Denník N

Temná strana sexuality katolíckeho kléru

Temnota sa zbieha hlavne tam, kde sa koncentrujú ideály, každé svetlo nutne vrhá tiene za všetkým, čo mu stojí v ceste, a všade, kde existuje dôvera v moc a silu, môže byť dôvera práve touto mocou zneužitá.

Aj v slovenskom katolíckom cirkevnom prostredí sa postupne začínajú objavovať ľudia, ktorí hovoria o sexuálnom zneužívaní kňazmi, ako aj príbehy bývalých kňazov, prispievajúcich k verejnému odhaľovaniu temnej stránky sexuality katolíckeho kléru, ktorú v týchto prípadoch vonkoncom nemožno nazvať celibátnou.

Celibát a sexualita

Vo svojom predchádzajúcom článku zameranom na prípadné vzťahy celibátu a pedofílie som na základe istých teoretických a odborných východísk odmietol príčinný vzťah medzi celibátom ako formou sexuálnej abstinencie na jednej strane a medzi pedofíliou a homosexualitou na druhej strane. Inak povedané, celibát nespôsobuje ani pedofíliu, ani homosexuálnu orientáciu. Naopak, som za najpravdepodobnejší variant, ktorým je, že mladí (ale rovnako tak aj starší) muži vstupujú do katolíckych seminárov často s problémovou sexualitou, s ktorou sa následne aj nedostatočne pracuje.

K tomu mám dve poznámky:

1. Čo znamená problémová sexualita?

V kontexte môjho uvažovania je to sexuálna orientácia jedinca, ktorú:

a) sám (ešte) nemá dostatočne vyjasnenú

b) sám u seba neprijíma, čo ľudovou psychológiou označujeme akousi abstraktnou formulkou, že ju „potláča“ – hoci sexuálnu orientáciu ako takú potlačiť nemožno

c) sám u seba prijíma, ale ako problémovú pre spoločnosť, pre jeho okolie, či už bližšie alebo vzdialenejšie, ako aj pre svoje ideálne ego, opatrené napríklad istým ideologickým konzervatívnym pohľadom na svet, a preto sa rozhodne nejednať podľa nej, hoci si ju uvedomuje, a orientovať sa na iné životné možnosti, čo znamená presun vnútornej energie a osobnej „orientácie“ na spoločensky žiaduce ciele. Tak môže svoju sexualitu ukrývať pred spoločnosťou a nerealizovať ju, pričom ju zároveň nejakým utajeným obskúrnym spôsobom realizovať (čo je morálne značne podradná možnosť, ktorá by bola vlastná skôr nejakému psychopaticky štruktúrovanému jedincovi a zvyčajne k nej skôr človek akoby „dôjde“, než by sa pre ňu v pravom zmysle slova rozhodol).

Čo sa týka samotného rozhodnutia, ide o do veľkej miery preceňovaný termín a každý psychológ, psychiater alebo aj znalý duchovný vie, že rozhodnutie síce môže byť akýmsi zlomovým okamihom v rozhodovacom procese, na ktorého vrchole stojí, ale po určitom čase môže dôjsť k jeho podmytiu. Rozhodovanie, týkajúce sa istej životnej situácie alebo dráhy, totiž do seba nemuselo vstrebať všetky premenné a okolnosti, ktoré v priebehu ľudského života vyjdú najavo. Preto sa napríklad rozvádzajú tí, čo si pred rokmi rozhodne povedia svoje „áno“, alebo sú sexuálne aktívni tí, čo sa pred rokmi zaviazali k celibátu. Takí proste sme: ľudia. Preto sa musíme dobre poznať – navzájom i sami seba.

Čo sa týka rozhodnutia nerealizovať svoju sexualitu z nejakých vyšších osobných, ideových a duchovných dôvodov, psychologicky je možné jednať a zariadiť sa podľa tohto rozhodnutia. Stav zamilovanosti je napríklad stavom, ktorý za normálnych okolností znemožňuje zamilovanému jedincovi mať sex s niekým iným, ako s jeho milovaným partnerom. Ide o akúsi fyziologickú blokádu ľudskej tendencie k promiskuite (ktorá môže byť individuálne väčšia alebo menšia – ale pre istotu opakujem, hovorím o tendencii, nie o samotnej promiskuite) a ktorá so sebou prináša možnosť vytvoriť a upevniť párovú väzbu. Táto tendencia môže byť blokovaná aj v prípade ľudí zamilovaných do Boha, za predpokladu, že Boh je vzťahová osoba. V prežívaní mnohých veriacich je.

Problémovou sexualitou môže byť samozrejme aj psychosexuálna nezrelosť heterosexuálne orientovaného jedinca.

2. Čo znamená, že sa so sexualitou nedostatočne pracuje?

Náročná voľba životnej cesty smerom k sexuálnej abstinencii z vyšších ideových alebo komplexných emocionálnych dôvodov, si vyžaduje aj uvedomenie si vlastnej sexuality, vlastných sexuálnych preferencií a túžob, ťažkostí spojených s ich nerealizáciou a lebo náhradnou realizáciou, ako aj prehlbovanie svojho rozhodnutia pre celibát (sústavné revidovanie pre a proti), či praktické osvojenie si mnohorakých spôsobov, ako sexuálne myšlienky, túžby a nutkania v praktickom živote zvládať.

To je možné viacerými spôsobmi, vzhľadom na rozsah článku uvediem na ilustráciu len tri:

a) náhradným uspokojením, ktorým je napríklad masturbácia (problémom je, že v katolicizme je masturbácia chápaná ako hriech, avšak s prihliadnutím na absenciu interpersonálneho aspektu by aspoň nemusela byť chápaná ako ťažký hriech)

b) zakázaním si (raný Freudov termín Verurteilung) a následným presunutím pozornosti na iné, nesexuálne činnosti; v podstate môže ísť aj o širokú škálu individuálne nadobudnutých a rozvíjaných mechanizmov zvládania, o ktorých sa v súčasnosti hovorí ako o coping mechanisms

c) sublimáciou, čo je psychoanalyticky veľmi cenený obranný mechanizmus, pri ktorom sa mení cieľ sexuálneho pudu na nesexuálny; spirituálna literatúra namiesto nej často používa výraz „transformácia sexuality“

