musia pukať od závisti.

Na rozdiel však od nadávok, je smutné si uvedomiť, že tuzemský volič svojmu vyvolenému politikovi naozaj prepáči čokoľvek, klamstvo nevynímajúc. Pretvárka a klamstvá sú totiž nebezpečnejšie a oveľa návykovejšie. Viď len v skratke minulý týždeň čo sa u nás dialo:  Predseda parlamentu prizná, že podvádzal pri písaní rigoróznej práce, ale nevadí, veď ževraj to my všetci sme tak podvádzali. Áno, všetci sme ad hoc kapitáni a farizejský doktori. Nevadí, ideme ďalej. Prevráťme odpísaný list. Podpredseda parlamentu a bývalý minister obrany si veselo dopisoval s volavkou obvinenou z niekoľkých vrážd. Najprv klame, zavádza, vytáča sa, zvaľuje vinu na iné inštitúcie, ale nakoniec pod tlakom ako sa len na maznáka patrí, všetko pekne prizná. Ďalej zistíme, že polícia lustrovala novinára, ktorého potom iní zavraždili. Spätne pretočené klamstvá bývalého policajného prezidenta získavajú tak novú kontúru. Alebo, už nezáleží na tom, či kandidát na Ústavného sudcu spĺňa podmienky, ale na tom, či si ich vie dodatočne vyrobiť. Toto je len krátka sonda do našej falošnej politickej scény LEN za jeden týždeň…

Čo by bolo fantastické, by bolo mať u nás politika-političku čo vyjde s kožou na trh. Podobne ako to bolo v prípade Baracka Obamu, ktorý pred prezidentskou kampaňou napísal do autobiografickej knihy, že počas štúdia fajčil marihuanu a užíval kokaín. Toto by u nás zdiskreditovalo ešte stále asi každého politika ktorý by sa uchádzal o najvyšší úrad. Avšak nie preto čo urobil v minulosti, ale paradoxne pre to, že povedal o sebe holú pravdu. Ako si to len o sebe mohol dovoliť povedať…?!?

Osobne som stretol zatiaľ vo svojom živote hŕstku osôb z politickej arény, čo sa správa tak isto v súkromí ako aj na verejnosti. Neberú si servítky pred ústa tam kde je to treba, ale nepoužívajú nadávky ani na verejnosti a už vôbec nie v súkromí. Autentická, prirodzená, na nič a pre nikoho nehrajúca sa osobnosť, ktorá nie je ustráchaná, a hlavne nič neskývajúca. Pokrytectvo u nej nemá miesto.

Pamätáte si na záverečný súboj  ktorý zvádzal Eminem na pódiu ako postava vo filme 8. Míľa? Povedal všetko negatívne vopred o sebe, čo by neskôr mohol proti nemu použiť oponent. Protivníka tento nečakaný krok úplne odrovnal a keďže už nemal čo by na Eminema vytiahol, zložil mikrofón a prehral. Predstavte si, ak by raz do politického ringu u nás vstúpila osoba s tým, že by povedala o sebe vopred všetko to, čo by jej alebo jemu mohlo neskôr uškodiť. Napríklad: Som bytosť ktorá si nedokáže pomôcť a niekedy aj na verejnosti mi ujdú škaredé nadávky. Vopred sa za to ospravedlňujem. Som ale aj bytosť, ktorá sa potrebuje sem-tam uvoľniť, a niekedy to s alkoholom dosť preženiem. Najmä v spojení s ľahkými drogami. Mám doma na poličke Main Kampf, hneď vedľa Koránu a Talmudu. V kostole som síce nebol veľa rokov a ak mám byť ešte viac úprimný, za posledných XY  rokov som bol viac krát vo verejnom dome ako v kostole. Ale to je všetko za mnou, pretože som vo vysokom štádiu takej a takej rakoviny a posledné roky života, ak Boh dá, chcem venovať službe štátu, aby som mohol po sebe niečo pozitívne zanechať a odvďačiť sa aspoň takto skvelým ľuďom tejto krajiny…Napríklad.

 

 

Autor je zakladajúcim členom politického hnutia Progresívne Slovensko. Text a myšlienky vychádzajú z autorovho presvedčenia a nevyhnutne sa nemusia zhodovať s názormi spomínaného hnutia.

 

Teraz najčítanejšie

Michal Styk

Stresom prerastený workoholik, ktorý jednou rukou analyzuje politiku a druhou sa strastiplne venuje svojím kreatívnym nápadom, aby prerástli do reality a popri tom sa venuje neziskovým organizáciám a doktorandskému štúdiu. Milovník antického všetkého, občasný maratonec, hudobný nadšenec a zberateľ kvalitnej spoločnosti, ktorá stojí za ten investovaný čas.