Denník N

Slovenské národné povstanie (6. diel) – fašistické represálie na Slovensku

obec Kalište
obec Kalište

Einsatzgruppe „H“, Einsatzkommando 14, Kremnička, Nemecká, Einsatzkommando 13, Sonderkommando 7a, Sonderkommando ZbV 15, Einsatzkommando ZbV 29, Einsatzkommando ZbV 27, Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“, Kľak a Ostrý Grúň, SS-Jagdgruppe 232 Slowakei s označením „Jozef“, Kalište

V lete 1944 strácal fašistický režim na Slovensku svoju silu a krajina bola pred krachom. Jozef Tiso a ostatní zradcovia národa poslali na vlastný ľud esesákov z nacistického Nemecka a veľká časť armády, žandárstva, polície, finančnej stráže a obyčajných ľudí sa pridala k povstalcom a partizánom. Slovenský národ povstal, prihlásil sa k Československu a Spojencom, išiel do boja proti slovenskému fašistickému režimu a nemeckým okupačným vojskám, s odhodlaním vydržať čo najdlhšie. Predošlé články boli o tom, že Slováci a Spojenci, ktorí sa pridali k Povstaniu, skutočne urobili všetko preto, aby Červená armáda získala čas na posun Východného frontu a využila oslobodený „ostrov“ v nepriateľskom území, t.j. Povstalecké územie, na rýchlejší prienik smerom k Viedni a Ostrave.

Nemci neprichádzali na Slovensko len s cieľom potlačenia partizánskeho hnutia, ako to vtedy prezentoval slovenský fašistický režim, ale prišli spacifikovať územie Slovenska a pripraviť ho na frontové boje, t.j. potlačiť akýkoľvek odpor. Na to mali poslúžiť špeciálne jednotky SS, ktoré okrem toho dostali za úlohu pokračovať v tzv. Konečnom riešení Židovskej otázky, čo nebolo nič iné ako vyvraždenie našich spoluobčanov buď na mieste, alebo vo vyhladzovacích táboroch. Nemci chceli obsadiť Slovensko tak či onak, avšak všetko sa dialo za súhlasu slovenskej fašistickej vlády a prezidenta, vrátane fašistických represálií voči slovenskému národu.

Einsatzgruppe „H“

Úlohu pacifikácie tylu postupujúcich vojsk Waffen-SS dostala za úlohu Einsatzgruppe „H“ (skupina nasadenia H), ktorá pozostávala zo zložiek Sicherheitspolizei (bezpečnostnej polície) a Sicherheitsdienst (bezpečnostnej služby). Sicherheitspolizei mala pod sebou tajnú štátnu políciu Gestapo a kriminálnu políciu Kripo. Sicherheitsdienst bola tajná služba Nacistickej strany. Zjednodušene povedane sa jednalo o najväčší ľudský odpad, ktorý dokázal nacizmus vytvoriť. Einsatzgruppe „H“ velil SS-Obersturmbannfűhrer Josef Witiska. Zbabelec, ktorý po vojne spáchal samovraždu, aby nemusel hniť v base za vojnové zločiny.

Jadro skupiny tvorili Einsatzkommando 13 a 14. Ich partnermi v zločinoch boli slovenskí fašisti z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (ďalej len „POHG“) a miestni nacisti nemeckého pôvodu, ktorí sa pridali k SS, Heimatschutz alebo Freiwillige Schutzstaffel. Heimatschutz bola nemecká domobrana založená v roku 1944 a Freiwillige Schutzstaffel bola slovenská verzia SS založená Deutsche Partei v roku 1939.

Od 7. septembra 1944 bol veliteľom Hlinkovej gardy Otomar Kubala, ktorý bol po vojne popravený za vojnové zločiny proti vlastnému národu. POHG vznikli z Hlinkovej gardy a jednalo sa o polovojenské sily, ktoré mali vykonávať špinavú prácu za slovenský fašistický režim. Členovia POHG sa stali aktérmi brutálnych akcií voči vlastnej populácii a mali na svedomí masové vraždenie Slovákov. Slovenský fašistický režim založil Slovenskú pracovnú službu, čo bola povinná predvojenská príprava, kde bola do hláv mladých mužov tlačená fašistická propaganda. Koncom septembra 1944 z SPS vznikol jeden oddiel protipartizánskej skupiny Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“ a o nej si ešte povieme. Slováci boli súčasťou aj jednotky Jozef, ktorá vraždila ľudí na Slovensku a na Morave a tiež si o nej ešte povieme.

