Denník N

Privatizácia verejného priestoru

Hliny 7 - Junior, verejný priestor rozparcelovaný na súkromné územia; to čo ostalo je zanedbané a špinavé - územie nikoho
Hliny 7 – Junior, verejný priestor rozparcelovaný na súkromné územia; to čo ostalo je zanedbané a špinavé – územie nikoho

Nežná revolúcia zásadne zmenila postoje spoločnosti k verejnému priestoru. To že sa nakoniec stane miestom, z ktorého profituje len úzka skupina ľudí s prepojením na menšiu či väčšiu politiku, však nikto nerátal. Stopy, ktoré však tento postoj priniesol, sú viac menej viditeľné v každom meste, či dedine na Slovensku, v podobe výrazných i menej výrazných detailov, v podobe mobiliáru, či rozmiestnenia užitkových, či okrasných prvkov, stavu vozoviek a úrovne verejných služieb.

Privatizácia verejného priestoru

 

Slovo privatizácia sa stalo symbolom okrádania, zlodejiny a to najmä v súvislosti s porevolučným vývojom v 90-tych rokoch minulého storočia, v časoch mečiarovských. No treba dodať, že ako postoj má hlbší pôvod. Kto by si nepamätal heslá konca komunistického režimu, teda tie hovorené…ako napr. „kto nekradne, okráda vlastnú rodinu…“, ktoré sa týkali najmä kradnutia zo spoločného, keďže vtedy bolo všetko spoločné. Rozklad komunistického režimu aj naozaj priniesol degradáciu pojmu „spoločné“ resp. „verejné“. Nikto už v to na konci neveril. Pritom spoločné – verejné je tu od nepamäti, od úsvitu ľudských dejín. „To“ vždy slúžilo „všetkým“, či už to bola obecná studňa, alebo námestie, ktoré okolo tej studne neskôr vzniklo. Spoločné má potenciál oddychový, relaxačný, často nemateriálny, lebo umožňuje sa ľuďom stretávať a tak upevňovať vzájomné väzby.

90-te roky priniesli nástup individualizmu, popretie kolektívneho záujmu. No a samozrejme udržovanie más v nedostatku (ekonomickom predovšetkým) prinieslo iba prehĺbenie pocitu, že každý sa má starať sám o seba. A tak sa ľudia vytratili zo spoločného. Vzdali sa ho. V prospech tých, ktorí z neho chceli profitovať. Čiže spoločný profit sa zmenil na profit jednotlivca, poprípade skupiny jednotlivcov.  A kým sa postupne prevádzal majetok fabrík a verejných podnikov do rúk spriaznených jednotlivcov, čo sa bralo ako prirodzené, niekde medzitým sa odohrala podstatnejšia zmena, a to, že sme začali akceptovať priživovanie sa novej skupiny obyvateľov (privatizérov) na štáte. Oni totiž nevedeli veľmi podnikať, veď sa dostali k bohatstvu, dnes už vieme, len na základe známostí, a nie schopností. Tak keď si chceli udržať majetok museli pokračovať v parazitovaní na štátnom (to čo ostalo).

Tento fatálny prístup sa dnes odráža v hmatateľnom verejnom priestore, ako sú námestia, parky, či podobné miesta, slúžiace k oddychu, ktoré sa síce nedali sprivatizovať, ale dali sa napríklad revitalizovať. V súčasnom slovníku newspeaku by sa dala revitalizácia voľne preložiť ako likvidácia za účelom obohatenia. Totiž stratou verejného priestoru sa vytratila aj jeho údržba. Veď to, čo neexistuje, netreba udržiavať. Zanedbané parky a námestia však treba revitalizovať. A na to sú dobré súťaže na projekty a tendre na dodávateľov. Načo budeme natierať lavičky, keď ich môžeme raz za 5 rokov vymeniť všetky naraz? Na vyrezaní stromu sa dá viac zarobiť ako na jeho ošetrení. Pretože ak sme machri, zhrabneme za výrub aj za predaj drevnej hmoty. A tak máme v parkoch bezplatnú wi-fi sieť, ale za to o polovicu menej stromov. Osobne by som bol radšej tým stromom.

