Deň, keď mi vyznalo lásku dievča s Downovým syndrómom

Mám tiež pár momentov zo života, ktoré boli pre moje ďalšie fungovanie, určujúce. Také záblesky, ako keby rýchly strih so živými výjavmi. Tak napríklad, ako sa šplhám ešte v plienkach na manzardku. Alebo: keď dedko zomrel a ja mu držím ruku, kde má krvnú zrazeninu, s otázkou: „A keď mu to ujo doktor vyberie, tak dedko ešte bude žiť, že?“ Potom: stojím so svojou prvou láskou  na vlakovej stanici v Podunajských Biskupiciach, sneží a ja ju držím prvý raz okolo drieku, cez sivú bundu. Alebo: sme na výlete s mentálne postihnutými deťmi v Smoleniciach a dvaja z nich hrajú ping pong a loptička je viac na zemi, ako vo vzduchu a mňa to tak dojme, že musím sa ísť vyplakať poza roh. Je tých obrazov veľa, keď tak začnem spomínať. Ale je tu ešte jeden zásadný: Davnička Janka stojí oproti mne a vraví: „Ujo Rudo, ja som do vás zamilovaná a viem, ja som chorá, my nebudeme nikdy spolu.“  Nepamätám si už svoju odpoveď a či vôbec nejaká bola. A aj keby bola, pravdepodobne by nebola taká zásadná pre Janku, ako bola jej odpoveď pre mňa. Pravdepodobne zo mňa vykĺzlo niečo neutrálne, možno niečo, čo ju v tej chvíli malo upokojiť. Niečo, čo bolo adekvátne môjmu veku, vtedy ešte len dvadsaťpäťročného, nedávno skončeného liečebného pedagóga.

Neviem, po rokoch, čo je s Jankou. Je to už vyše dvadsať rokov, čo som z daného denného Ústavu sociálnej starostlivosti odišiel. Pravdepodobne je niekde v obdobnom zariadení už pre dospelých. Verím, že stále iba dochádza denne a že jej rodičia ešte žijú. A možno sa sčasti aj osamostatnila a žije v chránenom bývaní. A má svoju prácu v nejakej chránenej kaviarničke. Verím, že ešte, aj napriek vrodeným srdcovým chybám, ktoré títo ľudia majú, že ešte žije.

A verím, že je šťastná.

Je taký názor odborníkov, že oni sú šťastní. Ja si však myslím, že je to iba mýtus. Že sme si ho vytvorili my zdraví, aby sme nemuseli vytesniť tie pomyselné obrázky a záblesky. Janka si svoju chorobu totiž uvedomovala.

Čo som robil dnes od rána? Zaviezol som dcéru do školy. Pozrel som si maily, Facebook, otvoril adresy Sme, Denníka N, eTrendu, klikol, či mám nejaké reakcie na svoje články, či mi niekto dal lajky. Vystavil som dodacie listy a faktúry. Prečítal som pár viet z rozčítanej knihy. Ponaháňal som sa so svojim psom. Pozrel som predaje svojho portfólia. Mám totiž na starosti jedno zastúpenie farmaceutickej spoločnosti. Popoludní pôjdeme na obed. Rodinný obed. Dcéra mala vysvedčenie.

Tie deti, volal som ich a vlastne ich stále tak volám: „Moje deti,“ chýbajú mi a budú mi chýbať už po celý zvyšok života.

Áno, stále je to predovšetkým o hľadaní zmyslu. Bolo to tak, aj keď som si to ešte neuvedomoval. Vtedy, keď som stál pred davničkou Jankou a ona mi povedala onú vetu. Možno vtedy som dostal len tak, vlastne bez zásluh a bez snaženia, do daru onen zmysel života, za ktorým sa pachtím celý život.