Denník N

Znova v Melbourne

Ale len prechodne.

Keďže ceny v kempe s páchnucou chladničkou, z ktorej sa kradlo jedlo, išli hore, hľadali sme ubytovanie inde. Našli sme ho v priemyselnej oblasti Laverton. Sprchy sú tu síce lepšie, aj záchody denne umývajú, ale inak máme to isté. Nič.

Toto nie je kemp, toto je spoločnosť mŕtvych. Ponurá atmosféra mi vsakuje do kostí. Len nikomu nepozri do očí.

Vedľa nás žije chlap v aute. Buchne do náš vždy, keď otvorí dvere. Raňajkuje Colu. Na celý deň niekam zmizne, predpokladám, že do práce a vráti sa na noc. Stále je nevrlý. Určite má dôvod.

Jedného dňa prišli noví susedia, maorijská rodina. Rozložili obrovský stan a nanosili doňho vankúše a paplóny.

Vedľa nich, znova v stane žije ďalšia rodina. Matka vylezie iba preto, aby si kúpila plechovku Coly. Jej asi osemročná dcéra je celé dni sama. Skáče, rozpráva sa s neviditeľnými kamarátmi, alebo sama so sebou v zrkadle v kúpeľni. Minule tam bola celý čas, čo ja v sprche. Matka ju prišla pozrieť. Dievčatko sa jej spýtalo,

„Ideš zase spať?“

A to nebol ani večer, ani víkend.

V ďalšom stane je vraj stará ženská. Nikdy som ju nevidela. Pani, ktorú som stretla v práčovni mi o nej porozprávala. Raz jej vraj doniesla jedlo, ale odmietla ho, dokonca jej skoro vynadala.

„Pomôcť sa dá len tým, čo pomoc chcú.“

Pritakala som.

Ona je tu preto, lebo má problémy so synom. Bude tu, kým sa ich vzťah nezlepší.

Jeden večer nám niekto zaklopal na dvere, že či rozdávame jedlo. No, ani nie, nemáme čo. Cestou na záchod som pochopila. Charita v dodávke podobnej našej rozdávala polievku a koláče pre všetkých obyvateľov kempu. Rozmýšľala som, že by sme sa tiež mohli postaviť do radu, že sme tiež v podstate sociálny prípad. Ale možno nie sme, sme na výlete, čo na výlete, na niekoľkomesačnej ceste. My sme vlastne boháči.

Na druhý deň sme išli do mesta. Ja do galérie a Luke na prechádzku.

Hiroshi Sugimoto, Brassai, Joseph Czáky, sklo dvojice Stanislav Libenský a Jaroslava Brychtová. Človek obíde pol sveta, aby našiel krásu vyrobenú rodákmi.

Večer sme išli za Petterom. Vôbec sa nezmenil, ale vlastne ani my. Sme len ťažší o milión zážitkov.

 

Teraz najčítanejšie