Tento zvrátený prístup sa dá dokázať kvalitou uvedených úprav (revitalizácií). Keďže ide vždy len o peniaze, tak aj vybrané materiály a prvky drobnej architektúry sú vybrané z tých najlacnejších, aby sa dalo zarobiť na rozdiele v cene. A tak sú tie naše „nové“ námestia a parky „superlacné“ a namiesto toho, aby slúžili aspoň nejakému účelu, sú totálne nefunkčné. Veď pri revitalizácii nejde o to, aby niečo slúžilo ľuďom, ide iba o otočenie peňazí.

Bol som svedkom prípravy revitalizácie parku pri Budatínskom zámku, kde v starých stromoch hniezdili sovy, napriek tomu, že sa o tom vedelo, pretože sa tam stala nehoda, aj tak na slovo vzaté odborníčky z pamiatkového úradu, a z firmy ktorá revitalizáciu realizovala (táto pani sama seba označuje za krajinnú architektku) navrhli výrub najstarších stromov v parku, lebo „sú to topole“ a tie sa „nedožívajú vysokého veku“ a že predsa „pri rieke keby rástli by to bolo iné, ale tu?“ Díval som sa na ne, ako na mimozemšťanov, nevedel som, kde by ešte mohlo byť viacej vody v Žiline, ako na sútoku Váhu a Kysuce. Pani z pamiatkového mi potom raz hovorila, ako kvôli každému vyrúbu nespí. V duchu som si pomyslel, že sa ani niet čomu čudovať.

A teda vôbec sa nedivím, že z našich snov o lepšom Slovensku, ktoré malo prísť po r.1989, ostali len nočné mory o korupcii, rozkrádaní a vraždách. Veď sme to programovo pripustili. Ideologicky. Áno, môžeme byť teraz prekvapený, ale iba preto, že nám nedochádza, že sme to ako spoločnosť pripustili. Veď priestor na rozkrádanie verejného sa vytvoril jeho zosmiešnením v časoch porevolučných, keď sa poukazovalo na absurdity spoločných brigád a všetkých tých „spoločných“ vecí, ktoré nám tak liezli na nervy na konci režimu. Do popredia sme dali jednotlivca. Dravý a podnikavý jedinec, ktorý, a to sa stalo jeho hlavnou devízou, absolútne nedbá o spoločné, či verejné, bol najlepší.  Akurát, že nemusel byť najlepší. Najčastejšie bolo, že bol známy. Známy niekoho známeho. Najlepšie takého, čo o niečom rozhodoval. Dnes už vieme, čo to bola privatizácia podľa Mečiara. Tu v Žiline, bol zas Slota a jeho sadzby. Vraj stačilo ísť s ním do krčmy, opiť sa s ním a bolo vybavené. Vraj si všetko pamätal a dodržal vždy slovo. To vyvolávalo vždy rešpekt. Dodržať slovo.  Na konci svojej slávy, keď vozili s dnes veľaváženým podnikateľom  peniaze v igelitkách, sa po meste chválil koľko už má miliárd. Posledné číslo, čo si pamätám bolo 7.