Nemci chceli beštiálnym vraždením odstrašovať ľudí, a tak si k mnohým popravám prizývali miestnych ľudí, aby sa tieto informácie šírili medzi obyvateľstvom. Vďaka tomu poznáme detaily mnohých zločinov, ktoré boli spáchané na našich ľuďoch.

Einsatzkommando 14

Einsatzkommandu 14 (ďalej len „Ek-14“) velil vojnový zločinec SS-Hauptsturmführer Georg Heuser a stala sa z neho najvražednejšia súčasť Einsatzgruppe „H“. Ek-14 operovalo na strednom Slovensku s centrálou v Banskej Bystrici a základňami (Stützpunkt) v Banskej Bystrici, Zvolene, Banskej Štiavnici, Kremnici, Handlovej, Novej Bani a Krupine. Súčasťou Ek-14 bola aj jednotka Heimatschutzu Hauerland, ktorej velil fanatický nacista Ján Cajdler.

Po obsadení Kremnice sa začalo realizovať Ek-14 so zatýkaným, týraním a vraždením obyvateľov mesta. 128 ľudí bolo zavraždených vo Zvolene na miestnom Židovskom cintoríne, vrátane 36 žien a 6 detí a všetci skončili v šiestich masových hroboch. Ek-14, v spolupráci s Ek-13 a Sk-7a, povraždilo 261 zajatcov z Kremnice, ktorí skončili v deviatich masových hroboch v okolí mesta. Najväčší masový hrob (182 ľudí) bol v Dolnom Turčeku, o ktorom som si povedali v jednom z predošlých článkov.

V Kremnici Nemci vypálili 109 domov do tla a 32 čiastočne. 105 ľudí zavraždili jednotky Ek-14 a POHG v lese Boriny pri Kováčovej, ktorí skončili v ôsmich masových hroboch. Medzi obeťami sa ocitli aj americkí letci, antifašisti a deti. Telá mŕtvych mali vypichnuté oči, vyrazené zuby, odrezané prsty, porezané chrbáty, dolámané končatiny, vyrezané diery v hrudníkoch, odrezané pohlavné orgány, atď.

V Krupine spolupracovalo Ek-14 s jednotkou POHG z Považskej Bystrice, ktorej velil vojnový zločinec Jozef Nemsila, ktorému sa podarilo uniknúť spravodlivosti a svoj život dožil v Kanade ako slobodný človek. Členovia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Hlinkovej gardy udávali antifašistov a rasovo prenasledovaných ľudí nacistom. Členovia POHG boli zodpovední za vraždenie, znásilňovanie a okrádanie ľudí.

Ek-14 povraždilo 31 antifašistov z väznice v Brezne, 32 rasovo prenasledovaných ľudí zo Slovenskej Ľupče a sedemčlennú rodinu, 18 mužov, 24 žien a 11 detí z Nemčíc. Vo Zvolenských Nemciach zavraždili dvoch poľských a jedného belgického partizána. Štyroch partizánov dolapených v Medzibrode najprv týrali tak, že na nich poslali psy, len aby ich na druhý deň verejne obesili. Troch partizánov verejne obesili v Ľubietovej, pričom zastrelili člena parabrigády, ktorý sa snažil pred popravou utiecť. V oboch prípadoch ponechali nacisti telá visieť po dobu 24 hodín. 13 antifašistov z obce Veľké Uherce povraždili v banskej štôlni pri Zemianskych Kostoľanoch, ktorú následne odpálili. Dolapených partizánov vystavovali v klietke v Handlovej, a potom ich povraždili. Riaditeľa chemického závodu stiahli zaživa z kože, vypichli mu oči a až potom ho zabili. Ďalších 11 občanov Handlovej bolo mučených a zavraždených na stredoveký štýl.

Kremnička

Pamätník v obci Kremnička

V októbri 1944 vybudovali civilisti južne od Banskej Bystrice protitankovú priekopu, ktorá začínala v obci Kremnička. Ako sme si povedali v minulých článkoch, protitanková priekopa nebola využitá na obranu Banskej Bystrice, ale akonáhle bolo SNP čiastočne potlačené a väznice praskali vo švíkoch od zajatých antifašistov, nadobudla protitanková priekopa úplne iný účel.

5. novembra 1944 v ranných hodinách dorazil k protitankovej priekope prvý autobus. 30 ľudí sa muselo postaviť pred priekopu a následne boli zastrelení členmi Ek-14. Toto sa opakovalo celý deň a k vraždeniu sa pridali členovia 5. poľnej roty POHG. Po masovom vraždení boli telá zasypané hlinou a dokumenty obetí s ich batožinou boli spálené.

