Denník N

Ženskými očami: Mamy nenechávajú svoje dcéry v getách

BLOG o ženách, očami ženy, ale nie len pre ženy – je pokusom pozrieť sa na svet inak a zároveň vidieť udalosti, ktoré často rezonujú spoločnosťou len na moment, alebo sú to len drobné postrehy z obyčajného života obyčajnej ženy, manželky a matky.

Dve vzorové Géčka
Spevácka legenda Marika Gombitová sa ako jediná žena dostala do finálovej desiatky televíznej ankety Najväčší Slovák. Podľa nej ale existuje osobnosť, “ktorá je možno menej známa, avšak pre Slovensko z historického hľadiska viac výnimočná”. Uvoľnila tak miesto vojnovému hrdinovi Jozefovi Gabčíkovi. V našich končinách, kde sa mnohé známe tváre na obrazovku až ostentatívne pchajú – niečo nevídané. Gombitovej počin je tak okrem iného aj silným odkazom pre všetkých, ktorí si za každú cenu uzurpujú prítomnosť v kadejakých smotánkach.

Anketa bez ženy
Zároveň anketa ukazuje, ako málo pozná hlasujúca verejnosť ženské osobnosti medzi nami. Do TOP 10-ky sa dostali Dubček, Gabčík, Hlinka, Husák, Jánošík, Cyril a Metod, Sagan, Srholec, Štefánik a Štúr. Bez akejkoľvek snahy znižovať zásluhy ktoréhokoľvek z nich, hoci by to v niektorých prípadoch bolo mimoriadne jednoduché, je škoda, že sme zabudli na to, koľko máme a mali sme skvelých herečiek, lekárok, umelkýň, športovkýň, vedkýň, pedagogičiek, či vojnových hrdiniek a podobne. Určite si nájdem čas a niečo o nich v budúcnosti napíšem.

Vždy plný tanier
Okrem avíza na Slováka roka som zachytila dokument o kamerunskej národnej kuchyni. Fascinujú ma jedlá, na ktorých prípravu sa v našich zemepisných šírkach ani nedajú zohnať suroviny. Človeka to stále núti v kuchyni improvizovať, byť kreatívny. Kamerunská kuchyňa je veľká výzva, mlčky sledujem ako sa televízny kuchár učí variť tradičné jedlá v prostredí autentickej reštaurácie kdesi v Paríži. Potom navštívi kamerunskú rodinu na predmestí veľkomesta. Hostiteľka vysvetľuje: „V Kamerune najprv obslúžime mužov. Treba im naložiť zo všetkého, aby im na tanieri nič nechýbalo, taniere sa musia naozaj prehýbať jedlom. Až potom jedia ženy.“ Nasleduje ukážka. Domáca pani je z druhej generácie imigrantov. Zachovávanie tradícii uznávam, nechápem ale, ak niekto uteká z jednej krajiny do inej, aby našiel niečo lepšie a berie si zo sebou aj kus toho, čo spoločnosť mentálne zotročuje.

Odzbrojujúci záujem
Na Troch kráľov sme s kamarátkou odleteli do Izraela. Let do Tel Avivu by sa od tých iných nelíšil ničím, keby v našom rade nesedela mladá matka s chorým dojčaťom v náručí. Cez uličku – jej manžel s kippou na hlave a paesami okolo uší vysiela signály, že je k dispozícii, rovnako ako starší muž a ďalší mladík sediaci neďaleko. Pod chvíľou stoja v uličke a zanietene debatujú, dieťa ide z rúk do rúk, tak aby zjavne unavenú ženu čo najviac odbremenili. Každú jeho drobnú nespokojnosť riešia s úsmevom. Vyťahujú drobné pečivo, núkajú ženu i nás. Sledujem toto úžasné trojhodinové predstavenie a v duchu si želám, aby bolo v každom lietadle toľko lásky.

