Denník N

Bohatá výstavba v Gerulate (1. časť – vojenské stavby)

Oporný bod hranice Rímskej ríše bol aj v dnešných Rusovciach. Vojaci tu žili v rozľahlom tábore pre stovky vojakov alebo v menšej trojpodlažnej pevnosti.

Bratislava-Rusovce, spolu s ďalšími mestskými časťami Bratislavy ležiacimi na pravom brehu Dunaja sa krátko pred zlomom letopočtov stali súčasťou Rímskej ríše. Od druhej polovice 1. storočia približne do prelomu 4. a 5. storočia Rimania obývali najmä dnešné Rusovce, kde vybudovali vojenský tábor a civilnú osadu Gerulata. So zameraním na Gerulatu som publikoval už desať článkov. V prvých piatich som ju všeobecne predstavil a v článkoch som nešiel do podrobností. Následne vznikli minisérie „Rímska armáda v Gerulate“ a „Cesty do Gerulaty“, v ktorých sa venujem konkrétnym oblastiam detailnejšie. Gerulata ponúka ešte námety na množstvo ďalších článkov a aj preto sa púšťam do novej série zameranej na stavby (primárne budovy) postavené rímskymi stavebnými technikami. Postupne to budú vojenské stavby, civilné stavby a na záver stavby v zázemí, ako villa rustica.

V sérii sa nebudem venovať všetkým budovám, ale skôr tým „bohatším“, z ktorých sa nám zachovali detailnejšie archeologické nálezy, takže máme k dispozícii viac podkladov na interpretáciu, ako tieto stavby približne vyzerali. Mojím cieľom je taktiež poukázať na to, že Gerulata neboli len „chatrče“, ale aj stavby, ktoré svojim obyvateľom ponúkali náležitý luxus a pohodlie. Bohužiaľ, stav bádania je výrazne obmedzený existujúcou zástavbou neumožňujúcou plošnejšie výskumy, na základe ktorých by sme mohli získať ucelenejšiu predstavu o vzhľade vojenského tábora a priľahlej osady.

Prvý vojenský tábor vybudovali Rimania na území dnešných Rusoviec za vlády cisára Domitiana (cisár 81 – 96). V tom čase už boli na hranici postavené tábory Carnuntum (dnes Bad Deutsch-Altenburg v Rakúsku), Bigetio (dnes Komárom) a Aquincum (dnes Budapešť), ktorých počiatky siahajú pravdepodobne do vlády cisára Claudia (cisár 41 – 54) a Arrabone (dnes Győr), ktorý bol ešte starší. Avšak za Claudiovej vlády ešte nebola hranica Rímskej ríše na strednom Dunaji vybudovaná systematicky, ako ju poznáme z neskorších období. Jej vybudovanie do známej siete opevnení Limes Romanus nadobudlo reálnu podobu až za flaviovskej dynastie, predovšetkým za vlády už spomínaného cisára Domitiana. Okrem iných oporných bodov bol v jeho období zriadený auxiliárny (pomocný) tábor v dnešnej obci Petronell v Rakúsku, ktorý mal chrániť západné krídlo legionárskeho tábora Carnuntum a auxiliárny tábor Gerulata, ktorý chránil jeho východné krídlo.

Stredodunajský úsek limitu (Limes Romanus)

Tábor v Gerulate sa za vyše tri storočia svojej existencie menil v závislosti od stratégie obrany Impéria a umiestnených vojenských jednotiek (o nich v samostatnom článku). Dnes rozoznávame jeho štyri základné stavebné etapy.