Masové vraždenie pokračovalo 20. novembra 1944 a vrcholilo 12. decembra 1944, keď nacisti a slovenskí fašisti zavraždili 300 ľudí. Obete najprv okradli, a potom ich strieľali to tyla. Vraždenie vykonávali členovia Roty Winter, ktorej velil SS-Untersturmführer Gerhard Winter a už spomenutá rota POHG, pričom niektorí členovia tejto roty sa vytešovali z vraždenia a dokonca aj pri strieľaní najmenších detí.

Medzi zavraždenými bola aj Marta Reicková, ktorá si zmenila meno na Chaviva Reiková (Haviva Reik). Reiková opustila Slovensko v roku 1939 a pridala sa do podzemnej židovskej armády Palmach, ktorý bol súčasťou Haganahu. Neskôr sa pridala k britským špeciálnym jednotkám (Special Operations Executive – SOE) a ako seržantka bola nasadená do Slovenského národného povstania ako súčasť Skupiny Amsterdam, ktorej cieľom bolo pomáhať rasovo prenasledovaným ľuďom na Povstaleckom území. Organizovala presuny Židov a ich detí do Maďarska, odkiaľ putovali k oslobodeným územiam. Keď bolo SNP čiastočne potlačené, viedla svojich spolubojovníkov a skupinu židovských civilistov Nízkymi Tatrami, ale bola dolapená v Pohronskom Bukovci a zavraždená v Kremničke. Telo Chavivy Reikovej dnes odpočíva v Jeruzaleme.

K štvrtému masakru v Kremničke došlo 19. decembra 1944, keď nacisti a slovenskí fašisti obkľúčili obec Kremnička a začali vraždiť ľudí v hájiku nad obcou zanechajúc za sebou masový hrob s 93 telami. K piatemu masakru v Kremničke došlo 5. januára 1945, keď bolo zavraždených 109 ľudí, ktorých ani hneď nezahrabali, ale iba zasypali snehom. K šiestemu masakru v Kremničke došlo 5. februára 1945 a popravy pokračovali až do marca 1945, a teda až do oslobodenia daného územia Spojencami.

Po oslobodení došlo k odokrývaniu masových hrobov, v ktorých sa našlo 747 tiel. Niektoré obete ani nebolo možné exhumovať, lebo boli v stave rozkladu, kedy to ani nebolo možné. Masové hroby obsahovali telá 211 žien, z ktorých niektoré boli v stave tehotenstva a zavraždených bolo 58 detí vo veku od 6 týždňov do 14 rokov. Počty obetí boli však vyššie, a teda niektoré z masových hrobov v okolí Kremničky neboli nikdy objavené. Vraždenie v Kremničke vošlo do histórie ako druhé najpočetnejšie na území Slovenska, pričom ju prekonala len Nemecká. Pamätník v Kremničke navrhol najlepší slovenský architekt Dušan Jurkovič a má ľuďom pripomínať, čo dokázala spolupráca nemeckých nacistov a slovenských fašistov.

Nemecká

Pamätník v obci Nemecká

Nacisti boli lenivé tvory a akonáhle zem v okolí Kremničky zamrzla, nechcelo sa im kopať nové masové hroby a túto činnosť nemohil outsourcovať lokálnym ľuďom, aby o vraždení vedelo čo najmenej ľudí. Riešenie našli vo vápenke v Nemeckej, kde došlo k najväčšiemu masovému vraždeniu na území Slovenska.

Horehronci podporovali partizánov v horách a za to 2. decembra 1944 nacisti zavraždili sedem civilistov a zakopali ich 300 metrov východne od vápenky v Nemeckej. Jednou z obetí bola mladá matka, ktorá ešte žila, keď ju nacisti zahrabávali, pričom držala svoje päť mesiacov staré dieťatko.

Medzi 4. a 11. januárom 1945 prichádzali do vápenky nákladné autá s väzňami z Banskej Bystrice. Väzni boli okradnutí o cennosti a oblečenie. Následne si museli kľaknúť pred otvor do pece, kde boli strieľaní a ich telá boli hádzané do plameňov. SS-Obersturmführer Kurt Georg Herbert Deffner ukázal Slovákom ako sa to robí, keď sám zastrelil 8 ľudí. Následné vraždenie vykonávalo 150 členov POHG z Považskej Bystrice. Každý z nich dostal na ruku od 400 do 600 korún a musel prisahať, že nebude nikdy hovoriť o vraždení.