Paradoxy sily
Večer na hoteli sa vraciam do slovenskej reality. Vraj sa u nás organizujú niečo ako „zápasy gladiátoriek“. Špekuluje sa, že sa dokonca vyberá vstupné 20€. Silná téma, ktorú zatieni video z Fekišoviec. Nečudujem sa. Pýtam sa ale, či tým dievčatám naozaj nemá kto povedať, že z nich môžu byť nadosmrti mrzáčky s nefunkčnými obličkami, prepichnutými pľúcami alebo rozkopanou maternicou. Nepresvedčí ma argument, že keby boli z „dobrých rodín“, nemuseli by si takto „privyrábať“. Veď kto z nás nechodil brigádovať? Zakrátko na to hovoria v televízii o žene vo vegetatívnom stave, ktorá sa na sklonku roka stala matkou. Umiestnená v arizonskom Hacienda Healthcare centre, úplne odkázaná na pomoc okolia – otehotnela a porodila. Polícia zadržala 36-ročného Nathana Sutherlanda po tom ako porovnala DNA novorodenca a zamestnancov. A to sú tie paradoxy. Tá, ktorá by sa potrebovala brániť sa pobiť nemôže a tie, ktoré by sa mali tešiť zo života sa nechajú lynčovať.

Negevskou púšťou
Naša „dámska jazda“ Izraelom pokračuje. Cesta Negevskou púšťou podnieti našu zvedavosť a vyberáme sa do turistami málo vyhľadávaného Múzea beduínskej kultúry neďaleko kibucu Lahav. Na môj vkus prisladký no lahodný čaj nás poteší o to viac, že vonku je na túto ročnú dobu prichladno – desať stupňov Celzia, pocitová teplota ešte o päť menej. V múzeu sa dozvedáme o nezastúpiteľnej roly ženy v živote beduínskych kmeňov. Je to práve žena, ktorá varí, stará sa o deti a stavia stan – jediný úkryt pred nehostinnou Negevskou púšťou. A veru nie je to ako postaviť si u nás v lete stan v kempe pod lesom. Neskrývame obdiv. Nomádskym životom, ktorý má v našich predstavách stále príchuť romantiky, tu ale ani zďaleka nežijú všetci. Beduínov spod kozích koží je čoraz menej. Naopak, viditeľné je to, čo domáci nazývajú „unrecognized villages“ a nám to veľmi pripomína najošarpanejšie rómske osady u nás. V Izraeli je aj sedem stálych beduínskych miest, vytvorených nie dávno. Najväčšie z nich je Arad. Tu ľudia dávajú prednosť autám pred ťavami, deti chodia do školy a ženy – ak sa dá pracujú. Celkovo však vysoká miera slabého vzdelania a s tým spojená chudoba robí z tunajších beduínov najchudobnejšiu časť izraelskej spoločnosti. Ohrození sú najmä tí z osád.

  

Pochopiť život beduínov, vidieť na vlastné oči nádheru ich tkanín a šperkov, či ochutnať ich životodarný čaj – tým všetkým sa dá aj pomôcť. Ak sa tiež vydáte do Izraela, môžete okrem Múru nárekov, trhu v Jeruzaleme, liečivého Mŕtveho mora či šťavnatého Tel Avivu zažiť ešte niečo zmysluplné. Svoju pomocnú ruku, ťahajúcu ľudí z biedy, podáte aj absolvovaním niektorého zo zážitkových zájazdov, ktoré organizuje organizácia A New Dawn In The Negev. Okrem iného, napríklad „lekciu“ Daughters of the Negev – Women’s rights in Bedouin society. Škoda, že sme to nevedeli skôr.

Lady Gaga v Jeruzaleme
Mám ju veľmi rada. A tak, keď ďalšie ráno počujem jej meno z úst moderátora CNN v našom jeruzalemskom hoteli, hneď zbystrím. Reč je o tom ako sa ospravedlnila za spoluprácu so spevákom R. Kellym v čase, keď sa už jeho meno spájalo so sexuálnymi škandálmi. Vyjadreniami sa tak Lady Gaga (ktorá bola v minulosti tiež obeťou sexuálneho útoku), zastala spevákových obetí, stále čakajúcich na spravodlivosť. Urobila to ale až pod tlakom a po tom ako čelila kritike za to, že odmietla vystúpiť v dokumente s výpoveďami údajných Kellyho obetí.

