O zemiakoch, uhlí a knihách. Ako SNK v Martine prispela k našej kultúrnej zaostalosti.
Slovenská národná knižnica klame, keď tvrdí, „že všetky dokumenty, ktoré prešli digitalizáciou, boli mechanicky očistené, v prípade potreby prešli sterilizáciou, deacidifikáciou a reštaurovaním“. Je to čistá lož! Podstatným prínosom národného projektu za 49 miliónov mala byť deacidifikácia. Čiže fyzická záchrana dokumentov z rokov 1830-1990. Ich životnosť, ktoré má knižnica sa mala predĺžiť o 200-300 rokov. Knižnica mala na tento účel v projekte vyše 10 miliónov eur. Neurobila nič! Dokumenty sa rozpadajú, degradujú ďalej!!! Zanedlho nebude doklad o tom, že Slováci existovali a mali nejaké vlastné dokumenty. Kyslý papier je ešte kyslejší…
Písomné dedičstvo Slovenska je uložené v Slovenskej národnej knižnici (SNK). Pre budúce generácie musí byť zachované aspoň na jednom mieste, a to práve v SNK. Všetky exempláre kníh sa zachrániť nedajú… SNK mala zachrániť celý tzv. slovacikálny fond v národnom projekte Digitálna knižnica a digitálny archív. Žiaľ, peniaze sa „vyčerpali“ a fond sa rozpadá ďalej. Kým naša SNK ani nevie čo, a ako mala a má robiť,
Švajčiarska národná knižnica už má zachránený na ďalších 200-300 rokov vyše 1 200 000 dokumentov tzv. helvetík. SNK ani jeden!!! (Ca 400 ton). V Nitrochemie, kde sa deacidifikácia robí, sa objemy, samozrejme, rátajú v tonách. (Osobný mail od A.E.Page, šéfa Preservation and Conservation Švajčiarskej národnej knižnice zo dňa 12.11.2018).
Pozri napríklad: https://www.admin.ch/gov/en/start/dokumentation/medienmitteilungen.msg-id-23420.html
Pretože SNK nerealizovala plánovanú aktivitu. Nevybudovala deacidifikačné pracovisko.
Takto SNK zo Slovenska robí zaostalú, krajinu, ktorá nedbá na svoje písomné dedičstvo!
Istá Katarína Mažáriová, hovorkyňa Slovenskej národnej knižnice, informovala novinároku Vandu Tuchyňovú dňa 1. marca 2016 takto:
„Pokiaľ ide o množstvo „zakonzervovaného materiálu“, knižničné a archívne objekty kultúrneho dedičstva, ktoré spravujeme, nemeriame na tony (nie sú to pre nás zemiaky alebo uhlie). Takže údajom o hmotnosti ošetrených dokumentov nedisponujeme. Navyše, v zmysle vyššie uvedeného, predmetom projektu nikdy nebolo „zakonzervovanie“ nejakého konkrétneho množstva.(!!!) Môžeme však konštatovať, že všetky dokumenty (!!!) ktoré prešli digitalizáciou, boli mechanicky očistené, v prípade potreby prešli sterilizáciou, deacidifikáciou a reštaurovaním, pričom potreba a následná úspešnosť týchto konzervátorských zásahov bola vyhodnocovaná v špičkových chemickotechnologických laboratóriách.“
Keby nešlo o jednu z najvýznamnejších národných inštitúcií na Slovensku, mávli by sme nad takou hlúposťou a klamstvami rukou. Blud na blud… Je neuveriteľné, aká nekompetentnosť sa toleruje v „špičkovej“ národnej inštitúcii.
Knihy, samozrejme, nie sú zemiaky, ani uhlie. To je dobre, že to pani hovorkyňa rozoznáva. Lenže, tá deacidifikácia sa robí masovým priemyselným spôsobom. A v nej sa dokumenty merajú na tony... A tak sa to malo robiť aj v SNK.
V Opise projektu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou projektu sa píše: „Projekt bude veľkým prínosom pre zachovanie kultúrneho dedičstva. Zámerom projektu bude fyzická ochrana, reštaurovanie a konzervovanie vzácnych knižných materiálov. V rámci projektu sa na detašovanom pracovisku SNK vo Vrútkach vybuduje Konzervačné centrum. V rokoch 2011-2015 bude Konzervačné centrum slúžiť len pre potreby pracoviska digitalizácie v rámci projektu Digitálna knižnica. Kapacita Konzervačného centra bude 20-40 ton knižničných dokumentov ročne a 80 ton knižničných a archívnych materiálov ročne.„ (Príloha 4.2 Opis projektu, s. 14).
Na s. 35 Prílohy 4.2, Opisu projektu je popísané, čo mala SNK v projekte urobiť „PODAKTIVITA 3.5 Deacidifikácia“. Neurobila nič. Pracovisko deacidifikácie SNK nevybudovala!!!
V Slovenskej národnej knižnici je viac ako 70% dokumentov na kyslom papieri a podobne je to aj v archívoch. SNK tento problém nevyriešila. Písomné dedičstvo Slovenska sa stráca naďalej…
Celková kapacita vodnej deacidifikácie mala byť viac ako 300 000 listov ročne. (Príloha 4.2 Opis projektu, s. 39).
Možno by mala SNK povedať, koľko listov prešlo touto technológiou???
Celková kapacita nevodnej deacidifikačnej jednotky mala byť 20 ton ročne (Príloha 4.2 Opis projektu, s. 39).
Myslím, že nastal čas, aby pani hovorkyňa, ako aj vedenie SNK pred verejnosťou otvorene priznali, že peniaze síce minuli, ale podstatné úlohy projektu za vyše 40 miliónov nesplnili.
Nie je teda pravda, že nikde a nikdy nebolo napísané, čo a koľko má SNK v projekte urobiť.
Neviem, aká je právna zodpovednosť hovorcov, ak v mene inštitúcií a štatutárov potárajú nezmysly alebo priamo klamú. Ale, v poriadku to určite nie je!!!
Tu už nepomôže žiadne vysvetľovanie!
Ministerstvo kultúry, predpokladám, urobí potrebné opatrenia!