Medzi obeťami boli francúzski a sovietski partizáni, spojeneckí letci zachránení Slovákmi, starí ľudia, ženy, deti a dokonca bábätká. Ich popol bol vysypaný do rieky Hron, aby sa zakryli všetky stopy po tomto hroznom zločine. Veľmi konzervatívne odhady, vychádzajúce z väzenských záznamov, súdnych pojednávaní a historického výskumu, hovoria o 900 obetiach. Pravda sa prevalila až roky po vojne a pojednávania s vojnovými zločincami z POHG začali až v roku 1958. Medzi obžalovanými bolo 11 členov 5. poľnej roty POHG. Jozef Nemsila a ďalší dvaja hlavní aktéri unikli spravodlivosti, ale Nemsilov zástupca bol odsúdený na smrť. Ostatní dostali od 13 do 25 rokov väzenia. Tento ohavný zločin nám pripomína pamätník v Nemeckej a malá výstava, ktorú by mal navštíviť každý Slovák. Ostatne… tak isto ako pamätník v Kremničke a podobné miesta.

Einsatzkommando 14 za sebou zanechalo 66 masových hrobov s 2876 telami obetí. Bolo zodpovedné za vypaľovanie našich dedín a odosielanie rasovo prenasledovaných ľudí do vyhladzovacích táborov.

Einsatzkommando 13

Einsatzkommando 13 (ďalej len „Ek-13“) pôsobilo na strednom a západnom Slovensku, pričom mu postupne velili vojnoví zločinci SS-Sturmbannführer Hans Jaskulski, kriminálny radca Otto Kozlowski a SS-Sturmbannführer Karl Schnitz. Centrálu malo v Trenčíne a základne v Žiline, Martine, Považskej Bystrici, Dubnici nad Váhom, Bánovciach nad Bebravou, Novom Meste nad Váhom a Piešťanoch.

Ek-13 povraždilo 32 antifašistov v lese Chrastie pri Žiline, ktorých udali kolaboranti a členovia Hlinkovej gardy. V decembri 1944 zavraždili 10 ľudí pod vrchom Dubník a znetvorili ich telá tak, že ich ani nebolo možné identifikovať. Zo Žiliny deportovali 896 rasovo prenasledovaných ľudí, pričom vyše 700 z nich zomrelo vo vyhladzovacích táboroch. Ek-13 postupovala za nemeckými vojskami v smere od Žiliny na Martin a zameriavala sa na partizánov v okolitých horách, pričom zavraždila 65 v Bukovinách, 69 v lese Brezina pri Trenčíne a 27 v Novom Meste nad Váhom. 19 zo spomených 27 v Novom Meste nad Váhom bolo ubitých na smrť pažbami pušiek. Vraždeniu okolo 130 ľudí sa aktívne účastnil SS-Oberscharfűhrer Karl Weinhold.

Ek-13 vypálilo 18 domov v osade Magale, časti obce Petrovice, pričom im asistovali vojaci POHG a Wehrmachtu. V osade Mladoňov (súčasť obce Lazy pod Makytou) nacisti zavraždili 6 partizánov a 16 civilistov, vrátane 12 ročného dievčaťa, ktoré zaživa upálili v jej dome. Ek-13 sa podieľalo aj na popravách ľudí zo zbrojovky v Dubnici nad Váhom, ktorí sabotovali výrobu.

Ek-13 spolupracovala s tylovými jednotkami 708. Volksgrenadier Division and 14. SS Waffen Grenadier Division Galizien, ktoré tiež vykonávali represálie voči lokálnemu obyvateľstvu. V apríli 1945 zavraždili 19 civilistov z obce Ladce a počas toho istého dňa vypálili obec Bodiná, len v rámci tréningu taktiky spálenej zeme.

Einsatzkommando 13 za sebou zanechalo 29 masových hrobov so 404 telami obetí.

Sonderkommando 7a

Sonderkommando 7a (ďalej len „Sk-7a“) viedol vojnový zločinec SS-Sturmbannführer Gerhard Bast a malo centrálu v Ružomberku so základňami v Martine, Trstenej, Liptovskom Mikuláši a Námestove.

Sk-7a povraždilo 22 väzňov v Ružomberku, vrátane 14 žien, a ich telá hodilo do odpadovej šachty. Desiatky ľudí bolo zabitých pri ústupe z Liptova a Oravy. 13 väzňov zavraždili pri Lúčkach, ktorých ani nepochovali. Takto ponechali aj 16 zavraždených ľudí pri Tvrdošíne. Ľuďom bolo dovolené ich pochovať až po týždni, pričom jedna zavraždená matka stále držala svoje 6 rokov staré dieťa. Sk-7a povraždilo 22 ľudí v lokalite Kľačno, 17 pri Trstenej, 23 pri Liskovej a 11 pri Likavke. V osadách Bully a Polianka boli najprv zavraždení štyria civilisti, potom bolo zaživa upálených 7 rasovo prenasledovaných ľudí spolu so ženou, ktorá ich ukrývala. Skazu dokončila vražda 19 civilistov v osade Bully.