Územie nikoho

Žilina sa dodnes nespamätala. Ako mesto, ako verejný priestor, ako komunita. Dnes, keď sa prejdete Žilinou, môže vám byť len smutno, všade a dodnes vidieť následky privatizácie verejného priestoru, ktorý sme si schválili v 90-tych rokoch. A nezmenili na tom žiadne nové vedenia mesta, iba sa to zhoršilo. A ani to úplne najnovšie to nezmení. Možno má len lepšie stratégie, aby si ľudia nevšimli, že ostane všetko po starom. Pretože len taký Odkaz starostovi, ku ktorému sa nový primátor prihlásil, je len ďalším zakrývaním faktu, že verejná moc v tomto meste zlyháva každý deň. Pretože si neplní ani základné funkcie a to ani Odkaz pre starostu nezachráni. Ten by mal byť skôr varovaním, alebo poukázaním na akútny problém. V Žiline sa stáva oficiálnou platformou pre riešenie „bežných“ problémov, takých o ktorých by úradníci mali vedieť na základe vlastných zistení a nie na základe udaní. A tak sa iba prehĺbi pasivita úradníkov, ktorí by ináč mali byť od rána v meste a na mieste zisťovať, čo nie je v poriadku. Ale to by nemohli byť známi známych.

Zoberme si pešiu zónu v meste. Pracujem v centre, takže dennodenne sa potkýnam o tie isté problémy. V Žiline, ktorá mala jednu z najstarších peších zón v Československu, ostala, de facto, neprístupnou pre dopravu, len 300m dlhá, Národná ulica. Historické centrum je dnes plné nielen osobných automobilov, ale aj väčších dodávok a menších kamiónov,  a to najmä vďaka tlaku arogantných zbohatlíkov, ktorí žijú v centre (ako napríklad Slotovi synovia, známi záľubou v drahých a rýchlych autách) a podnikateľov neschopných preniesť  krabicu so „šampusom“ 100m od parkoviska. Musia si ju doviesť rovno pred bar na svojom obrovskom aute. Akože ľavičiar, bývalý primátor Choma, to dokonca dotiahol tak ďaleko, že mesto za drahé peniaze kúpilo systém kontroly vstupu do pešej zóny, ktorý sa síce nainštaloval, ale na digitálnej tabuli pri vstupe svieti zelený nápis: Trvalo otvorené. A tak sa vám môže stať, že v úzkych uličkách starého mesta vám bude za zadkom vytrubovať nervózny vodič a ešte vám možno aj vynadá, že mu zavadziate. A tak dlažba, ktorá nebola nikdy určená na trvalé jazdenie autami sa rozpadá a keď sa bude opravovať, tak sa to zaplatí samozrejme zo „spoločného“. Pretože na to jediné je to dobré. Súčasné vedenie mesta sa pochlapilo, že veci napraví a vyrukovalo s riešením situácie, a to spoplatnením vstupu do pešej zóny. Čo to v praxi znamená? Že sa legalizuje súčasný stav, akurát sa bude za to vyberať „cash“. Pretože tí, čo si už zvykli, si zaplatia. Veď čo to je pre Slotu a jemu podobných zaplatiť 100,- Eur 1 ročne za možnosť parkovania v centre? Úplná smiešnota. Ale takáto zóna už nie je pešia. Veď tá je o vylúčení automobilovej dopravy. Ak je tam, čo i len obmedzený vstup pre automobilistov, už je to zóna polo-pešia. Ale pešia zóna nie je len historické centrum, je to aj Hlinkove námestie, tam je situácia obdobná akurát, že sa ňou nik nezaoberá.

1 https://www.zilinak.sk/prispevky/11219/system-vstupu-do-pesej-zony-v-ziline-caka-na-kolaudaciu-a-schvalenie-prehlad-navrhovanych-sadzieb

Aj na Hlinkove námestie sa dostanete autom bez problémov
bez komentára
Privatizácia verejného má rôzne podoby. Tu si podnikateľ postavil súkromnú halu na školskom pozemku
táto fontánka neslúži svojmu účelu už 20 rokov, komu to mám nahlásiť?
Vylúčenie verejnosti z verejného priestoru je dnes úplne bežné
tu mohlo byť ihrisko, dnes je tu plôtik, ktorý vymedzuje, kto smie a kto nesmie vstúpiť
Aj keď sa niečo spraví, už to nemá kto opravovať a udržiavať
Kto má myslieť na bezpečnosť svojich obyvateľov?
dennodenne tadiaľto prejdú tisícky ľudí…a áut tiež
Skúsili by ste sa z tohto napiť?
Keby pani poslankyňa aj naozaj bývala v Starom meste asi by sa tak neusmievala
na tomto mieste kedysi stála skupinka 15 stromov, polovicu vyrezali pri revitalizácii, polovica uschla pol roka na to.
Čistenie mesta stojí milióny
Lístie pred školou nemá kto pohrabať
ale môžete si zavolať

