Denník N

Dá sa byť na Slovensku liberálnym kresťanom?

Vie dnes mladý veriaci človek žiť medzi ateistami? A vie vôbec žiť medzi veriacimi? Viera je pre mňa príliš intímna vec, o ktorej sa nerád vyjadrujem verejne. No ak budú podobne zmýšľať všetci mladí kresťania, diskusia o viere sa nikdy nepohne.

Moja frustrácia pramení z toho, že sa často stretávam s ľuďmi, ktorí majú veľmi vyhranené názory – či sú to fundamentalistickí kresťania alebo militantní ateisti. Považujem sám seba za veriaceho katolíka, ktorý sa snaží žiť svoj život najlepšie, ako vie. Tak ako veľmi veľa iných ľudí, kresťanov aj ateistov.

Militantní ateisti a fundamentalistickí kresťania

Veľa ateistov sú milí, tolerantní a slušní ľudia a bez problémov ich označím ako svojich priateľov. No akonáhle príde na pretras náboženstvo, mnohí z nich sa zmenia z tolerantných ľudí na “dogmatických skeptikov”, ktorí okamžite zabúdajú na toleranciu a slušnosť a hľadajú všetko zlé, čo sa smerom k cirkvi povedať dá. Nehnevám sa na nich, ak nesúhlasia s mojou vierou. Hnevám sa len vtedy, ak viem, že nejde o oprávnenú kritiku, ale iba o nekonštruktívne a škodoradostné urážanie, ktoré sa dotýka mojej slobody veriť, čomu chcem. Na druhej strane, sú momenty, kedy by som ateistom chcel oponovať, ale je to veľmi ťažké, lebo sa neviem úplne stotožniť ani s opačným názorom. Problémy cirkvi, na ktoré títo ľudia poukazujú, totiž často prekážajú aj mne.

Utiecť do bubliny veriacich ľudí a ateistom sa vyhýbať ale nie je riešením, s ktorým by som sa vedel stotožniť. Narazím tu totiž na rovnaký problém. Veľa veriacich ľudí sa správa slušne, dobre a tolerantne, ale akonáhle prídu na pretras určité témy, zmenia sa z milých a slušných ľudí na dogmatikov, ktorí nie sú ochotní vypočuť druhú stranu. Toto ma mrzí ešte viac ako ničím nevyprovokované urážky niektorých neveriacich, pretože sa plne stotožňujem s výrokom pápeža Františka, že “je lepšie byť ateista, ako chodiť do kostola a šíriť nenávisť”.

Kresťanstvo vnímam predovšetkým cez lásku a tak ma vždy bolí, keď počujem veriacich ľudí, ako sa neláskavo vyjadrujú a správajú k homosexuálom, rozvedeným alebo príslušníkom menšín. Keď sa bavím aj s relatívne rozumnými kresťanmi, dozviem sa, že by boli ochotní podporiť návrh zákona od neonacistov, ak by sa zhodoval s ich pohľadom napr. na interrupcie. Nemôžeme totiž ospravedlňovať akékoľvek, aj to najmenšie zlo princípom vyššieho dobra (a je veľmi otázne, či by vôbec zákon o zákaze interrupcií ich počet znížil a neviedol iba k “potratovej turistike”).

Inštitucionalizovaná cirkev

Sám seba sa pýtam, nakoľko môžem obhajovať a veriť inštitúcii, ktorá sa nedokáže ospravedlniť za svoju temnú minulosť v podobe prvého Slovenského štátu, ktorý bol preukázateľne zločinným režimom, ktorý posielal vlastných občanov na smrť. Nemôžem obhajovať cirkev, ktorá nevie jasne pomenovať vojnového zločinca vojnovým zločincom a dovolí svojim kňazom za Tisa celebrovať sv. omše. Nedokážem pochopiť, prečo má cirkev problém jasne povedať, že ideológia našich domácich neonacistov nie je kompatibilná s vierou. Viera je o láske a nie o nenávisti k druhým za to, že vyzerajú alebo sa správajú trochu inak ako my. Priznaním minulých chýb sa snažíme z nich poučiť, uvedomiť si ich problematickosť a dať záväzok, že do budúcna sa im chceme vyhnúť. Oveľa väčšiu hanbu cirkev utrpí v očiach verejnosti, keď sa bude tváriť, že problém neexistuje. Ak má stále málo odvahy sa do toho pustiť, nech sa inšpiruje a pozrie do Nemecka na to, ako sa ukážkovo vyrovnali s nacistickou minulosťou a holokaustom a ako to ovplyvňuje v pozitívnom zmysle ich politiku a správanie dodnes.

Kresťanstvo vnímam aj ako službu – službu ľuďom, aby mohli žiť čo najslušnejší život. Preto ma veľmi trápi, že naša cirkev sa nedokáže odpútať od svetských vecí a lákadla peňazí. Miesto toho, aby sa snažila o odluku cirkvi od štátu, tak radšej otŕča ruky smerom k mocným. Tak sa stáva klientom moci, proti ktorej potom nemá odvahu vystúpiť, keď sa táto moc dopustí prešľapov.