Počas Bitky o Liptovský Mikuláš prišli do obce Ľubeľa 4 nemecké tanky, zničili 13 domov a zabili štyroch civilistov. 16 civilistov z obce bolo odoslaných do koncentračných táborov za zásobovanie partizánov. Členovia POHG a Abwehrgruppe 2018 „Edelweiss“ vyrabovali obec Zázrivá a vraždili civilistov, vrátane dvojročného dievčatka. 35 civilistov skončilo v žilinskom väzení, pričom pätnásti vojnu neprežili.

Sonderkommando 7a za sebou zanechalo 13 masových hrobov a povraždilo 202 ľudí.

Sonderkommando ZbV 15

Sonderkommando ZbV 15 (ZbV = na špeciálne využitie; ďalej len „Sk ZbV 15“) viedol vojnový zločinec SS-Sturmbannführer Werner Hersmann a operovalo na západnom Slovensku, a to najmä v Strážovských vrchoch. Centrálu malo v Nitre a základne v Topoľčanoch, Baťovanoch, Bánovciach nad Bebravou, Prievidzi a Zlatých Moravciach.

Sk ZbV 15 väznilo partizánov a rasovo prenasledovaných ľudí v Bánovciach nad Bebravou. 36 z nich bolo zavraždených v lese Cibislavka v novembri a decembri 1944. 52 rasovo prenasledovaných ľudí bolo zavraždených pri Kšinnej, Jarku, Solnisku a Radiši.

Sk ZbV 15 pôsobilo v tyle Ek-14 a Ek-13 v oblastiach, ktoré neboli až tak ovplyvnené SNP, a tak sa zameriavali na rasovo prenasledovaných ľudí. Preto za sebou zanechalo menej masových hrobov oproti podobným jednotkám.

Einsatzkommando ZbV 29

Einsatzkommando ZbV 29 (ďalej len „Ek ZbV 29“) viedol vojnový zločinec SS-Sturmbannführer Helmut Glaser a operovalo na juhu Slovenska a v Bratislave. Centrálu malo v Bratislave a základne v Trnave a Senici. Cez ich ruky prešli najdôležitejší politickí zajatci a komando zabezpečovalo ich presun do koncentračných táborov. 19. februára 1945 takto sprevádzali 250 politických väzňov, pričom konvoj bol napadnutý spojeneckými lietadlami pri rakúskej obci Melk. Len posledný (piaty) nákladiak nedostal zásahy. Boli v ňom väzni z Leopoldova. Na mieste zomrelo 31 väzňov, a zraneniam podľahlo 39 väzňov, lebo im bola odoprená zdravotná starostlivosť, pričom nedostali ani jedlo a vodu. 20 väzňov zavraždili nacisti hneď po príchode do koncentračného tábora v Mauthausene a ďalších 60 zomrelo počas väznenia. Vojnu prežila len stovka väzňov z tohto konvoja.

Medzi obeťami bol legendárny hlásateľ Slobodného slovenského vysielača, Ladislav Sára, ale aj pred vojnou vysoko postavení predstavitelia KSS, ktorí boli počas vojny postupne pozatváraní za ilegálnu činnosť. Týchto ľudí mal v úvode SNP oslobodiť práve Gustáv Husák, ktorý sa na to vykašľal. Vojnu však prežil Viliam Široký, ktorý mu to nikdy neodpustil a vrátil mu to aj s úrokmi. Husák nebol žiadnou obeťou stalinistického režimu 50. rokov. Padol do nemilosti práve kvôli zrade na súdruhoch a kvôli separovaniu sa od KSČ a myšlienky obnovenia Československa. Husák a slovenskí komunisti ešte v lete 1944 presadzovali, aby sa Slovensko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu, čím porušovali Vianočnú dohodu a išli proti politike pražských komunistov v exile. Gustáv Husák nebol geroj, za ktorého sa sám považoval. Jeho vplyv na SNP je viac negatívny ako neutrálny a jeho aktivity za normalizácie z neho robia jednoznačne negatívnu postavu našich dejín.

Vo februári 1945 odoslalo Ek ZbV 29 181 politických väzňov z Trenčína priamo do Mauthausenu. V marci 1945 opustil Bratislavu posledný transport so 129 politickými väzňami, pričom drvivá väčšina bola zavraždená v plynových komorách hneď po príchode do Mauthausenu. Ek ZbV 29 zabilo minimálne deviatich ľudí počas vypočúvania. Ich špecialitou bolo hádzanie mŕtvol priamo do Dunaja.