Samozrejme, v centre je privatizácia verejného priestoru najvypuklejšia, je predsa len najlukratívnejším priestorom v meste,  ale sú prípady totálneho obsadenia verejného priestoru aj po sídliskách, kde už to však vôbec nikto nerieši. Veľmi smutným  aj nešťastným príkladom je priestor okolo niekdajšieho nákupného centra Junior na sídlisku Hliny. Vybudované za „socíku“, malo byť akýmsi námestím, malým centrom nového sídliska. Po revolúcii sa postupne rozparcelovalo na tzv. terasy, kde si môže občan dať aspoň to pivo, asi ako zadosťučinenie. Terasy však stoja aj cez zimu a odhliadnuc od otázky, či platia prenájom priestoru aj v zime, je na tieto ohrádky, či klietky, ktoré rozkúskovali toto námestíčko, zúfalý pohľad. K tomu prirátajme chaotické parkovanie a všadeprítomné odpadky a z hmly sa vynára obraz dystopického mestečka z ďalekej budúcnosti.

Ploty a ohrádky sa stali symbolom akejsi „pofidérnej“ bezpečnosti, ochrany pred nebezpečným okolím (tým verejným). A zároveň dôkazom privatizácie verejného, rôznymi záujmovými skupinami. Tak si Ruská ambasáda investíciou do oplotenia sprivatizovala Vojenský cintorín na Bôriku. Pod zámienkou ochrany pred domnelými  vandalmi. Kedysi verejné miesto, kde sme sa ako malí cez zimu sánkovali, je dnes uzamknuté a prístupné len keď zavoláte hliadku MP. Zavolali by ste? Podobným prerodom prešlo pomerne nedávno aj neďaleké Observatórium (či Krajská hvezdáreň) na Malom diele, kedysi obľúbené piknikovisko, v novembri minulého roku ohradili. Či je to kvôli Lesnej škôlke, alebo len kvôli tomu, aby im tam „nelozili“ ľudia, sa nedozvieme. No a keď sme na tomto „posvätnom“ vŕšku, tak netreba zabúdať ako si ho „sprivatizovali“ miestni funkcionári KDH a SNS. Ruka v ruke, tu dnes môžete vidieť nevkusné vily poslancov a funkcionárov, postavené ešte aj tak, aby si navzájom videli do kuchyne, a tak sa dennodenne uisťovali o vlastnej, neprekrútiteľnej, pravde.

Ploty a ohrádky dnes označujú aj zrevitalizované priestory. Opäť sme teda pri strach naháňajúcom newspeakovom termíne, ktorý by mal označovať zveľaďovanie (verejného), ale je vlastne jeho opakom. Revitalizácia dnes umožňuje novú formu okrádania verejných zdrojov. To, čo sa totiž zničilo absenciou údržby, treba nejako obnoviť. Na to je dobrá revitalizácia. Urobí sa projekt, vyrúbu sa stromy, zasadia sa nové, odstránia sa staré lavičky a osadia sa nové. Na svoje si prídu projektanti, dodávatelia aj politici, ktorí ešte zožnú aj vďaku verejnosti. Musí tam byť však aj niečo „smart“, aby to nebolo len o nejakej výmene mobiláru, a bolo to aj trochu „in“, či moderné. A tak sa inštaluje „free wi-fi“, a sci-fi pitné fontánky, z ktorých sa nedá piť.  Ale opovážte sa kritizovať. Prejavíte tak nevďak, alebo slabý súcit so žalostným rozhodnutím. A tak si môžete iba hrýzť do jazyka, keď vidíte ako zlikvidujú štvrtinu zdravých stromov v parku, a do pol roka vyschne štvrtina ďalšia tak, ako sa stalo v Bôrickom parku, ktorý tak honosne nazvali parkom Štúrovým, pretože čuduj sa svete, keď odborníci píšu o tom, ako fungujú stromy, že sú previazané koreňovým systémom, je to aj pravda a nie nejaká ezoterika. Potom ako náplasť vám dajú wi-fi na lavičke zadarmo, ale na čo? Aby tam ľudia sedeli a „šťukali“ do mobilu? To má byť, akože to “smart city“? Dajte sa vypchať.

