Viacerí publicisti varujú, že situácia vo Venezuele môže dopadnúť rovnako tragicky, ako v Sýrii. Pravdepodobne sa mýlia. Prečo?

a) Iná zahranično-politická situácia

b) Venezuela nie je pre Ruskú federáciu strategická

c) Prezident Maduro nemá za sebou podporu verejnosti

d) Opozícia je relevantná politická sila

e) Maduro nie je Bashar Al-Assad

a) V roku 2013 bol prezidentom Barack Obama, teraz je pri moci Donald Trump. Trump síce pred voľbami vyhlasoval, že USA nebudú riešiť konflikty v ďalekých a pre USA nezaujímavých krajinách. Neskôr však dodal, že USA má inú vládu ako pred tým. Nebudú vyhľadávať konflikty, avšak ak k nejakým predsa dôjde, necúvnu.

Väčšina republikánskych prezidentov v moderných dejinách šli do volieb s podobným posolstvom (okrem Reagana ktorý presadzoval peace through strenght) a realita bola opačná.

Obamova administratíva síce chcela vojenskou silou zvrhnúť režim Bashara Al-Assada, bez mandátu OSN sa však neodvážila. Namiesto útoku na Sýriu sa USA zmohli iba na ekonomické sankcie a podporu rebelov. Obdobne diplomaticky prezident Obama postupoval aj v prípade anexie Krymu. Označili ju síce za hrubé porušenie medzinárodného práva a USA uvalili na Rusko sankcie, no neurobili nič viac.

Donald Trump naopak bez varovania vydal príkaz na raketový útok na sýrske letecké základne, keď Bashar Al-Assad opätovne použil chemické zbrane proti obyvateľstvu. Obdobne postupuje aj vo vzťahu k rusko-ukrajinskému konfliktu. USA dodávajú ukrajinskej armáde omnoho viac zbraní, požičiavajú peniaze ukrajinskej vláde, tlačia na krajiny OPEC aby znížili cenu ropy. Uvaľujú na RF stále novšie a tvrdšie sankcie a tlačia na svojich spojencov, aby vo väčšom meradle prestali obchodovať s Ruskou federáciou (napr. kauza Nordstream). Je teda zrejmé, že Trump použije všetky prostriedky k tomu, aby ukončil diktatúru Madura.

b) Ruskej federácií je síce príjemne mať v Južnej Amerike proti amerického spojenca. Avšak ekonomická situácia v Rusku nie je prívetivá a navyše sú Rusi vyčerpaní v konfliktoch v Sýrii, Ukrajine a najnovšie im poslušnosť začína vypovedať aj Lukašenko. Aj strategické postavenie Venezuely a Sýrie je v očiach Ruska úplne iné. Kým Venezuela je pre Rusko iba príjemným „tŕňom“ v zadku USA, tak Sýria pre Ruskú federáciu predstavuje to, čo pre USA Izrael.

Pre Rusko je udržanie režimu Bashara Al-Assada priam otázkou prežitia. Kým bude v Sýrii Al-Assad, Rusko bude mať garantované základne pri najväčších zdrojoch ropy na svete. Prítomnosť ruských vojsk tiež vyvažuje saudsko–iránsky boj o hegemóniu v regióne.
Kým bude Al-Assad pri moci, prípadný ropovod ktorý by viac prepojil blízky východ so štátmi EU bude pod faktickou kontrolou Ruskej federácie. Mať pod kontrolou štát, ktorý má potenciál byť energetickým „hub-om“ medzi blízkym východom a EU, by bolo posilnenie geopolitického postavenia Ruskej federácie.

Rusko je závislé na dodávaní ropy do EU. Ak by si štáty EU dokázali vytvoriť alternatívnu cestu, bolo by omnoho jednoduchšie pri akomkoľvek konflikte s Ruskom, „vypnúť“ kohútik a tým pádom poslať ekonomiku Ruska na dno. V momente, ak by bola takáto možnosť nastala, tak Rusko by stratilo postavenie relevantnej geopolitickej veľmoci. A toho sa Putin, bojí najviac.