Ku koncu septembra 1944 zatkli nacisti 3 tisíc rasovo prenasledovaných ľudí v Bratislave, ktorí následne prešli tranzitným táborom v Seredi a skončili vo vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau. Vtedajší veliteľ tábora v Seredi, SS-Hauptsturmführer Alois Brunner, unikol spravodlivosti a žil v Sýrii ako slobodný človek. 11532 rasovo prenasledovaných ľudí bolo deportovaných z tohto tábora do vyhladzovacích táborov od septembra 1944 do marca 1945. Niektorých nacisti zabili priamo v tábore v Seredi. V decembri 1944 umučili na smrť jedného väzňa tak, že ho ponechali v zime a liali na neho studenú vodu.

13 a pol tisíca rasovo prenasledovaných ľudí bolo transportovaných zo Slovenska do vyhladzovacích táborov medzi septembrom 1944 a aprílom 1945. Drvivá väčšina z nich boli Židia.

Einsatzkommando ZbV 27

Einsatzkommando ZbV 27 (ďalej len „Ek ZbV 27“) viedli vojnoví zločinci SS-Hauptsturmfűhrer Walter Liška, SS-Hauptsturmführer Georg Voigtländer a SS-Obersturmbannfűhrer Karl Hermann Rabe. Ek ZbV 27 malo centrálu v Prešove a základne v Michalovciach, Kežmarku, Levoči, Bardejove a Spišskej Novej Vsi. Jeho členovia zavraždili minimálne 275 ľudí, ktorých zanechali v 36 masových hroboch.

Ek ZbV 27 zavraždilo 25 ľudí v lese Biela Hora pri Michalovciach. Medzi obeťami bolo 12 slovenských vojakov. Nacisti zastrelili dvoch ľudí v obci Vinné, pričom zaživa upálili matku s jej 6 ročnou dcérou, 4 ročným synom a jednou staršou chorou ženou. Nacisti strieľali do ľudí v obci Poruba pod Vihorlatom. V obci Hažlín pri Bardejove využili ukrajinského provokatéra, aby identifikovali šiestich podporovateľov partizánov, ktorých následne zavraždili.

Za obcou Tokajík zavraždili 32 ľudí, pričom ich tam nechali ležať tri týždne. Následne vyrabovali dedinu a vypálili ju do tla. V septembri 1944 zajali tucet ľudí v obci Ľubica, pričom šiesti z nich boli slovenskí vojaci. Zajatci si museli vykopať vlastné hroby a dvaja vojaci sa stihli tesne pred popravou objať. 19 ročný partizán z Ľubice bol mlátený a mučený na Kežmarskom hrade predtým, ako bol vyhodený na nádvorie. Potom ho nacista strelil do krku a nechal ho pomaly vykrvácať. Minimálne 18 ľudí bolo zavraždených na hrade v Kežmarku, pričom väčšina z nich bola ubitá na smrť. Nacisti zavraždili 13 dolapených partizánov v Lendaku. Vraždenie prebiehalo aj v Spišskej Novej Vsi, kde postupujúca Červená armáda objavila masový hrob hneď vedľa vojenského letiska a k objaveniu druhého masového hrobu došlo až v novembri 1945. Civilisti z obce Rychnava odmietali budovať zákopy, a tak nacisti vypálili ich obec a natlačili ich do transportu, avšak väčšine sa podarilo utiecť po ceste do Kežmarku.

Ek ZbV 27 využívalo aj hrad v Starej Ľubovni, kde strieľali zajatcov a pochovávali ich až po znetvorení ich tiel. Jedného väzňa ubili na smrť. Ďalší si musel vykopať vlastný hrob, ale nacisti ho hneď nezabili. Najprv mu odrezali prsty a vyrezali žily z rúk. Nacisti vypálili Jakušovce a terorizovali miestne obyvateľstvo. Jeden civilista bol upálený zaživa vo svojom vlastnom dome po tom, čo mu odrezali končatiny. V obciach Košarovce a Nižná Sitnica zaživa upálili minimálne 14 ľudí, vrátane jedného dieťaťa. Nacisti mučili a povraždili 16 ľudí v obci Marhaň. V Hostoviciach zastrelili tri a pol roka staré dieťa, pričom po tri dni ľuďom nedovolili, aby ho pochovali.