A tak namiesto zveľaďovania sa dočkáte  degradácie, a potom sa stávajú absurdity ako na Vlčincoch, kde betónovú plochu niekdajšieho ihriska premenili na ovocný sad, namiesto toho, aby to pôvodné  ihrisko obnovili, a decká mali kde hrať volejbal. A o rok na to začnú pripravovať projekt, ako premeniť susedný, pre zmenu zelený vnútroblok, na ihrisko.  Hádajte, čo z toho je drahšie. Nuž, k tomu by nemal ani Ján Chalupka čo povedať, a ani komédia sa z toho spraviť nedá. To už nehovorím radšej o ihriskách, z ktorých sa stali parkoviská.

Nuž a potom idete na stretnutie s poslancami vášho obvodu, a tam sa dozviete, že čistenie mesta po zime „stojí milióny“ a tak sa odkladá, pretože však možno ešte dovtedy zaprší a nejako sa to spláchne a potom to už toľko stáť nebude. Hlavne, že mestské zastupiteľstvo neváha pri každej príležitosti navýšiť rozpočet hokejovému klubu pre deti zbohatlíkov, pretože podporujeme šport. Ale, že sa klub prepadá v súťažiach a talentované deti musia chodiť hrať do iných miest, to už akosi nikomu nevadí.

Totálnym popretím existencie verejného je nerešpektovanie ostatných, presadzovanie vlastného ega vo verejnom priestore. Prejavuje sa to v rôznych podobách, ale jednou z najabsurdnejších je arogancia vodičov voči chodcom. Úspešný jedinec na Slovensku má samozrejme auto, a nie obyčajné, samozrejme to najväčšie možné, freudovsky by sme to mohli klasifikovať, ako istý druh komplexu. No a tento jedinec má samozrejme nárok ísť všade a ako chce. O pešej zóne som už hovoril vyššie, ale najväčšou „bombou“ je podľa mňa používanie prechodov pre chodcov na výjazd na chodníky. Nechcem písať slovo vyspelý, lebo to nie je o vyspelosti, ale skôr o bezpečnosti a slušnosti, takže dobre, napíšem radšej, v krajinách kde dbajú na bezpečnosť, sú samozrejme prechody pre chodcov chránené pred „vpádom“ áut nejakými zábranami, ale u nás som sa s tým ešte nestretol, niekde ostali, ako pozostatky minulosti, ale inak je to bieda. Počujem už teraz nejakých obhajcov dnešného „režimu“, ako mi píšu, ale však napíš kompetentným, upozorni políciu, zavolaj na úrad… Nie ďakujem, to sú veci tak samozrejmé, že nemám v úmysle a ani to nikomu neodporúčam, nikam volať a dožadovať sa nápravy. Už by konečne mohli zodpovední vyliezť z tých svojich „kanclov“ a urobiť to, čo majú, a čo je ich posvätnou úlohou, a to je ochrana verejného záujmu. Lenže to by nemohli byť kamaráti s tými, pre ktorých sa ústupky z verejného záujmu robia. Zoberme si fakt, že náš, nový, žilinský primátor, niekoľko rokov profitoval na verejnom záujme, pričom ako mestský poslanec si to nemal dovoliť.2 Teraz hlása slušnosť, ale ku komu? Samozrejme k sebe a svojim kamarátom, s ktorými rokuje, a rád. No aby som mu nekrivdil, nie je sám, veď len väčšina poslancov žilinského MZ sú podnikatelia, odchovaní na predstave, že „verejné“ je dojná krava, a nie niečo, čo je pre všetkých a má aj hlbší zmysel ako len materiálny.