Vzhľadom na organizáciu výuky a života v katolíckych seminároch, ako aj vzhľadom na rôzne informácie z tohto prostredia, ktoré mám k dispozícii, predpokladám individuálnu prácu na sexualite a intelektuálne či psychologické podnety na ňu v priebehu pobytu budúceho kňaza v seminári za nedostatočnú. Konfrontácia s jej nezvládnutím príde pomerne skoro a razantne, v podobe neschopnosti adekvátne reagovať na sexuálne podnety, s ktorými sa daný jedinec stretne ako kňaz, či už ide o rôzne mladé veriace a ženy aktívne vo farnosti, miništrantov a deti, o ktorých okolo fary nie je núdza, alebo o mladých mužov či dokonca spolu-kňazov, ktorí sa vzájomne zdieľajú so svojou samotou, neraz vnútornou prázdnotou a samozrejme, aj sexuálnou frustráciou. Vyššie zmienené sexuálne podnety sa pritom v katolíckom prostredí – v tomto kontexte pomerne vhodne – nazývajú ako „pokušenia“.

Aby som sa vrátil k pôvodne načrtnutému problému – celibát nemožno považovať za samotnú alebo nezávislú príčinu pedofílie alebo homosexuality. Muži do seminára už teda s pedofíliou alebo s homosexuálnou orientáciou musia vstupovať.

Je za sexuálnym zneužívaním v cirkvi homosexualita katolíckych kňazov?

Opäť si poslúžim svojim predchádzajúcim textom zo septembra 2018, tentoraz však priamo odcitujem jednu pasáž:

„Problém sexuálneho zneužívania v cirkvi nie je problémom sexuálnej orientácie, ale problémom toho, čoho sa predovšetkým týka: sexuálneho obťažovania a zneužívania v prostredí, v ktorom dochádza k sexuálnej frustrácii, odštiepeniu sexuality od psychického života a v ktorom majú páchatelia tohto zneužívania príslušnú moc a autoritu (zneužíva vždy ten, čo má moc, toho, kto je slabý, bezmocný, odovzdaný)…O tom, či niekto niekoho sexuálne zneužije, nerozhoduje jeho sexuálna orientácia, ale iné premenné, podobne, ako je to v prípade znásilnenia (heterosexuálnu orientáciu nemožno kauzálne spájať so skutkom znásilnenia).“ 

Napriek tomu, že sa v cirkvi zneužívajú častejšie chlapci ako dievčatá (4:1), prepájanie homosexuality so sexuálnym zneužívaním je scestie, ktorého by sme sa mali vyvarovať, pretože je príliš jednoduché, ale hlavne preto, že je zrejme nepravdivé.

Rozdelím túto časť na niekoľko problémov.

1. Čo je pedofília, pedofilná porucha a homosexuálna orientácia?

Pedofília je sexuálna preferencia, ktorá sa vzťahuje na deti pred pubertou, vo všeobecnosti teda deti pred 13. rokom života, avšak nerozhoduje absolútny vek dieťaťa, ale úroveň jeho nedostatočnej fyzickej zrelosti. Sexuálny záujem o deti sa prejavuje sexuálne vzrušujúcimi fantáziami s deťmi, sexuálnymi nutkaniami a sexuálnym správaním voči predpubertálnym deťom, pričom tento sexuálny záujem je väčší ako sexuálny záujem o dospelého, fyzicky zrelého jedinca alebo prinajmenšom rovnocenný s ním. Pedofília môže byť zameraná voči predpubertálnym osobám mužského pohlavia, ženského pohlavia alebo voči osobám obidvoch pohlaví (kritériá podľa piateho vydania americkej klasifikácie Diagnostic and statistical manual of mental disorders – DSM-5 – z roku 2013 (1); návrh jedenástej revízie International classification of diseasesICD-11 – z roku 2018 pedofíliu ako takú nedefinuje (2)).

Pedofília je celoživotný stav a počas života sa nemení. Najskôr ju možno diagnostikovať v šestnástich rokoch.

Pedofilná porucha je pedofília, ktorá spôsobuje jedincovi duševné problémy a ťažkosti, alebo ktorou jedinec spôsobuje ťažkosti svojmu okoliu, čiže na základe ktorej sexuálne jedná voči deťom. Nie každý jedinec s pedofíliou (v drvivej väčšine muž) má aj pedofilnú poruchu, to si treba uvedomiť. Pedofília sa nelieči, dokonca podľa DSM-5 samotná prítomnosť pedofílie ani neospravedlňuje klinickú intervenciu. Tá je však potrebná v prípade pedofilnej poruchy. Návrh ICD-11 tiež neklasifikuje ako poruchu samotnú pedofíliu (2). Pedofilnú poruchu klasifikuje a definuje podobne ako americká DSM-5 (1).

Homosexualita je sexuálna orientácia, v ktorej je sexuálny záujem o osoby rovnakého pohlavia (čím sa myslia osoby dospelé a fyzicky zrelé), ktorý je výlučný alebo väčší ako sexuálny záujem o dospelé, fyzicky zrelé osoby iného pohlavia – aby sme dotiahli terminologický úzus DSM-5. Homosexualita však nie je chápaná ako duševná porucha, ani ako nijaká iná, a nefiguruje ani v DSM-5 (1), ani v návrhu najnovšej klasifikácie ICD-11, zverejnenom v roku 2018 (2).

2. Bližšia charakteristika jedincov s pedofíliou

Pedofília je eroticko-sexuálne zameranie na predpubertálne objekty, teda chlapcov alebo dievčatá bez sekundárnych pohlavných znakov. Podľa preferencie sa odlišuje na homosexuálnu, heterosexuálnu a ambisexuálnu. Homosexuálna pedofília vedie k razantnejšiemu jednaniu smerujúcemu k orgazmu a preferuje vek chlapcov medzi 12 a 15 rokmi, teda starších.  Heterosexuálna pedofília je citovo angažovanejšia k mladším jedincom, medzi 6 a 11 rokmi. Nie každý pedofilný skutok je vykonaný pedofilom, preto okrem pedofilného deliktu rozoznávame nepedofilný delikt, spáchaný nepedofilom, a to napríklad v čase nedostupnosti dospelého sexuálneho partnera (3). Toto je zaujímavé najmä s ohľadom na problematiku sexuálneho zneužívania detí a mladistvých v cirkvi.