Prvú etapu predstavuje drevozemný tábor obohnaný valom z hliny a dreva, z ktorého vonkajšej strany opevnenie dopĺňala dvojitá hrotitá priekopa. Z vnútornej zástavby tábora bola preskúmaná len časť zachovaných kasárenských budov. Tie mali steny postavené technikou hrazdenej konštrukcie, to znamená, že nosné drevené trámy boli vyplnené hlinou. Steny boli následne omietnuté maltou a vybielené vápnom. Tepelnú pohodu zabezpečovali vykurovacie piecky. V rámci prvej etapy rozoznávame dve stavebné fázy. Vnútorná zástavba tábora bola už začiatkom 2. storočia prebudovaná, čo zrejme súviselo s výmenou vojenských jednotiek v tábore. V tomto období bola pôvodná posádka vystriedaná jazdeckou jednotkou Kananefátov (ala I Cannanefatium). Na základe súčasného stavu bádania nevieme presnejšie určiť zánik drevozemného tábora, zasypanie priekop a vznik prvého kamenného kastelu. Komplexnejšiu predstavu sťažuje aj fakt, že východné nárožie s časťou tábora splavilo dunajské rameno.

Druhou etapou vojenského tábora je kamenný kastel, o ktorého rozlohe a urbanistickom riešení máme len málo poznatkov. Vznikol niekedy okolo markomanských (germánsko-sarmatských) vojen odohrávajúcich sa v rokoch 166/167 až 180. Nevieme však s istotou povedať, či to bolo pred, počas alebo až po týchto vojnách. Možno to bolo podobne ako v prípade tábore v Iži (lokalita Leányvár), ktorý bol po zničení drevozemného tábora v roku 179 následne prestavaný do kameňa za samostatnej vlády cisára Commoda (cisár samostatne 180 – 192). Vzhľadom na rozmiestnenie murív vieme, že tábor druhej stavebnej etapy prekročil priestor predchádzajúceho drevozemného tábora, ale z ich torzovitého zachytenia nevieme vierohodne rekonštruovať žiaden ucelený pôdorys budovy.

Kasárenské budovy jazdeckej jednotky so stajňami

Koncom 3. alebo začiatkom 4. storočia dochádza v tábore k ďalšej rozsiahlej stavebnej aktivite, ktorej výsledkom je tretia stavebná etapa. Prestavba zrejme súvisí s vojenskými reformami, ktoré začal cisár Gallienus (cisár 253 – 268) a ukončil cisár Diocletianus (cisár 284 – 305). V rámci reformy boli z časti vojska zostavené pohyblivé oddiely, ktoré mohli byť rýchlejšie nasadené na kritických miestach čoraz viac ohrozovanej hranice. V stálych táboroch na limite zostala len časť pôvodnej armády, a preto sa ich plocha redukovala. Tento vývoj zasiahol aj Gerulatu. Pôvodné obdĺžnikový tábor sa zmenil na plošne zmenšený takmer štvorcový tábor obohnaný mohutným kamenným pevnostným múrom. Tábor sa rozprestieral na ploche približne 150 x 150 m. Zaujímavosťou je, že sme dokázali určiť polohu brány v severnom obvodovom múre. Približne v jeho strede bola odkrytá základová ryha s malým torzom rímskej kamennej fortifikácie, ktorá je orientovaná kolmo na priebeh hradby. Táto odkrytá situácia je interpretovaná ako východné murivo východnej veže brány.

Vyznačenie polohy tábora Gerulata na území Bratislavy-Rusoviec
I. stavebná etapa – zelená farba, III. stavebná etapa – modrá farba

Pre porovnanie tábor v Iži postavený po markomanských vojnách mal vnútorné rozmery 172 x 172 m, hrúbku pevnostného múru približne 2 m a jeho výška sa mohla pohybovať v rozmedzí 4 až 5 metrov.