Z internetového portálu časopisu Cosmopolitan na mňa po pár dňoch blikla anketa s otázkou: „Myslíte si, že sa mala ospravedlniť?“ V čase keď vzniká tento blog – 68% hlasujúcich odpovedalo „not really“, 32% „yes“. A keďže väčšinu čitateľskej základne časopisu tvoria ženy, odpoveď ma prekvapuje. Vyzerá to, akoby nás ženy zaujímalo násilie na ženách až vtedy, keď sa staneme samé terčom útoku.

Zofia, jej mama a malá Zuzia
S Jeruzalemom sa lúčime návštevou pomníka obetiam a hrdinom Holokaustu – Jad va-šem. Jedinečné miesto. Nie sú to len stovky stratených topánok, alebo model spaľovacej pece. Jad va-šem ponúka príbeh. Vlastne príbeh za príbehom. Medzi mnohými aj tento: Zofia Rosner sa narodila v roku 1939. Jej otca odviedli nacisti počas prvých dní okupácie Varšavy, dievčatko aj s mamou skončilo vo Varšavskom gete. Zofiina mama sa zapojila do ilegálnej činnosti za oslobodenie geta. Stávalo sa, že musela dcérku opustiť a dievčatko trávilo čas len s bábikou, ktorú jej mama vyrobila z toho, čo našla. Dcére povedala, aby sa o ňu dobre starala. Dostala meno Zuzia. Jedného dňa sa Zofiina mama nevrátila, ale zorganizovala útek dcérky za pomoci poľského chlapca. Ten strčil dievčatko do batohu s uhlím a chcel ho prepašovať von z geta. Po ceste začala Zofia plakať lebo si „doma“ zabudla Zuziu. Mladík sa pohoršoval, ale dievčatko len odvetilo: „Mamy nenechávajú svoje dcéry v getách“. Záchranca sa rozhodol vrátiť. Hoci riskoval, urobil to so statočným srdcom, aké mnohým dospelým chýba.

 

FOTO ZDROJ: Yad Vashem

Otec malej Zofie zomrel, mama prežila a spolu s dcérkou po vojne utiekli do Izraela. Dva týždne po príchode však zomrela aj Zofiina mama. Zofia Rosner si po vojne zmenila meno na Yael. Jej bábika Zuzia je dodnes dôkazom nekonečnej lásky a sily. A tiež toho, že mamy svoje dcéry neopúšťajú.

Epilóg
Sú medzi nami – rôzni muži – aj Nathanovia Sutherlandovia aj R. Kellyovia, ukazuje realita. A tiež ženy. No sú medzi nami aj neznámi „poľskí záchrancovia“, starostliví manželia a milujúci otcovia – ako ten z lietadla, statočné mamy, akú mala aj Zofia Rosner a starostlivé „beduínky“ žijúce veľmi skromne, až chudobne. Možno sa za to nikdy nedostanú do žiadnej ankety, ale našimi víťazmi a víťazkami by mali byť každý deň. Niekedy stačí málo, len si ich všimnúť a povedať: ĎAKUJEM.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Silvia Krpelanová

Vyštudovala Katedru žurnalistiky na FiF UK v Bratislave. Pracovala ako redaktorka v tlačovej agentúre SITA, denníku SME a TV Markíza (2004 - 2012). Zúčastnila sa programov: Visegrad Summer School (2006) Advanced European Media Training (2007), Tertio Milenio Seminar on Free Society (2007). Od septembra 2015 pôsobí v RTVS ako dramaturgička a moderátorka relácie Slovensko v obrazoch. Je autorkou Magazínu Bratislava región (Tourist Edition Look At It, 2017 a 2018), ktoré sú dostupne bezplatne v tlačenej aj elektronickej podobe TU. Zaujíma sa aj o témy spojené s rozvojom turizmu a aj preto s radosťou spolupracovala na vytvorení dvoch StoryMáp - Vínne cesty a Vianočné trhy pre región Centrope, ktorý zahŕňa Bratislavu a jej okolie a svojimi aktivitami podporuje rozvoj cezhraničnej spolupráce. Nájdete ich tu a tu. Spolupracuje s Európskym inštitútom pre rodovú rovnosť (EIGE). Blogy inšpirované témami, ktoré Inštitút sleduje si môžete prečítať na tejto platforme.