Preferencia dospievajúcich chlapcov je známa ako efebofília, dospievajúcich dievčat ako hebefília. Tu ide o sexuálne zameranie sa na osoby po puberte.

Psychologicky sa často hovorí o sociálnej a sexuálnej nezrelosti páchateľa, ktorý môže mať za sebou traumatické skúsenosti s dospelými osobami a sex so seberovnou osobou vníma ako ohrozenie. Pri pedofílii je dôležitý nielen charakter sexuálneho vzrušenia, ale aj blokovanie sexuálnej skúsenosti s dospelou osobou pre traumu, dysfunkciu a podobne, ako aj dezinhibícia (opak odblokovania: prílišné uvoľnenie v istom smere), ktorá môže byť daná aj duševnou poruchou alebo intoxikáciou, napríklad alkoholom.

Diagnosticky je dôležitý takzvaný pedagogicko-estetický komplex, v rámci ktorého sa vytvára citový vzťah k deťom. Osoba s pedofíliou rozumie detskému svetu, deti ju obdivujú a berú ho ako staršieho kamaráta.

Pedofili sú typicky muži medzi 35-40 rokmi, môžu to byť však aj adolescenti alebo starší muži vo veku 55-65 rokov. Neraz im chýbajú sociálne zručnosti, sú introvertovaní, chýba im emocionálna zrelosť, môžu byť viac vzťahovační, úzkostní a často sú im diagnostikované poruchy osobnosti. Typicky sú adaptovaní v manželskom vzťahu, zväčša harmonickom. Sexuálne ich vzrušuje tvár dieťaťa, a to viac ako prsia, zadok alebo genitálie.

V minulosti mohli byť sami obeťou sexuálneho zneužitia, najčastejšie incestného alebo homosexuálneho charakteru.

3. Štatistické súvislosti medzi homosexualitou katolíckeho kléru a sexuálnym zneužívaním detí a mladistvých katolíckym klérom v USA

Donald Paul Sullins z washingtonskej Catholic University of America v novembri 2018 publikoval text, v ktorom dokazuje súvislosť medzi počtom homosexuálnych kňazov a výskytom homosexuálnej subkultúry a medzi sexuálnym zneužívaním detí (4). Problémom tohto článku je to, že ide iba o korelácie a štatistické súvislosti zmienených javov, ktoré môžu podstatu sexuálneho zneužívania nielen osvetliť, ale aj nemálo zatemniť. Poďme sa na to pozrieť.

Medzi zdrojmi Paula Sullinsa, s ktorými pracuje, sú správy John Jay College of Criminal Justice Charakter a rozsah sexuálneho zneužívania detí katolíckymi kňazmi a diakonmi v USA 1950-2002 (známa ako John Jay Report , JJR1) (5) a Príčiny a kontext sexuálneho zneužívania detí katolíckymi kňazmi v USA v období 1950-2010 (John Jay Report 2, JJR2) (6). Správy JJR1 a JJR2 obsahujú dáta o 10 667 prípadoch, 4 262 páchateľoch, z obdobia medzi rokmi 1950 a 2002. Priemerný počet obetí jedného páchateľa bol 2,5, od 1 do 159, pričom 3,3 % páchateľov zneužívalo 10 a viac detí (celkovo 25,4 % obetí). Ďalším zdrojom je Report of a statewide grand jury in Pennsylvania on sex abuse allegations against Catholic priests in 6 dioceses in Pennsylvania (GJR), ktorá hovorí o 924 incidentoch zneužívania 263 kňazmi v rokoch 1924 až 2016. Priemerný počet obetí na jedného páchateľa bolo 3,5, od 1 do 27, pričom 6,1 % všetkých páchateľov zneužívalo 10 a viac obetí. Na rozdiel od dát z JJR zdrojov, GJR dáta obsahujú aj informácie o identite páchateľov a o diecézach.

Noviny Los Angeles Times publikovali v roku 2002 prieskum medzi 1 852 náhodne vybratými kňazmi, ktorých sa pýtali náležité otázky, medzi inými aj na ich sexuálnu orientáciu a prítomnosť homosexuálnej subkultúry v seminároch. Aj z týchto údajov čerpal vo svojej práci Sullins. 15,2 % z náhodne vybratých kňazov odpovedalo, že má homosexuálnu orientáciu, kde autor zaradil odpovede „homosexuálna orientácia“ a „niekde medzi heterosexuálnou a homosexuálnou orientáciou, ale viac na strane homosexuálnej orientácie“. 26,6 % kňazov v tejto štúdii odpovedalo, že v čase, keď navštevovali seminár, v ňom bola prítomná homosexuálna subkultúra (odpovede „určite bola“ a „pravdepodobne bola“).

Nárast počtu homosexuálnych mužov medzi katolíckymi kňazmi v USA. Graf použitý z práce Paula Sullinsa.

Podľa údajov z prieskumu Los Angeles Times z roku 2002, realizovaného na vzorke 1 852 kňazov, počet homosexuálnych kňazov v jednotlivých desaťročiach značne stúpa. Z tabuľky vidieť, že okolo roku 1950 bol výskyt homosexuality u katolíckych kňazov približne na úrovni výskytu homosexuality v spoločnosti. Medzi rokmi 1965 a 1995 bol však 1 z 5 novo ordinovaných kňazov homosexuálne orientovaný. V neskorých deväťdesiatych rokoch bola koncentrácia homosexuálnych kňazov v cirkvi v USA takmer štvornásobná oproti výskytu homosexuality v spoločnosti.