Putin nebude riskovať ďalší konflikt, ktorý by znamenal vyšťavenie ruskej ekonomiky do takej miery, že by musel na domácej úrovni prijať „nepopulárne“ opatrenia, ktoré by mohli viesť k občianskej neposlušnosti obyvateľov Ruska.

c) Prezident Nicolas Maduro nemá väčšinovú podporu verejnosti. Tú odrádza hyperinflácia, nedostatok potravín, liekov, vody, obludná kriminalita, kolabujúci energetický priemysel a pod. Hrozne znie aj tzv. Madurová diéta pri ktorej 75% dospelých obyvateľov stratilo do roku 2016 cca 9 kg hmotnosti. A to v tom čase Venezuelská kríza bola ešte len v začiatkoch. Občania požadujú jediné – koniec vlády socialistov.

Na druhej strane Bashar Al-Assad má dôveru obyvateľstva. Aj pred občianskou vojnou, aj po vypuknutí občianskej vojny. Netvrdím, že absolútnu, avšak väčšina obyvateľov chce radšej Bashara Al-Assada ako opozíciu. Obyvatelia Sýrie boli na tom po ekonomickej, či osobnej slobode, omnoho lepšie ako obyvatelia väčšiny ostatných krajín blízkeho východu – s výnimkou Izraela.

Sýrčania sa totiž desia predstave, že by ich štát viedli moslimskí fundamentalisti akými z väčšej časti Sýrska opozícia bola. V kontexte blízkeho východu si treba uvedomiť, že Sýria bola sekulárna a relatívne slobodná krajina. A v neposlednom rade to potvrdzuje aj fakt, že Bashar-Al Assad jednoznačne vyhral voľby v roku 2014. Časť obyvateľstva síce bola mimo územia Sýrie v dôsledku občianskej vojny, avšak pri účasti 73% a podpore Al-Assada 88% je pravdepodobné, že by tie voľby vyhral tak či tak.

Bashar Al-Assad sa pre ČT vyjadril, že pri takom tlaku ako na jeho režim vyvinuli západne mocnosti a ich spojenci, by sa nebol nikdy udržal pri moci, ak by nemal podporu obyvateľstva. Rovnako tak zdôraznil fakt, že Sýrčania podľa jeho mienky, majú inú predstavu o slobode ako západná civilizácia. Nepoprel, že jeho režim je diktátorský, avšak zdôraznil že jeho stranu ľudia podporujú najmä preto, lebo je garantom sekulárneho štátu. Koniec-koncov to boli aj jeho podmienky pri vyjednávaní s odporcami. Sekulárny štát musí byť udržaný.

Aj vo vojne vo Vietname stáli obyvatelia na strane socialistov a USA ktoré do vojny dalo maximálne úsilie, nebolo schopné úplne zlomiť odpor Vietnamcov. Obdobne dopadol aj sovietsky vpád do Afganistanu. Naopak vojna v Iraku, dopadla celkom opačne, Hussein nemal podporu obyvateľstva a jeho režim bol zlomený do troch týždňov. Jediný odpor v Iraku kládli len teroristické skupiny.

d) Už voľby do parlamentu v roku 2015 dopadli pre Madura katastrofálne. Opozícia v nich zvíťazila. Rovnako sa zhoršili protesty proti vláde a krajinu zachvátil chaos. Jedinú oporu mal v armáde. Problémom však je to, že armáda je s Madurom so zištných dôvodov. Ako klesali ceny ropy a tým pádom aj príjmy Venezuely ako takej, ľudia začali mať nedostatok peňazí. Maduro sa to snažil vyriešiť tak, že začal tlačiť nové a nové. Odštartoval tak hyperinfláciu a ceny zo dňa na deň vzrástli o tisícky percent.