Hypotetická kresbová rekonštrukcia kastela v Iži (kresba: P. Šima-Juríček, 1995)

Zo stavebného vývoja druhej a tretej etapy kamenného kastela máme relatívne najmenej informácií, z ktorých nevieme priamo určiť jeho vzhľad. Tu sa však môžeme oprieť o iné lepšie zachované a preskúmané kastely, keďže tie boli stavané podľa jednotného plánu s prípadným prihliadnutím na miestne pomery. Typický kastel mal pravouhlý pôdorys s bránou na každej strane. Vnútornú zástavbu tvorili budovy veliteľstva, kasárenské budovy pre ubytovanie posádky, sklady, dielne, stajne, svätyňa v objekte veliteľstva, prípadne ďalšie stavby. Nechýbali ani kúpele, ktoré mohli byť umiestnené aj mimo samotného tábora. Tie sú napríklad archeologicky doložené vo vyššie spomínanom auxiliárnom tábore v obci Petronell. To všetko bolo usporiadané v pravidelnom uličnom systéme. Odlišnosťou Gerulaty môže byť predpokladaná existencia brodu a prístavu, ktoré ale nie sú archeologicky doložené.

Model auxiliárneho tábora (castellum) a priľahlej civilnej osady (vicus)
Model je umiestnený v Múzeu Antická Gerulata (Múzeum mesta Bratislavy)

Najlepšie zachovanou je štvrtá stavebná etapa, ktorú predstavuje neskoroantická pevnosť vybudovaná do severného rohu pôvodného kastela. Prestavba opäť súvisí so zmenou pomerov na rímskom limite. Za vlády cisára Valentiniana I. (cisár 364 – 375) došlo k systematickej obnove rímskej hranice na strednom Dunaji. Stavebné aktivity, ktoré sa prejavovali aj na ľavom brehu Dunaja, nespokojnosť germánskych kmeňov s touto situáciu, následné zabitie kvádskeho kráľa Gabinia Rimanmi na priateľskej hostine, vojenský konflikt medzi Kvádmi a Rimanmi a nakoniec smrť cisára Valentiniana I. v Brigetiu (dnes Komárom v Maďarsku) počas mierových rokovaní opäť zmenilo pomery na strednom Dunaji. V povalentiniánovskom období (po roku 375) dochádza k budovaniu menších pevností v rohoch starších kastelov na norickom a panónskom limite. Do tohto obdobia po roku 375/380 je datovaná aj nová pevnosť v Gerulate. Pri jej výstavbe boli dokonca vo funkcii stavebných kvádrov použité staršie náhrobné stély, reliéfne dosky, votívne oltáre a ďalšie architektonické články, čo môžeme chápať ako istý znak úpadku tradičných hodnôt. Kamenná vežovitá stavba mala pôdorysné rozmery približne 30 x 29 m s mohutnými obvodovými múrmi hrubými až 2,4 m. Nosnú konštrukciu stavby tvorilo ďalších 12 mohutných pilierov, ktoré vytvárali vnútorné nádvorie. Základy múrov a pilierov siahali do hĺbky 3 resp. 4 metrov. V strede stavby bola asymetricky umiestnená studňa. Vzhľadom na masívnosť nosných konštrukcií statické posudky uvažujú až o trojpodlažnej stavbe. Je možné, že prízemie bolo priechodné a obývané boli vyššie poschodia.

IV. stavebná etapa neskoroantickej pevnosti Gerulata – obvodový múr, piliere, studňa
V súčasnosti areál Múzeu Antická Gerulata (Múzeum mesta Bratislavy)

Nevieme presne, dokedy táto rímska pevnosť plnila svoju funkciu, dokedy ju obývali rímski vojaci. Pozícia Rimanov sa neustále oslabovala. Tlak novo prichádzajúcich kmeňov a problémy s plnohodnotným zabezpečením hraníc Impéria na strednom Dunaji spôsobil postupný úpadok, ktorý v roku 433 vyvrcholil vydaním provincie Panónia na základe zmluvy Hunom. Miestna hranica prestala existovať a tým pádom aj potreba chrániť ju. Aj pre Gerulatu platí pravdepodobne to, čo pre iné tábory panónskeho limitu. Pevnosť nezanikla na základe katastrofického útoku, ale jej posádka ju v dôsledku totálneho úpadku postupne opustila. Nie je však vylúčené, že časť veteránov a romanizovaného obyvateľstva naďalej prežívala za chátrajúcimi múrmi Gerulaty. Stavebný komplex začali využívať Góti a snáď Longobardi.