Pojem homosexuálna subkultúra pochádza od rektora seminára, Donalda Cozzensa, ktorý o nej v roku 2000 hovorí ako o subkultúre homosexuálnych mužov, ktorí interagujú medzi sebou, ale zriedka s vonkajším prostredím, pričom sa medzi nimi vyvinie vzájomné porozumenie a zdieľanie skúseností. Tieto skupiny môžu byť také prenikavé, že môžu spoločenskému a kultúrnemu životu v seminároch dokonca dominovať. Psychoanalytik Richard Sipe si myslí, že uvoľnenie štruktúry vysoko regulovaného seminárneho života na začiatku sedemdesiatych rokov mohlo viesť k formovaniu takýchto homosociálnych skupín, v ktorých napokon môže dochádzať aj k homoerotickému správaniu, a podľa dát, ktoré máme k dispozícii, aj dochádzalo a na mnohých miestach aj dochádza. Sociologické prieskumy medzi kňazmi poukazujú na to, že samotní kňazi poznajú takéto skupiny homosexuálnych kňazov v ich seminároch a diecézach, a že tieto skupiny boli alebo sú sexuálne aktívne, teda nežili alebo nežijú v celibáte. Problémom týchto homosexuálnych subkultúr bolo, že mnohí z ich členov boli promiskuitní, mali predátorský vzťah k mladým seminaristom a nechceli tieto problémy adresovať vedeniu seminára. Nielenže tu ide o porušovanie celibátu, ide o vyslovene podvratné skupiny vo vnútri samotnej cirkvi.

Súvislosť počtu kňazov, ktorí sa priznali k homosexuálnej orientácii, s počtom obvinení za sexuálne zneužívanie v USA. Graf použitý z práce Paula Sullinsa.
Súvislosť medzi nárastom takzvaných homosexuálnych subkultúr a výskytom sexuálneho zneužívania v USA. Graf použitý z práce Paula Sullinsa.

Obrázky vyššie odhaľujú silný pozitívny korelačný vzťah. Podľa Sullinsa poukazujú na to, že zneužívanie deťmi katolíckymi kňazmi súvisí s podielom homosexuálnych mužov v kňazstve, ako aj s prevalenciou takzvaných homosexuálnych subkultúr v katolíckych seminároch.

Paul Sullins uzatvára, že množstvo homosexuálnych kňazov, ako aj prevalencia homosexuálnych subkultúr, koreluje s väčším podielom zneužívaných chlapcov, ale aj s väčším počtom celkového zneužívania. Množstvo obetí teda podľa neho súvisí aj s prevalenciou homosexuálnych subkultúr, čo znamená, že páchatelia majú na svedomí viacej obetí, než by ich mali bez predpokladaného nepriaznivého vplyvu homosexuálnych subkultúr. Tento vplyv však nejako zvlášť Sullins nekomentuje, ani situáciu jedincov s homosexuálnou orientáciou, ktorí sexuálne zneužívajú deti a mladistvých. Nehľadá spojivo medzi ich homosexualitou a sexuálnym zneužívaním a postačuje mu štatistika.

4. Poznatky z John Jay Report 2

Správa Príčiny a kontext sexuálneho zneužívania detí katolíckymi kňazmi v USA v období 1950-2010 sa snaží nielen o štatistické uchopenie komplexnej problematiky sexuálneho zneužívania v prostredí americkej katolíckej cirkvi, ale aj o odhalenie kontextu a príčin. Zhrňme si zásadné poznatky, prameniace z tohto dokumentu.

V prvom rade by sme v súvislosti so sexuálnym zneužívaním nemali hovoriť o pedofilných kňazoch, pretože len menej ako 5 % kňazov, ktorí boli obvinení zo sexuálneho zneužívania, mali diagnostikovanú pedofilnú poruchu. Taktiež nemali častejšie iné duševné poruchy, napríklad poruchy osobnosti alebo afektívne poruchy, v porovnaní s ich bežným výskytom v spoločnosti. Nejde teda o duševne chorých ľudí v pravom zmysle slova. 80 % kňazov, ktorí boli v rezidenčnej psychologickej starostlivosti, porušilo svoj záväzok k celibátu, išlo však v drvivej väčšine o sexuálny kontakt s dospelým sexuálnym partnerom. Väčšina z kňazov, ktorí boli v liečebnom programe po obvinení zo sexuálneho zneužívania, malo aj sexuálne kontakty s dospelými sexuálnymi partnermi. Kňazi, ktorí mali sexuálne kontakty pred obdobím v semináre alebo počas neho, mali väčšiu pravdepodobnosť, že budú sexuálne aktívni aj po ordinovaní za kňazov, avšak s dospelými partnermi. Nebola zistená signifikantná štatistická súvislosť medzi týmto správaním a sexuálnym zneužívaním detí. Kňazi, ktorí mali sexuálne kontakty s osobami rovnakého pohlavia, či už pred seminárom alebo počas obdobia v ňom, mali väčšiu pravdepodobnosť takéhoto sexuálneho správania aj po ordinovaní za kňaza, avšak iba s dospelými partnermi rovnakého pohlavia. Nebola zistená štatisticky signifikantná súvislosť medzi týmto homosexuálnym správaním a sexuálnym zneužívaním detí.

To všetko sú skôr negatívne charakteristiky, ktoré nám hovoria o tom, s čím by nemalo byť sexuálne zneužívanie spájané. Z väčšej časti nejde o pedofilné zameranie páchateľa a neobjavila sa ani priamo súvislosť medzi homosexuálnou orientáciou páchateľov a sexuálnym zneužívaním. Zdá sa, že Sullins by rád videl príčinu tohto neblahého a hrozného javu v homosexuálnych kňazoch, keďže je sám členom Katolíckej cirkvi a predpokladáme, že je aj ideologicky zaujatý (v minulosti napríklad písal texty proti manželstvám osôb rovnakého pohlavia). Taktiež sa neotvára súvislosť s duševnými poruchami. Páchateľov by sme mohli ďalej nazývať ako abuzéri detí a mladistvých, pretože ich sexuálne správanie nie je jednoznačne determinované pedofíliou ani homosexualitou.

Čo teda vieme o týchto abuzéroch na základe JJR2?

1. Kňazi, ktorí boli sami sexuálne zneužití v detstve, pravdepodobnejšie sexuálne zneužívali deti a mladistvých ako kňazi, ktorí nemali takúto sexuálne traumatickú skúsenosť.

2. Kňazi, ktorí nemali dostatok blízkych sociálnych väzieb, boli pravdepodobnejšie abuzérmi detí a mladistvých ako kňazi s blízkymi sociálnymi väzbami.

3. Kňazi, v ktorých rodinách sa o sexualite hovorilo negatívne alebo sa o sexualite nehovorilo vôbec, boli pravdepodobnejšie abuzérmi detí a mladistvých ako kňazi, ktorých rodiny hovorili o sexualite pozitívne.