Ľudia nedôverovali bolívaru a začali obchodovať v dolároch. Problém však nastal v tom, ako ich získať. Maduro urobil ďalšie katastrofálne rozhodnutie, keď stanovil pevný kurz bolívara k doláru 10:1. K takému kurzu sa dostali len ľudia blízki Madurovi, zväčša generáli a dôstojníci, ktorí na čiernom trhu predávali dolár k bolívar 1:13000. Takto sa generalita dostala k obrovským majetkom a obyvatelia boli ešte v horšej situácií ako dovtedy.

To spôsobilo rast podpory Madurových oponentov, najmä však alianciu UNIDAD. Všetko to vyvrcholilo tým, že Juan Guaidó bol 23.1.2019 vyhlásený parlamentom za prezidenta Venezuely. Ako dočasného prezidenta ho uznali väčšina západných štátov.

V prípade Sýrie však situácia bola odlišná. Opozícia bola rozdrobená na viacero frakcií , pričom každú podporoval iný štát. Nehovoriac o rozmachu ISIS, ktorý ako jediný predstavoval reálnu hrozbu nielen pre Al-Assadov režim, ale aj pre svet. Až na FSA a Kurdov, to boli takmer všetko teroristi a žoldnieri, ktorý sa neskôr priadli na stranu ISIS.

Takáto opozícia nemala šancu si získať dôveru väčšiny ľudu a prevziať moc. Zvyšky demokratickej opozície pod vedením USA a Al-Assadov režim bojovali proti ISIS. Najväčšou otázkou však zostáva, aký bude osud Kurdov, ktorí hrdinsky bojovali aj proti režimu Al-Assada, aj proti ISIS.

e) Maduro nie je tak tvrdý ako Al-Assad. V čase ešte stále pokojných protestov sa ich Bashar Al-Assad rozhodol potlačiť armádou. Nehovoriac o použití chemických zbraní voči bezbrannému obyvateľstvu, ktoré považoval za prípadnú hrozbu. Vedenie bojov proti odporcom režimu nebolo tiež vedené v „rukavičkách“. Pri obrane svojej vlády neváhal použiť zbrane najtvrdšieho kalibru.

Maduro na druhej strane nepoužil až tak brutálne prostriedky na ochranu svojej vlády a skôr sa sústredil na to, aby chránil seba a územia, ktoré má ešte pod kontrolou.

Konflikt vo Venezuele teda s najväčšou pravdepodobnosťou neskončí krvavou občianskou vojnou. Maduro vie, že ak použije silu, USA ho zosadia ešte väčšou. Okolité štáty majú spojenecké dohody s USA a konflikt riskovať nebudú. Madurovi jednoducho chýba spojenec, akým je pre Al-Assada Irán.

Rusko nepomôže vojensky Madurovi, pretože udržať Venezuelu za takých okolností, aké sú dnes, je pre Rusko nemožné. Naopak „hladké“ odovzdanie moci proamerickým politikom by pre Rusko predstavovalo zámienku na „výmenný obchod“.

Maduro je pritlačený k stene aj geopoliticky, aj vnútropoliticky, žiadna relevantná politická či občianska sila za ním už nestojí. Armáda je s ním už len zo strachu, pretože generalita dokázala nahrabať ohromné majetky na úkor ľudí z už vyššie zmieneného obchodu na čiernom trhu. A jednou z hlavných požiadaviek občanov bude aj potrestanie vinníkov za stav, ktorý vo Venezuele nastal.

Maduro a generalita nemôžu kapitulovať, vystavili by sa trestnému stíhaniu, ale ani použiť silu, pretože by riskovali intervenciu USA. Podľa môjho názoru sa teda nakoniec Ruská federácia dohodne s USA na „elegantnom“ riešení tak, že Maduro a skompromitovaní generáli odídu do Ruska, k moci sa dostane strana UNIDAD a Rusko dostane možnosť odísť z konfliktu neponížené. Bonusom bude Maduro donekonečna opakujúci, ako bol nespravodlivo zosadený imperialistickými Spojenými štátmi.