Okrem stálych táborov žili rímski vojaci na území Rusoviec aj v tzv. dočasných alebo pochodových táboroch. Keďže išlo o krátkodobý tábor, ktorý mohol byť vybudovaný dokonca iba na jednu noc, je logické, že nemohol ponúkať komfort stáleho ubytovania. Primárne bolo zaistiť bezpečnosť vojska vybudovaním obrannej priekopy a navŕšením valu (násypu) z takto získanej zeminy po celom obvode vopred vymeraného tábora. Val mohol byť ďalej spevnený mačinou a kameňmi a navrchu zvýšený kolovou palisádou. Vojaci vedeli takýto tábor postaviť v priebehu 3 až 5 hodín, v každom prípade to kvôli bezpečnosti museli stihnúť do zotmenia. Náradie a nástroje si niesol každý vojak sám. V takto vybudovanom tábore žili vojaci v stanoch.

Kresbová rekonštrukcia dočasného/pochodového tábora (kresba: P. Šima-Juríček)

Prvý dočasný tábor bol objavený v roku 1982 asi 300 m juhozápadne od kastela a je datovaný do obdobia markomanských vojen, teda do času, keď bolo potrebné posilniť posádku v Gerulate. Nemôžeme vylúčiť ani alternatívu, že išlo o prechodný tábor pre vojenské oddiely budujúce kamenný kastel druhej stavebnej etapy. Priekopa druhého dočasného tábora bola prvýkrát zaznamenaná v roku 2010 v polohe Tehelný hon. Druhý tábor je lokalizovaný približne 800 m severozápadne od kastela a rámcovo datovaný do 2. storočia.

V druhej časti seriálu budem písať o stavbách civilnej osady, ktorá obkolesovala stály vojenský tábor.

 

Použitá literatúra:

HOŠEK, Radislav – MAREK, Václav. 1990. Řím Marka Aurelia. Praha : Mladá fronta, 1990. 280 s. ISBN 80-204-0083-4, 80-204-0147-4.

KENDRALA, Daniel. 2015. Antická Gerulata odhaľuje nové svedectvá. Najvýznamnejšie objavy SAHI v Rusovciach. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 35 – 41.

KOLNÍK, Titus – KREKOVIČ, Eduard – SNOPKO, Ladislav – GERŽOVÁ, Jana – FERUS, Viktor – HEČKOVÁ, Janka. 1993. Doba rímska. In ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana a kolektív: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava : Vydavateľstvo ELÁN, 1993. ISBN 80-85331-07-1, s. 210 – 274.

KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján. 2010. Rímsky kastel v Iži – hraničná pevnosť na Dunaji. In KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján (zostavovatelia): Rímsky kastel v Iži. Výskum 1978 – 2008. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 2010, ISBN 978-80-89315-32-1, s. 11 – 38.

MUSILOVÁ, Margaréta – TURČAN, Vladimír a kolektív. 2010. Rímske pamiatky na strednom Dunaji od Vindobony po Aquincum. Bratislava : Nadácia pre záchranu kultúrneho dedičstva, Slovensko, 2010. 200 s. ISBN 978-80-968910-1-6.