2 https://zilina.dnes24.sk/mesto-pridelilo-tisice-zilinskym-sportovym-klubom-kto-kolko-dostal-296841

https://www.zilinskyvecernik.sk/clanok/likviduje-mesto-plavecku-skolu-nepohodlneho-poslanca-fiabaneho/6538/

Ako som spomínal na začiatku všetky tie divné „socíkovské“ akcie nám ako deckám boli smiešne a potom po ´89, trápne. Ale dnes, keď chodím okolo ZŠ, ktorú som ako decko navštevoval, tak chápem, v čom je rozdiel. Vidno ho najmä na jeseň, keď padajú zo stromov listy, a vždy si spomeniem ako sme ich hrabávali, či už cez hodiny pestovateľských prác, alebo počas nejakej tej„soboty pracovnej cti“, či ako sa to volalo. Dnes deti hrabať lístie nevidíte. Lebo je to vraj práca. Lenže to je presne to materialistické chápanie reality. Pretože hrabaním lístia sme získavali vzťah k prostrediu, spoznávali sme sa viac, ako len sedením na hodine, porozprávali o veciach, ktoré sme si ani cez prestávku nepovedali, a tak sa naše puto k miestu a ľuďom prehlbovalo. Preto, keď sme išli na výlet do prírody sme si odpadky brali so sebou domov a nenechávali sme ich v lese. Ale bolo to pre nás tak prirodzené, ako je dnes pre deti tie smeti v lese nechať. Pretože, keď idem dnes okolo školy, tak to lístie, čo spadlo na jeseň, tam stále je, spolu s odpadkami, prikryté len snehom, ktorý keď sa roztopí, umožní nám na chvíľu vidieť ako sme sa zmenili. Ale aj tak si to málokto všimne, a ak hej, tak zavolá na úrad, a tí rýchlo zoženú nejakých „bezďákov“ ktorí to za dva dni pohrabú, aby náhodou nevznikol dojem, že niekto na niečo j…e, resp. že myslí len na vlastné záujmy, či záujmy priateľov podnikateľov.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Michal Chudik

Narodil som sa v Žiline a aj tu momentálne žijem. Vyštudoval som Filozofickú fakultu UK v Bratislave, učiteľstvo Francúzština a História. Francúzština ma vytiahla cestovať a poznávať súčasnosť a Dejiny zas mi uľahčili porozumieť minulosti a hlavne dôležitosti poznania toho, čo sa stalo. Počas štúdií som si spravil kurz sprievodcu CR, aby som sa naučil ako sprostredkovať to, čo viem, no a pár rokov po škole ma pritiahli medzinárodné vzťahy a po-vysokoškolské štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov a aproximácie práve pri Právnickej fakulte UK, pretože ma vždy zaujímali formy spolupráce a riešenia problémov medzi štátmi. Chcel som ísť aj touto cestou, ale nakoniec ma osud odvial inde, hoci rok a pol som pracoval pre ZMOS na ich zahraničnom oddelení. Po bratislavskej perióde, som sa vrátil do Žiliny, kde som učil na stredných školách, občasne sprevádzal mestom a venoval sa miestnym dejinám. Nakoniec som aj učiteľovanie zavesil na klinec a momentálne pracujem v Považskej galérii umenia. Učil som sa aj taliančinu, španielčinu, nemčinu a aktívne ovládam aj angličtinu.