4. Ťažkosti s intimitou vykazovali najmä kňazi, ktorí boli ordinovaní v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch.

Kryštalizuje nám tu teda niekoľko rizikových faktorov, ktoré nám dovoľujú formulovať jadro problému. Kňazi, ktorí sexuálne zneužívali deti a mladistvých, boli psychosexuálne nezrelí. Medzi touto nezrelosťou a psychopatiou nie je nejaká priama súvislosť, hoci ja osobne by som ju predpokladal (narážam na to, že sa u nich nezaznamenal vyšší výskyt porúch osobnosti). Na tejto nezrelosti sa samozrejme v obrovskej miere podieľa ich výchova a prostredie, v ktorom žili ako deti, a v ktorom boli často aj sami sexuálne zneužití, pričom otázky týkajúce sa sexuálneho života sa tu zväčša ignorovali, alebo sa voči nim rodinní príslušníci stavali veľmi negatívne a prísne.

Porovnanie počtu sexuálnych zneužití detí a mladistvých katolíckymi klerikmi v USA v jednotlivých obdobiach. Graf prevzatý z JJR2.

Samozrejme, to neznamená, že homosexuálna subkultúra v kňazských seminároch alebo promiskuitné sexuálne správanie kňazov nie je problémom. Je, ale v prvom rade organizačným a systémovým, nie vo vzťahu k samotnému sexuálnemu zneužívaniu. Zároveň otriasa celibátom ako povinným záväzkom alebo životným štýlom kňaza, respektíve tým, čo Pavol VI. nazýva posvätný celibát (sacrum caelibatus v encyklike Sacerdotalis caelibatus), pretože ak sa v značnej miere vytráca prax, bledne aj vznešená myšlienka, ktorá ju má ťahať k sebe (i keď som tu pravdepodobne obrátil kauzalitu).

Vzhľadom na najvýraznejší výskyt sexuálneho zneužívania počas sedemdesiatych rokov značne disproporcionálny graf nahlásení sexuálneho zneužívania v jednotlivých rokoch. Graf prevzatý z JJR2.

Základný kontext sexuálneho zneužívania katolíckymi kňazmi

Podľa JJR2 dochádza k zneužívaniu, jednoducho povedané, konvergenciou troch faktorov:

1. Abuzér, ktorý je motivovaný k sexuálnemu zneužitiu dieťaťa alebo mladistvého.

2. Potenciálna obeť, čiže samotné dieťa alebo mladistvý.

3. Neprítomný strážca potenciálnej obete.

Základom pre prevenciu sexuálneho zneužívania je informovanosť a vzdelávanie v oblasti sexuálneho zneužívania, ktoré sa týka potenciálneho abuzéra (bohužiaľ, v rámci prevencie musíme povedať, že akéhokoľvek človeka, ktorý prichádza do priameho a úzkeho styku s deťmi, čiže aj kňaza), dieťaťa a jeho rodiča.

Rozdelenie obetí podľa veku a pohlavia. Graf prevzatý z JJR2.

Abuzér má obyčajne úzky vzťah s obeťou. Medzi nimi sa môže dlhšie budovať emocionálny vzťah. Do tohto vzťahu abuzér nadmerne investuje, nadmerne vzhľadom na charakter tohto vzťahu, ale aj vzhľadom na iné vzťahy, respektíve blokádu či nedostatok intímnych vzťahov s dospelými osobami. Abuzér musí na vykonanie svojho činu prekonať vnútorné zábrany, ktorých prekonanie si vopred, priebežne, ako aj následne ospravedlňuje rôznymi faktormi a okolnosťami. Samozrejme, prekonať musí aj množstvo vonkajších faktorov, aby si vytvoril a pripravil príležitosť na sexuálny kontakt s obeťou. To už však predpokladá zmienený vzťah i tendenciu oslabovať vnútorné zábrany. Ako posledné musí prekonať odpor na strane dieťaťa. Zriedkakedy ide o agresora, práve naopak, používa nežný a citlivý prístup k dieťaťu, čím v ňom vytvorí nemalý zmätok, o čo vlastne ide, ako aj charakteristický pocit nejakej spoluviny, spoluzodpovednosti a následného ostychu. Abuzér si teda musí nájsť chvíľku, v ktorej bude s obeťou sám, pričom podľa JJR2 bol veľmi často integrovaný do rodiny obete, ktorá abuzéra pozná ako milého, poctivého človeka, ovenčeného nemalými idealizáciami. Preto sa dieťa zriedkakedy zdôverí svojim rodičom alebo najbližším, presne ako to bolo opísané v rozhovore Karola Sudora so štyridsiatnikom Milanom. Abuzívne správanie je teda bez konzekvencií, čo ho ďalej posilňuje a spôsobuje jeho nárast. Inak povedané, obeť sa ďalej vnútorne trápi a svoj negatívny zážitok si so sebou nesie bez toho, aby ho nejakým spôsobom uzatvorila (aby mohol byť uzatvorený, musí ho paradoxne najprv otvoriť), abuzér zas pokračuje v zneužívaní, pretože ho nemá čo zastaviť a náš bežný apel na svedomie je úplne prázdny, pre intrapsychicky veľmi účinnú sieť vlastných ospravedlnení, racionalizácií, skotomizácií a deformácií morálneho hodnotenia svojho správania.

S tým súvisia štatistické dáta sexuálneho zneužívania v americkom katolíckom cirkevnom prostredí. Sexuálne zneužívanie v cirkvi v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch súvisí s nárastom sexuálneho zneužívania v celej americkej spoločnosti. So sexuálnym správaním spoločnosti sa vtedy čosi dialo, a práve to sa možno premieta do zvýšeného počtu homosexuálnych mužov, ktorí sa hlásili do kňazskej služby, ako aj do formovania homosexuálnych subkultúr v katolíckom prostredí. To „čosi“ zrejme nejakým spôsobom súvisí so sexuálnou revolúciou. A to „čosi“ nie je samozrejme ospravedlnením sexuálneho zneužívania. Je to iba konštatovanie nejakého tretieho, možno určujúceho spoločenského faktora.

