Denník N

Chýbajú nám praktické riešenia… a empatia

Je vo zvyku hovoriť „som v pohode“ a „všetko je v poriadku“ i keď je človek na pokraji zrútenia. Práve rodina je to miesto, kde by sme sa mali naučiť zvládať hnev či prekonávať smútok, no ak sa to naši rodičia nenaučili od tých svojich, môže sa ľahko stať, že sa na naše bolesti a žiale reaguje mrazivo racionálne:

„Nemysli na to.“

„Neplač, lebo ochorieš na srdce.“

„Nepripúšťaj si to tak.“

„Nič s tým nemôžeš urobiť.“

A možno sú neraz aj oni sami poslami nepríjemných správ, ktoré vám nezvládnu podať empaticky. Perličkou je aj mne dôverne známa veta: „Už sa o tom nerozprávajme, nerobí mi to dobre.“

A tak pozorujem rodiny, ktoré sa o dôležitých veciach vôbec nerozprávajú a majú témy, ktoré sa časom stanú pre všetkých príslušníkov tabu. Emócie sa po chladných reakciách či nezáujmu od najbližších naučia potláčať (aj tak by mojim slzám nerozumeli) a nevypovedané veci sa kopia spolu s rastúcim počtom vianočných ozdôb. 

Výsledkom je napätie či dusno v rodine a svet plný jedincov s nezvládnutými emóciami a neraz i osobnými vzťahmi. Stephen Finn na jednej svojej prednáške uvádzal príklad na sebe samom. Vraj ako pubertiak miloval návštevu talianskych susedov, kde bolo rušno a hádalo sa, lebo v jeho rodine nebol hnev povolený a miestami u nich vládol až neznesiteľný pokoj.

Zamýšľala som sa o to viac nad touto témou, keď som bola po dlhej dobe na omši a kázeň mi prišla úplne mimo našej doby (paradoxne od mladého kňaza). Posledná nedeľa tohto roku bola zasvätená rodine a farárko múdro poukázal na fakt dnešnej doby – väčšina rodín je rozvrátených. Čakalo som ako to celé rozvinie, no jeho radou bolo suché a už menej múdre konštatovanie, že manželstvo si vyžaduje trpezlivosť a modlenie. Máme si vraj brať príklad z Márie a Jozefa. A to bolo všetko. Pozerala som na ľudí okolo mňa, ktorými jeho slová nielen nerezonovali, ba ani neprenikali. Je možné, že všetci čo chodia do kostola majú ukážkové rodiny a nikdy si neprešli neverou, rozvodom, problémami s deťmi či alkoholom? Trúfnem si povedať, že je to štatisticky nemožné a rada o trpezlivosti a modlitbe je nedostatočná, rovnako ako idylka Jozefa a Márie, ktorá je od nás vzdialená cca 2018 rokov.

Čím skôr sa naučíme veci nazývať pravým menom, neskrášľovať realitu a hovoriť o nej, stane sa ľahšou. Pre nás i pre ostatných. Naučíme sa jej nebáť, hľadať konkrétne riešenia a dokonca sa na nej i zasmiať. Nebude ľahké prelomiť zautomatizované rodinné schémy a naučiť sa nanovo rozprávať, lebo slová v našom hrdle sa budú zadrhávať a nechcieť ísť von.

Radím vám však to nevzdávať, nezľahčovať ťažké situácie (vaše ani druhých) a pokúsiť sa vidieť veci z pohľadu druhého.

 

A áno, bude to chcieť modlitby a svätú trpezlivosť.

 

Domáca úloha: Zamyslite sa s kým vám v rodine najviac viazne komunikácia, prípadne komu neviete (nechcete) povedať do očí čo si naozaj myslíte.

 

Teraz najčítanejšie

Mária Škamlová

Píšem o vzťahoch, pocitoch, ľuďoch a ich príbehoch... Očami ženy, Slovenky v zahraničí (cudzinky pre Talianov) a psychologičky. Občas pútavo, často emotívne.