Keď všemocné predpisy zlyhávajú.
Ani najprísnejšie veterinárne predpisy v EÚ, ktorými sa radi pýšime, nezabránili tomu, aby si naše deti „pochutnali“ na skazenom hovädzom z Poľska. Potom logicky vyvstáva otázka, aký majú zmysel, keď sa k nám dostane všetok odpad – mali sme tu brazílske salmonely, fipronilovú vaječnú zmes, skrátka takmer celý škandalózny sortiment sveta. Táto otázka rezonuje o to viac, keď na našich pultoch tvoria slovenské potraviny slabých 40%.
V praxi to znamená, že ak sa sprísnenou slovenskou legislatívou musia riadiť len slovenskí výrobcovia a zahraničné potraviny jej nepodliehajú, náš spotrebiteľ je nadštandardne chránený „len na tých 40%“. Samozrejme, kontrolujú sa všetky potraviny na trhu, no systém potravinového dozoru logicky nezahŕňa kontrolu každej potraviny z každého dovozu, ale len tzv. náhodnú kontrolu, prípadne mimoriadnu, aká prebieha napríklad teraz po afére s poľským mäsom.
Častá výhovorka byrokratov „lebo Brusel“ neobstojí, lebo malí producenti – farmári sú takmer výlučne pod národnou legislatívou. O to smutnejšie je, ak si ju sama členská krajina sprísňuje nad rámec štandardu a tým „dusí“ svojich vlastných poľnohospodárov, ktorí už beztak čelia pokriveným dotačným mechanizmom EÚ na spoločnom trhu.
A teraz ministerka volá po domácich lokálnych producentoch. To vážne? A kde by sa vzali? Najprv sme im znepríjemňovali život tak, že prežilo len zopár nadšencov a tí teraz majú nakŕmiť Slovensko? Pekná utópia.
Pozná to každý farmár. Horibilné požiadavky a kontrola pri otváraní prevádzky a ešte väčšia na výstupe z výroby. Tak potom načo je na začiatku? Ktovie. Jedno je však isté. Pred sto rokmi nebolo ani z polovice toľko zákonov a regulácií. Ak si farmár zaumienil, že predá, tak išiel na trh a predal. Ak ošidil, našli si ho. Ak otrávil, už ho nenašiel nikto. A preto si každý dvakrát rozmyslel, či bude podvádzať. Všetko malo akýsi väčší zmysel.
Dnes nás trápi životná pohoda dobytka, ekologické odpadové hospodárstvo, ale pritom Európu zaplavuje juhoamerické hovädzie z dobytka porážaného v „dobytčích podmienkach“ na zaoceánskych lodiach, vypúšťajúcich odpad priamo do mora. Inšpektor sa bojí údeného z pravej udiarne, ale s kľudom dá pečiatku na údenie chemické (éčkové). A podobných paradoxov by sme našli nespočet.
Nie sú pritom žiadne dôkazy, že vybičovaná prísnosť byrokracie je v priamej úmere s kvalitou a bezpečnosťou. Skôr naopak, rastie počet nelegálnych prevádzok, ktoré sú absolútne mimo kontroly a drvivá väčšina škandálov pochádza práve z nich. Ak sa stratí účelnosť, stratí sa aj zmysel. A preto v minulosti neboli ani väčšie kauzy než sú dnes, ani viac nákaz z potravín. Stačil totiž jednoduchý zákon a takzvaný duch zákona, ktorý ctil každý. Aj vrchnosť aj plebs. A možno to ani nebola vyššia morálka, ale iba obyčajný zdravý sedliacky rozum.