Štatistické dáta jednoznačne poukazujú na spätné nahlasovanie prípadov sexuálneho zneužívania, čo je vlastne v tomto prípade typický jav, pre ktorý cirkevní predstavitelia v osemdesiatych rokoch len ťažko mohli naozaj vedieť, čo sa v ich diecézach deje, a pre ktorý si my dnes myslíme, že je to skôr problém minulosti ako súčasnosti. Akékoľvek vychýlenia správania typu sexuálneho zneužívania sa totiž prejavia na nahláseniach a obvineniach s desať- až tridsať- ročným oneskorením. Preto súčasnú situáciu v Katolíckej cirkvi, či už v USA, na Slovensku, alebo kdekoľvek na svete, ako aj situáciu v necirkevnom prostredí, nemôžeme nikdy vidieť v príliš ružových okuliaroch.

Príbehy zo slovenského katolíckeho prostredia

Zrejme by som o sexuálnom zneužívaní katolíckym klérom nepísal, nebyť dvoch aktualizačných momentov. Prvým je postupné prevaľovanie až erupcia rôznych sexuálnych škandálov, ktorá sa viac než iba týkajú katolíckej cirkvi – pretože sa mi zdá, že ich nejaké organizačné faktory v jej fungovaní skôr umožňujú a spriechodňujú, než im zabraňujú. Druhým sú množiace sa podnety z nášho slovenského prostredia, ktoré ma nútia premýšľať o tejto veci vo veľmi blízkej perspektíve. Netýka sa to teda len nejakej skazenej „západnej“ cirkvi, ale aj podmienok, ktoré sme donedávna mali sklon považovať za kvázi nedotknuté. Preto mi prosím prepáčte, ak bude posledná časť môjho článku trochu osobnejšia, týka sa totiž ľudí, ktorých aj osobne poznám alebo prinajmenšom sledujem ich činnosť a prácu.

1. Rozhovory Karola Sudora

Jedno z prebudení ohľadne sexuálnych škandálov v cirkvi bol rozhovor Karola Sudora s bývalým katolíckym kňazom Miroslavom Kocúrom, v ktorom Kocúr tvrdí, že vie o mnohých prípadoch sexuálneho zneužívania kňazmi u nás. Dokonca spomína, ako sa rozprával so slovenskými seminaristami, ktorí boli sexuálne zneužití svojimi predstavenými, a následne touto udalosťou nemálo traumatizovaní. Rozprával o pomerne nedávnej dobe, takže sa to týka zrejme aj osôb, ktorí sú stále v Katolíckej cirkvi činní a pravdepodobne majú v jej hierarchii vyššie postavenie.

Budem krátko citovať:

„Ich predstavení si ich pozývali k sebe domov, kde boli sami a kde ich vyzývali, aby sa spoločne sprchovali, prípadne sa predstavení nechali obchytkávať pod zámienkou, že sa nevládzu postarať o svoju osobnú hygienu, vošli k nim do vane a podobne.“

Teológ Kocúr hovorí, že práve toto bol dôvod jeho odchodu z kňazskej služby. Ide teda o veľmi vážne veci, prinajmenšom z pohľadu morálky, samozrejme i katolíckej morálky, v širších súvislostiach i katolíckej teológie, no a napokon aj osobnej slobody a autonómie dotknutých jedincov. Neviem zaručiť pravdivosť Kocúrových svedectiev, ale je to niečo, o čom sa rozhodol verejne prehovoriť a keďže sa dlhodobo snaží konštruktívne kritizovať pomery v cirkvi, ktoré sám zažil, nie je dôvod na to, aby som ich nebral do úvahy ako dôležitý signál. To sa inak týka všetkých osobných tvrdení, ktoré ešte v texte spomeniem.

Toto sú zase osobné Kocúrove svedectvá o homosexuálnej subkultúre, o ktorej bola reč vyššie:

„V rímskom kňazskom kolégiu, v ktorom som žil, bolo 31 kňazov. Niektorí z nich za mnou prišli, aby som sa pridal k ich homosexuálnej zábave, pričom ich je 21. Dve tretiny ľudí v tomto konkrétnom kolégiu teda navonok fungovali ako počestní ľudia žijúci v celibáte, ale v skutočnosti žili inak. 

Jedného z mojich najkonzervatívnejších spolužiakov, ktorý študoval cirkevné právo a nikdy s nami nechcel slúžiť ani len omšu, lebo preferoval tridentskú omšu chrbtom k ľuďom, som potom zrazu videl v reportáži o zneužívaní mladých chlapcov a seminaristov v Rakúsku. Preukazovala to fotografia aj jeho iniciály. Jeho vyjadrenia voči ženám či reformám v cirkvi pritom boli ultrakonzervatívne.“

Ak sa mám vrátiť k téme celibátu a sexuality, pôvod sexuálneho zneužívania som vo svojich predchádzajúcich úvahách videl skôr optikou zneužitej autority a moci, než sexuálnej poruchy abuzérov alebo ich sexuálnej orientácie. Vzťah medzi celibátom a kriminálnym sexuálnym jednaním vidí Kocúr práve prevodom cez moc, ktorá sa na človeka nalepí ako nezmazateľná pečať ihneď po vysviacke:

„Nezaslúžená úcta a neskúsenosť často vedú k tomu, že kňazi sa začínajú vnímať ako čosi viac, lebo sa im zapáči autorita a moc. Vidia, že ľudia im pomáhajú, že je o všetko postarané, takže majú tendenciu podľahnúť pocitu, že sú naozaj skvelí a že im všetky benefity naozaj patria.

Časom prestanú vnímať služobnú rovinu, teda že majú slúžiť pravde a duchovným hodnotám, a opoja sa vlastnou pozíciou. To potom môže viesť k tomu, že stratia zábrany a začnú robiť obrovské morálne prešľapy.

Viem o prípade, keď spovedník mladému chlapcovi s homosexuálnou orientáciou poradil, že v malej dedine by bolo zvláštne, keby mal partnera, preto nech ide do kláštora, že tam sa to stratí, lebo sú tam samí chlapi, takže sa jeho deficit zmení na konkurenčnú výhodu. Ľudia s problémami tohto typu sa tam teda môžu skryť bez toho, aby vzbudzovali podozrenie.“

Negatívne skúsenosti Kocúrom otriasli, hľadá v nich súvislosti a analyzuje ich, a preto si jeho názory na prepojenie celibátu a sexuálneho zneužívania veľmi vážim. Nemožno ich totiž chápať iba prizmou psychiatrie a sexuológie.