Vo februári 1945 sa Ek ZbV 27 presunulo do oblasti Liptova, Žiliny a Čadce, pričom zabili 13 zajatcov v Lúčkach, 8 partizánov v Hubovej, pričom ich telá nahádzali do Váhu, 9 civilistov a dvoch partizánov zabili v Liptovskej Lúžnej, troch civilistov v Liptovskej Osade, štyroch v Ľubeli a zoznam pokračuje. Slovenského dôstojníka, ktorého vypočúvali v Ružomberku, zabili elektrinou.

Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“

Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“ (ďalej len „jednotka Edelweiss“) viedol vojnový zločinec SS-Sturmbannfűhrer Erwein von Thun und Hohenstein a jednalo sa o protipartizánsku jednotku, ktorá povraždila minimálne 300 ľudí a zajala 600 ľudí, ktorých posunula ďalším orgánom na ich istú smrť. Delila sa na 4 oddiely, pričom najväčší z nich pozostával zo 131 Slovákov zo Slovenskej pracovnej služby, ktorým velil vojnový zločinec kapitán Ladislav Nižňanský. Nižňanský dostal po vojne doživotie in absentia, ale žil si v Nemecku ako slobodný človek.

Edelweiss povraždilo 18 rasovo prenasledovaných ľudí pri obci Kšinná. Vo februári 1945 prišli do obce Cetuna (teraz časť Bziniec pod Javorinou) oblečení ako partizáni a zavraždili 15 partizánov, vrátane Miloša Uhera, veliteľa Partizánskeho oddielu Hurban 2. československej partizánskej brigády J.V. Stalin.

Najznámejšími prípadmi sú akcie v obciach Kľak a Ostrý Grúň a zajatie americkej misie OSS, ktorej velil hrdina SNP, poručík James Holt Green, a členov SOE, ktorým velil Major John Sehmer. Vďaka tomu boli 15 Američania a traja Briti mučení a zavraždení v koncentračnom tábore Mauthausen. Green a Sehmer sú čestnými občanmi mesta Banská Bystrica.

Kľak a Ostrý Grúň

Obyvatelia obce Ostrý Grúň podporovali partizánov až do momentu, kedy do obce vstúpila jednotka Edelweiss spolu so stočlennou jednotkou Heimatschutzu. 21. januára 1945 fašisti zavraždili 62 miestnych mužov, žien a detí, ich telá nahádzali do jedného z domov a podpálili ho. V ten istý deň vstúpili do novej časti obce Kľak, kde zastrelili 84 civilistov, pričom väčšina z nich boli ženy, deti a starci, ktorí boli zaživa upálení v ich vlastných domoch. Najmladšia obeť mala 3 mesiace. Toto dievčatko fašisti hodili o stenu, pričom zastrelili jej matku. Jedného dolapeného 21 ročného partizána stiahli zaživa z kože, odrezali mu uši, nos a jazyk predtým, ako ho hodili do plameňov.

Fašisti pokračovali vo vypaľovaní starej časti obce Kľak, pričom 132 domov ľahlo popolom. Iba v týchto dvoch obciach zavraždili nemeckí nacisti a slovenskí fašisti 146 ľudí, vrátane 56 žien a 38 detí. Toto im nestačilo, a tak sa po troch dňoch vrátili a vypálili Ostrý Grúň do tla. Celkovo zhorelo 190 budov v Ostrom Grúni a 132 v Kľaku. Deň predtým, Edelweiss vypálilo 130 domov v obci Župkov. 29. januára 1945 musel veliteľ jednotky Edelweiss uvoľniť 70 Slovákov zo svojej jednotky, lebo psychicky nezvládali zločiny, ktoré spáchali.

SS-Jagdgruppe 232 Slowakei s označením „Jozef“

SS-Jagdgruppe 232 Slowakei s označením „Jozef“ (ďalej len „jednotka Jozef“) viedol vojnový zločinec SS-Obersturmfűhrer Walter Pawlofski a jej súčasťou bolo 80 Slovákov z Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže rozdelených v štyroch čatách. Ich úlohou bolo viesť diverznú činnosť v tyle Červenej a Rumunskej armády. Na tento účel si urobili základňu na Pustom hrade nad Zvolenom a neskôr v obci Nimnica.

Jednotka Jozef zavraždila 21 ľudí v Šipkove, pričom boli oblečení ako partizáni a povstaleckí vojaci. Po tom, čo zabili troch civilistov a troch partizánov, zabili aj piatich pastierov, ktorí boli svedkami týchto vrážd. Jednotka Jozef telá nahádzala do koliby, pričom zamínovala vstup. Keď sa do nej chcelo dostať šesť lokálnych civilistov, boli zabití pri explózii. Počas ich pohrebu fašisti zatkli štyroch civilistov, zviazali ich, zavreli do skríň naplnených senom, poliali ich benzínom a zaživa upálili.