PICHLEROVÁ, Magda. 2004. K problematike pevnostnej palácovej stavby v Gerulate-Bergli. In Zborník Slovenského národného múzea. ISBN 80-8060-134-8, 2004, roč. 98, Archeológia 14, s. 109 – 128.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2012. Rusovce: rímsky vojenský kastel Gerulata a jeho zázemie. In ŠEDIVÝ, Juraj – ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana (zostavovatelia): Dejiny Bratislavy 1: Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Od počiatku do prelomu 12. a 13. storočia. Bratislava : Slovart, 2012. ISBN 978-80-556-0330-8, s. 256 – 271.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2013. Rímsky vojenský tábor Gerulata v Bratislave-Rusovciach. In Hranice Rímskej ríše. Slovensko. Bratislava : Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave, 2013. ISBN 978-80-971437-7-0, s. 77 – 89.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2015. Rusovce: Rímsky vojenský tábor kastel Gerulata. Komárno : Vydavateľstvo KT spol. s.r.o., 2015. 16 s. ISBN 978-80-8056-710-1.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2015. Rusovce Gerulata. Bratislava : Múzeum mesta Bratislavy, 2015. 35 s. ISBN 978-80-89636-11-2.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava – MATULOVÁ-BARTOVÁ, Natália. 2014. Dočasné tábory v priestore Gerulaty. In Pamiatky a múzeá. ISSN 1335-4353, 2014, roč. 63, č. 1, s. 2 – 4.

VALACHOVIČ, Pavol. 2015. Spálené mosty. Posledné rímske akcie na strednom Dunaji v roku 375. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 54 – 58.

VARSIK, Vladimír. 2012. Vznik severopanónskeho limes Romanus. In ŠEDIVÝ, Juraj – ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana (zostavovatelia): Dejiny Bratislavy 1: Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Od počiatku do prelomu 12. a 13. storočia. Bratislava : Slovart, 2012. ISBN 978-80-556-0330-8, s. 222 – 223.

VARSIK, Vladimír. 2012. Kastel Gerulata a ala I Cannanefatium civium Romanorum. In ŠEDIVÝ, Juraj – ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana (zostavovatelia): Dejiny Bratislavy 1: Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Od počiatku do prelomu 12. a 13. storočia. Bratislava : Slovart, 2012. ISBN 978-80-556-0330-8, s. 223 – 231.

Zdroje obrázkov:

Stredodunajský úsek limitu (Limes Romanus):
VARSIK, Vladimír. 2015. Život v rímskom štýle. Germánske panské sídlo v Cíferi-Páci. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 48 – 53.

Kasárenské budovy jazdeckej jednotky so stajňami:
SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2015. Rusovce: Rímsky vojenský tábor kastel Gerulata. Komárno : Vydavateľstvo KT spol. s.r.o., 2015. 16 s. ISBN 978-80-8056-710-1.

Vyznačenie polohy tábora Gerulata na území Bratislavy-Rusoviec:
SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2015. Kastel Gerulata. Rímsky vojenský tábor v Rusovciach. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 29 – 34.

Hypotetická kresbová rekonštrukcia kastela v Iži (kresba: P. Šima-Juríček):
KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján. 2010. Rímsky kastel v Iži – hraničná pevnosť na Dunaji. In KUZMOVÁ, Klára – RAJTÁR, Ján (zostavovatelia): Rímsky kastel v Iži. Výskum 1978 – 2008. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 2010, ISBN 978-80-89315-32-1, s. 11 – 38.

Kresbová rekonštrukcia dočasného/pochodového tábora (kresba: P. Šima-Juríček):
KUZMOVÁ, Klára. 2001. Ein Auxiliarlager am nordpannonischen Limes: Iža (Kelemantia) – Brückenkopf des Legionslagers Brigerio. In ANODOS – Supplementum 1. ISBN 80-89074-03-0, 2001, s. 101 – 111.
prevzaté z:
VYKYDALOVÁ, Alena. 2013. Římský pochodový tábor v Olomouci. [online]. [cit. 10. 10. 2018]. Dostupné na internete:
https://olomouc.rozhlas.cz/rimsky-pochodovy-tabor-v-olomouci-6389556

Úvodná fotka, Model auxiliárneho tábora (castellum) a priľahlej civilnej osady (vicus), IV. stavebná etapa neskoroantickej pevnosti Gerulata:
Archív autora, foto: Richard Miške (fotené 21. 9. 2018)

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Richard Miške

Zaujímam sa o históriu, genealógiu, numizmatiku a paradoxne aj o poéziu.