Ďalší rozhovor Karola Sudora je ešte údernejší, pretože je to rozhovor so štyridsiatnikom Milanom, ktorý Sudor pripravoval údajne niekoľko mesiacov. Milana pred Nežnou revolúciou aj po nej ako dieťa zneužíval seminarista a neskôr kňaz, ktorý v Katolíckej cirkvi slúži dodnes. O prípade už bola informovaná aj cirkev a generálna prokuratúra.

Karol Sudor napísal na svojom facebookovom profile, že ho cirkev nebude mať rada, pretože po týchto článkoch sa mu začínajú ozývať ďalšie obete či svedkovia rôzneho veku a dostávajú sa k nemu informácie o rôznych kňazoch. V mojich očiach ide však o veľkú službu cirkvi, no hlavne obetiam sexuálneho zneužívania.

2. Suspendovaný kňaz Michal Lajcha

Michal Lajcha je nedávno suspendovaný katolícky kňaz, ktorý kritizuje súčasný katolícky celibát najmä z teologických dôvodov. V rozhovore s Danielom Vraždom však okrem iného prezradil, že vie o prípade sexuálneho zneužívania u nás spred dvadsiatich rokov:

„Ak budú obete ochotné spolupracovať, urobím všetko pre to, aby kňaz skončil v base.“  

Lajcha prehovoril aj o tom, ako v katolíckom semináre v Rakúsku prekvitala homosexualita. Zaujímavé sú však jeho názory na svätenie homosexuálne orientovaných mužov za katolíckych kňazov:

„Osobne nevidím problém v tom, keby homosexuál mohol byť kňazom. Veď máme celibát. Heterosexuál nemôže mať sex so ženou, tak homosexuál nemôže mať sex s mužom, lebo sme sľúbili celibát úplne rovnako. Prečo by homosexuál nemohol byť vysvätený?“

Rozhovor sa týka aj Lajchovho uvažovania nad súvislosťou medzi celibátom, sexuálnou frustráciou a potrebou ventilovania. Ide síce o laické psychologické uvažovanie, pod ktoré by som sa ako odborník v oblasti duševného zdravia nepodpísal, napriek tomu je hodnotné práve preto, že je to človek, ktorý má priamu skúsenosť s celibátom:

„DV: Predpokladáte, že je väčšia pravdepodobnosť sexuálneho škandálu u sexuálne frustrovaného kňaza žijúceho v celibáte ako u iných mužov? Tak tomu môžeme rozumieť? 

ML: Presne tak, ale nechcem hádzať všetkých do jedného vreca. Verím tomu, že keby som zostal v celibáte do konca života, nezneužíval by som deti. 

DV: Veríte tomu, alebo ste o tom presvedčený? 

ML: Som o tom presvedčený, ale nebol som ešte tridsať alebo štyridsať rokov v celibáte. 

DV: To nie je otázka veku, ide o vnútorné nastavenie. Nepotrebujete mať šesťdesiat rokov na to, aby ste vedeli, že deti sa nezneužívajú. 

ML: Samozrejme. Myslel som to tak, že je rozdiel, či samota, frustrácia a nenaplnenosť trvajú desať alebo tridsať rokov. Dlho potláčaná sexualita môže viesť k deviantným sklonom. Obrazne povedané, aj tlaková nádoba potrebuje ventil, aby ju neroztrhlo.“ 

Sexuálna frustrácia a jej zvládanie je určite problémom, ktorý si zasluhuje pozornosť, ale to sa týka všetkých mužov a žien, žijúcich v akomkoľvek vzťahu. Slovom, ide o širšiu psychologickú tému. Samotná sexuálna frustrácia pritom deviantné sklony nespôsobuje, ako som o tom už písal pri snahe uchopiť vzťah celibátu a pedofílie, ktorý nemôžeme považovať za kauzálny. V rozhovore je však aj zaujímavá, i keď neúmyselná chyba v otázke Daniela Vraždu. V prípade sexuálne zneužívajúcich kňazov nemožno hovoriť o tom, že by nevedeli, že deti sa nezneužívajú, alebo že by neboli nejako vnútorne nastavení proti ubližovaniu deťom. Takéto poznanie a nastavenie sexuálnemu zneužívaniu vôbec nemusí zabrániť. Oni to vedia, ale predsa to urobia – v tom tkvie aj akási „temná sila“ sexuality.

3. Jaroslav Paulík, bývalý katolícky kňaz

Jaroslav Paulík pôsobil 15 rokov ako katolícky kňaz. Poznám ho osobne, ako vlastne všetkých menovaných (Miroslava Kocúra poznám skôr zo sociálnej siete, občas si píšeme; Michala Lajchu som dvakrát „náhodou“ osobne stretol v Banskej Bystrici, píšeme si; Jaroslava Paulíka som spoznal najskôr cez sociálnu sieť, potom sme sa zoznámili aj osobne na jednej konferencii v Bratislave, píšeme si). Ria Gehrerová s ním robila veľmi osobný rozhovor, v ktorom sa Jaroslav Paulík priznal, že keď bol farárom v Brezne, spoznal, že je gay.

„Mal asi 35 rokov, keď si začal uvedomovať, že ho priťahujú muži. Túžil sa o tom porozprávať, ale nevedel s kým. Jaroslav hovorí, že farári žijú oveľa osamelejší život, než si mnohí myslia. Raz večer, keď bol na fare opäť sám, otvoril si teletext, nalistoval zoznamku a uverejnil inzerát:„Gej kresťan hľadá gej kresťana.“

Zostal prekvapený, keď sa mu ozval kolega z diecézy a pár dní na to ďalší kňaz z vedľajšej diecézy. S jedným z nich sa stretol. „Hovoril mi, aké je to nevhodné a nemorálne. Ale ako sa dostal k tomu číslu? Veď aj on musel byť v tej erotickej zoznamke,“ smeje sa dnes Jaroslav. „Vidíte, a teraz má vysokú funkciu na Katolíckej univerzite. Kam to až dotiahol!“

Jaroslav si nespomína, že by sa v škole obšírnejšie venovali celibátu. „Modli sa, prijmi to ako kríž, obetuj sa Bohu,“ vymenúva rady svojich učiteľov, ktoré študentom podľa neho veľmi nepomáhali. O celibáte sa v škole hovorilo ako o bezženstve a vždy len v súvislosti so ženami. Keď ako tridsiatnik zistil, že ho priťahujú muži, nemal pocit, že sexom s nimi robí niečo zlé. „Ja som si myslel, že s mužmi môžem mať sex,“ vysvetľuje.