Vraždenie pokračovalo v Nemečkách, Zlatníkoch a na Pustom hrade, kde umiestnili nálože na krky obetí a odpaľovali im hlavy. Medzi týmito piatimi obeťami bola žena, jedno dievča a člen parabrigády. Jednotka Jozef povraždila 44 ľudí, ktorí skončili v piatich masových hroboch. Neskôr sa jednotka presunula na Moravu, kde pokračovala vo vraždení. Najznámejší prípad je vražda 28 civilistov v osade Ploština, pričom 24 z nich bolo upálených zaživa.

Kalište

Obec Kalište

Kalište bolo jednou z najkrajších obcí na Slovensku. Nachádzajúc sa na „konci sveta“, obyvatelia Kališťa mali ťažký život, kde muži najprv vyrábali drevené uhlie a neskôr robili v železiarňach v Pobrezovej. Ženy sa starali o deti, domácnosť, hospodárstvo a zbierali lesné plody, ktoré nosili peši do Banskej Bystrice, kde si za ne nakupovali potrebné suroviny, ktoré sa na Kališti nedali dopestovať. Domáci podporovali dve partizánske jednotky, ktoré sa usadili v tomto priestore. V novembri 1944 došlo k vytlačeniu partizánov z obce a jej obsadeniu nepriateľom, čo vydržalo jeden deň a obec bola znovu v rukách partizánov. Partizáni odrazili ďalší útok z decembra 1944, ale v polovici marca 1945 dostali rozkaz, aby sa presunuli na Liptov a podporovali postup Červenej armády. V poľnej nemocnici zanechali 12 ranených a chorých partizánov.

18. marca 1945 na obec zaútočila väčšia skupina nemeckých vojakov, išla po civilistoch a z boja vyradených partizánoch. Len hŕstke ľudí sa podarilo utiecť. Deviati civilisti, ktorí mali týfus, boli upálení zaživa vo vlastných domoch. Dvanásti partizáni boli zabití granátmi a všetko dokonali plamene. Trinásti obyvatelia obce boli zavraždení vo vápenke v Moštenici. V ten istý deň bolo v Moštenici zabitých aj 14 maďarských a jeden slovenský partizán. Obyvateľ Kališta, Jozef Vyšný, otec siedmich detí, bol odvezený do Turčianskych Teplíc, kde ho nacisti rozpílili v pol. Len šesť domov zo 42 zostalo stáť v Kališti.

Obec nebola po vojne obnovená. Stala sa národnou kultúrnou pamiatkou a pripomienkou vraždenia, ktoré sa odohralo tu a na iných miestach Slovenska.

Represálie voči slovenskému národu pokračovali aj počas prechodu Východného frontu. Nacistami bola vypálená aj obec Čičmany, ktorú po dvoch týždňoch bojov oslobodila 4. rumunská armáda. Svoje si toho prežili aj obyvatelia Moravy, Českého Sliezska a Čiech.

Od septembra 1944 do apríla 1945 zavraždili nemeckí nacisti a slovenskí fašisti minimálne 5305 ľudí, z ktorých väčšina skončila v 211 masových hroboch. Vypálených úplne alebo čiastočne bolo 102 slovenských obcí a osád. Táto štatistika neobsahuje údaje z území okupovaných Maďarskom, kde represálie vykonávali hlavne fašisti zo Strany šípových krížov.

Pred rokmi sa na čelo banskobystrickej župy dostal fašista a obdivovateľ tohto fašistického režimu. Zaujímalo ma, koľko získal hlasov práve v obciach Kľak a Ostrý Grúň. Zostal som v šoku. Fašistov u nás nevolia frustrovaní voliči, ale bezbrehí rasisti. K tomu však treba pridať absolútnu neznalosť dejín vlastného národa. Preto si pri najbližších parlamentných voľbách dobre rozmyslite, ktorej strane dáte svoj hlas, lebo od toho bude závisieť, či budeme modernou krajinou, alebo pôjdeme naďalej cestou ignorantstva a zaostávania.

 

Slovenské národné povstanie (1. diel) – severozápadný smer

Slovenské národné povstanie (2. diel) – juhozápadný smer

Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer

Slovenské národné povstanie (4. diel) – severný smer

Slovenské národné povstanie (5. diel) – južný smer

Slovenské národné povstanie (6. diel) – fašistické represálie na Slovensku

Vlastizradca Jozef Tiso

Tokajícka tragédia

http://www.cornerofdeath.eu

http://www.facebook.com/cornerofdeath/

http://www.instagram.com/vladimirolej/

Teraz najčítanejšie

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers a The Corner of Death.