Kresťanstvo vnímam ako inštitúciu, ktorá by mala stáť na strane rodiny a láskyplných vzťahov medzi ľuďmi. Preto ma veľmi bolí, keď vidím, ako niektorí kresťania chcú diktovať ostatným, ako by mali ich rodiny a vzťahy vyzerať. V duchu falošnej ochrany rodiny chcú odopierať rodinu ľuďom, ktorí po nej a po láske túžia. Akým spôsobom posilní heterosexuálnu rodinu to, že homosexuálom právo na rodinu uprieme?

Mrzí ma, ako sa takýto kresťania správajú a necítim sa medzi nimi pohodlne. A tak sa dostávam medzi dva mlynské kamene a neviem ako ďalej. Mám ale nádej, že sa to dá zmeniť.

Ako sa dá nájsť konsenzus?

Som presvedčený, že ak chceme ako spoločnosť fungovať spolu a vychádzať si, musíme sa zamyslieť nad tým, ako vedieme dialóg, najmä s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme. Ak my veriaci budeme nasilu presadzovať svoju agendu ľuďom, ktorí majú iný názor, nemôžme sa diviť, že sa na nás budú pozerať s podozrievaním a odporom. Takisto, ak budú aj naďalej niektorí ateisti útočiť zo všetkých síl na kresťanstvo, kresťania stratia záujem viesť s nimi dialóg alebo tlačiť na vlastnú cirkev, aby sa vyrovnala so svojimi prehreškami, ktoré jej ateisti najčastejšie vyčítajú.

Myslím si, že jediná cesta, ako tu môžeme spolu začať žiť a fungovať, spočíva v tom, že svoje vyjadrovanie zjemníme – ateisti nebudú hľadať každú príležitosť, aby to kresťanom “natreli”. Kresťania začnú žiť naozaj hodnoty, ktoré vyznávajú a začnú sa správať k ostatným s naozajstnou láskou, bez pohŕdania a násilného presadzovania svojho názoru. Lebo na Slovensku už veriaci dávno nie sú väčšinou a preto aj naša viera závisí od ochrany sekulárneho štátu, ku ktorému sa hlásime (a ktorý je najlepším garantom náboženských slobôd všetkých vierovyznaní spomedzi všetkých usporiadaní spoločnosti). Viem, že toto je len prvý krok k hľadaniu porozumenia a spolupráce, ale verím, že spoločne vymyslíme a urobíme aj tie ďalšie kroky.

Nielen laici tvoria cirkev

Okrem angažovanosti laikov, ktorú sa každý deň snažíme prejavovať vo svojich životoch, je potrebná ale ešte jedna vec. Slovenská katolícka cirkev a cirkevní hodnostári musia dospieť a postaviť sa problémom čelom. Neviem, či je vhodné vyzývať verejne cirkevných hodnostárov ku konaniu. Keďže sa ale verejne nevyjadrujú a stretnúť ich medzi ľuďmi nie je vôbec ľahké, tak nemám inú možnosť. Preto vás vyzývam, aby ste svojím konaním nelegitimizovali neonacistov, komunistov a fundamentalistické názory, ktoré robia modernej cirkvi iba hanbu. Staňme sa ako cirkev “poľnou nemocnicou” pápeža Františka, ktorej úlohou je byť v teréne, medzi tými, ktorí to najviac potrebujú.

Ak tak cirkevní predstavení neurobia, budú musieť laickí členovia cirkvi neustále odrážať útoky, že sú súčasťou spoločenstva, ktoré presadzuje stredovekú agendu, ktoré svojim mlčaním legitimizuje neonacistov a ktoré bez hanby spolupracuje s bývalými komunistami, ktorí presne proti tejto cirkvi ešte nedávno otvorene bojovali.

Želám nám všetkým, aby sme sa nabudúce dokázali počúvať s rozumom, rozvahou a empatiou. Iba tak budeme môcť povedať, že Slovensko je slušný, moderný a zodpovedný štát, v ktorom môžeme žiť všetci, kresťania, moslimovia, ateisti a ktokoľvek ďalší bez pocitu krivdy a vylúčenia.

 

Teraz najčítanejšie

Michal Božík

Som psychológ, pôsobiaci vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP) v Bratislave. V rámci doktorandského štúdia na Univerzite Karlovej skúmam pravidlá používania digitálnych technológií v školách a venujem sa aj téme digitálneho rodičovstva a digitálnych technológií. Podieľam sa na výskume používania digitálnych technológií deťmi v rámci výskumnej česko-slovensko-fínskej vzorky rodičov. Som autorom dokumentárneho filmu o videohrách s názvom Cesta hrdinu. Pracoval som ako herný dizajnér v spoločnosti Pixel Federation a pôsobil aj v programe Teach for Slovakia ako učiteľ. Participoval som na vzniku portálu www.vlcata.sk, ktorého som odborným garantom. Verím, že aj ja môžem svojou prácou prispieť k tomu, aby bola naša krajina lepším miestom pre život.