 „Ale najväčší zážitok som nemal ani tak zo sexu, ako z tej blízkosti. Veľmi na mňa zapôsobilo, že muž sa dokáže správať nežne,“ opisuje svoje pocity Jaroslav. „Zrazu som o tom mohol s niekým hovoriť. Prešlo pár mesiacov a ja som sa zmieril s tým, že som gej a iný už nebudem.“

V rozhovore odhalil, že aj v našej slovenskej cirkvi je veľa homosexuálne orientovaných mužov, ktorí sa aj aktívne, dokonca prostredníctvom internetových zoznamiek, stretávajú okrem iného aj za účelom sexu.

„Mal som sex asi s troma kolegami, ktorí boli tiež teplí. Všetci sú doteraz kňazmi. Mnohí kňazi chodili do sauničiek so svojimi priateľmi. Aj jedného kolegu som takto stretol v saune. S priateľom ležali vedľa seba na lehátku, stále boli spolu.“

Nedávno sme si s Jarom písali a pýtal som sa ho aj na jeho skúsenosti s homosexuálnou subkultúrou, aj na jeho názory na súvislosti celibátu a sexuálneho zneužívania v cirkvi. Odpovedal mi veľmi úprimne. Opakovane som sa uistil, či môžem niektoré z jeho vyjadrení zverejniť. Keďže mi to láskavo dovolil, a keďže mám neurčitý pocit, že by na tomto mieste mohlo ísť aj o istú službu verejnosti, uvediem pár z nich, ktoré súvisia s našou témou:

„Oficiálne neviem o ničom takom ako homosexuálna subkultúra na Slovensku. Keď som pôsobil v kňazskom seminári, rektor spomínal, že vo vtedajšej trnavskej diecéze sa schádzajú gay kňazi, a sú aj takí, čo si udržujú konkubíny.“

Celkovo za svojho pôsobenia v cirkvi vedel o asi 15 gay kňazoch. Nie so všetkými sa však osobne rozprával.

„O pedofilných kňazoch nič neviem, nestretol som sa s nimi. Ani nikto z chalanov alebo mužov, s ktorými som bol ja, nespomenul, že by bol v detstve sexuálne zneužitý.“

Uviedol mi však viacero informácií o nedostatočnej sexuálnej výchove, ktorej sa mu dostalo:

„Všetko okolo sexu som vnímal a prežíval s prísnou katolíckou morálkou, že to sa nesmie, to je hriech. Na fakulte sa o celibáte hovorilo iba ako o stave bezženstva. Nehovorilo sa nič o tom, že by sme nemohli masturbovať alebo nemohli mať s nikým sex. Preto som v masturbácii pokračoval a sex s mužom skúsil až ako tridsaťpäťročný.  

V prvých rokoch promiskuitného života, ale aj neskôr, som bol veľmi otvorený, dôverčivý voči každému gay mužovi. Nedokázal som klamať, poprieť, že som kňaz. Niekedy som povedal, že som učiteľ. Najťažšie mi bolo podriadiť sa rozhodnutiu biskupa vynechať akýkoľvek kontakt s takými ľuďmi. Bol som pokrytecký, keď som to sľúbil. Keď som sa otvorene rozprával s niektorými gay kňazmi, tak z troch ani jeden nepovedal, že ho priťahujú deti. Každý chcel mať chlapa, muža, nie dieťa či zajačika.“

Posledné slová mieria na už pretriasané odlíšenie medzi homosexuálne orientovanými mužmi v cirkvi, mužmi s efebofíliou alebo pedofíliou, a sexuálnymi abuzérmi detí a mladistvých.

Čo ďalej? 

Pravdepodobne aj Slovensko v krátkej dobe budú čakať odhalenia, ktoré zatrasú Katolíckou cirkvou a jej dôveryhodnosťou. Retrospektívne sa možno bude hovoriť aj o úlohe Denníka N v tomto procese odhaľovania kriminálneho jednania katolíckych kňazov, a možno aj identifikácie ich zakrývania alebo prinajmenšom nedostatočného reagovania iných kňazov, cirkevnej hierarchie či iných členov cirkvi. Začínajú sa k tomu zbiehať nemalé indície, takže v tomto prípade nejde ani tak o nejakú vešteckú predpoveď, ako o racionálnu predikciu diania, ktoré bude zrejme analogické dianiu v iných krajinách, kde si týmto bolestivým očisťovaním už prešli. Ako som však spomínal vyššie, nikdy nemožno zaspať na vavrínoch. Temnota sa zbieha hlavne tam, kde sa koncentrujú ideály, každé svetlo nutne vrhá tiene za všetkým, čo mu stojí v ceste, a všade, kde existuje dôvera v moc a silu, môže byť dôvera práve touto mocou zneužitá.

Literárne zdroje:

1. American Psychiatric Association. Diagnostic and statistical manual of mental disorders (5th ed.). Arlington, VA: American Psychiatric Publishing. 2013; 947.

2. World health organization. ICD-11 for Mortality and Morbidity Statistics (ICD-11 MMS). 2018; https://icd.who.int/browse11/l-m/en

3. Weiss P a kol. Sexuální zneužívání dětí. Praha: Grada; 2005.

4. Sullins PD. Is Catholic clergy sex abuse related to homosexual priests? SSRN Electronic Journal, 2018. http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.3276082

5. John Jay College of Criminal Justice. The Nature and Scope of Sexual Abuse of Minors by Catholic Priests and Deacons in the United States 1950-2002. United States Conference of Catholic Bishops; 2004.

6. John Jay College of Criminal Justice. The Causes and Context of Sexual Abuse of Minors by Catholic Priests in the United States, 1950-2010. United States Conference of Catholic Bishops; 2011.

 

Teraz najčítanejšie