Denník N

RE: Slovenka Katarína, jej holandská materská dovolenka kontra vedecké poznatky

Dočítala som článok o tom, ako Slovenka Katarína prežívala svoje materstvo v Holandsku, kde je možnosť čerpať rodičovskú dovolenku len štyri mesiace. Zamestnávateľ je povinný držať pracovné miesto matke iba po túto dobu. Preto Katarína dala svoju dcérku vo veku troch mesiacov do škôlky.

článku sa píše, že systém je nastavený tak, že sa viac oplatí pracovať, než ostať doma. Je úplne v poriadku, že pre rodičov výhodnejšie dať deti do škôlky a ženy môžu nastúpiť do práce. Treba si však veľmi úprimne povedať, že tento systém je výhodný pre rodičov. Nie pre štvormesačné dojča.

Napriek tomu, že sa o dojčiatko v škôlke budú starať fundované a láskavé učiteľky, napriek tomu, že budú mať výukové programy pre deti, napriek tomu, že budú mať aktivitu s ohmatávaním rôznych materiálov – vo veku štyroch mesiacov dieťa nič z toho nepotrebuje.

Katarína si myslí, že škôlka v skorom veku deťom pomôže socializovať sa a neskôr si ľahšie budú hľadať kamarátov. „Každé dieťa plače, keď ho dáte prvýkrát do škôlky. Rovnako plače trojmesačné dieťa ako trojročné. Výhodou trojmesačného dieťaťa je, že si to nebude pamätať a skôr to bude mať za sebou. Lepšie potom zvládne spoločenský stres, s ktorým sa bude stretávať po celý život,“ vysvetľuje Katarína.
Poukazuje aj na to, že články o tom, že jasle sú pre deti škodlivé, ktoré sa vyskytujú v slovenských médiách, neuvádzajú žiadne zdroje ani odkazy na výskum. (Denník N)

To sa však Katarína veľmi mýli. Pre prípad, že slovenské médiá takéto zdroje neuvádzajú, bolo by namieste, aby sa s nimi zoznámili. Výskumy v tejto oblasti prebiehajú od tridsiatych rokov minulého storočia. Priekopnícka bola Bowlbyho teória pripútania.

John Bowlby bol anglický psychoanalytik (1907-1990), ktorý dodnes patrí medzi najvplyvnejších psychológov dvadsiateho storočia. Jeho teória attachmentu  hovorí o tom, že pre život človeka je kľúčové, akým spôsobom sa v jeho najranejšom detstve vyvíjalo jeho pripútanie k materskej osobe. Zistil, že toto pripútanie je vrodené a inštinktívne a pravdepodobne vzniklo počas vývinu ľudskej spoločnosti. Základnou podmienkou prežitia dieťaťa bola vtedy jeho blízkosť k matke. Každé opustenie dieťaťa ho vystavovalo nebezpečenstvu smrti. Opustené dieťa takmer zákonite zomrelo. Zožrali ho dravce, bolo zabité alebo zomrelo v dôsledku vonkajších podmienok. Prirodzený výber tento inštinkt posilňoval až do takej miery, že potreba pripútania je dnes vlastná každému ľudskému mláďaťu a je súčasťou mechanizmu prežitia.

Dieťa preto disponuje viacerými nástrojmi, ktorými sa prirodzene a inštinktívne snaží pripútať na seba pozornosť a upevňovať vzťah s materskou osobou. Je to jeho plač alebo jeho neodolateľný úsmev. Vzťahová osoba, ktorá zabezpečuje jeho prežitie sa stáva jeho bezpečnou základňou, vďaka ktorej sa odváži objavovať svet.

Pripútanosť k jedinej osobe, zvyčajne k matke je podľa Bowlbyho kvalitatívne odlišná od všetkých ostatných sociálnych väzieb dieťaťa. Je unikátna svojou úzkosťou, vzájomnou blízkosťou a silou.
Rozlišovanie rôznych náznakov, nálad, druhov plaču, potrieb dieťaťa, robí z tejto dvojice matka-dieťa špecifickú a veľmi silnú väzbu a v tomto ohľade nie je materská osoba pre dieťa nahraditeľná.

Tento proces pripútania v živote dieťaťa prebieha najmä v rozmedzí od 0 do 5 rokov. Pričom kritické sú prvé dva roky. Ak v týchto dvoch rokoch pripútanie dieťaťa z rôznych príčin zlyhalo, nedá sa už nikdy nahradiť a ničím dobehnúť.

Dôsledky sú pre ďalší život človeka trvalé a nenapraviteľné. V dospelosti sa prejavujú agresivitou, protispoločenským správaním, zníženou inteligenciou, depresívnymi stavmi alebo psychopatiou.
Títo ľudia sú nezruční v sociálnych vzťahoch, nepociťujú emočnú blízkosť k iným, potláčajú svoje pocity, nevedia si vytvárať intímne vzťahy a ich obranným mechanizmom je individualizmus.

Vplyvom psychickej deprivácie v rannom detstve sa venoval profesor Zdeněk Matějček (1922-2004) – svetoznámy detský psychológ, ktorý skúmal psychickú depriváciu u detí v ústavných zariadeniach. Zistil, že absencia materskej osoby a pevných citových väzieb mala na deti v rannom veku fatálny vplyv.
Výskum profesorov Matějčeka a Langmeiera zameraný na jednotlivé vývojové zložky u detí v detských domovoch ukázal, že: „ …oneskorenie motorického vývoja nie je ešte závažné, ale oneskorenie intelektuálnych schopností je už povážlivé a oneskorenie v sociálnom správaní a vo vývoji reči klesá na úroveň, ktorú by bolo inak nutné hodnotiť ako hranicu debility.“ (Langmeier,J.- Matějček,Z., 1974)

Langmeier a Matějček sa formou výskumu vrátili k týmto sledovaným deťom v čase ich dospelosti o približne 40 rokov.

3,3% sledovaných osôb boli v dospelosti úplne závislými chovancami ústavov sociálnej starostlivosti. Ich posudky z ústavov neboli priaznivé s prognózami na zhoršenie stavu.

10% respondentov odmietlo spoluprácu. Napriek tomu zberom materiálu zhromaždili dostatok informácií, ktoré poukazovali na spoločné sociálnopatologické rysy tejto skupiny. Tieto osoby boli spoločensky izolované, v partnerstve a manželstve zlyhávali, striedajú zamestnanie a bydlisko a majú často konflikt so zákonom.

13% respondentov spolupracovalo čiastočne. V tejto skupine bolo zjavné časté striedanie zamestnania a bydliska, boli rozvedení alebo slobodní, často trestaní za krádeže a výtržnosti, dvom ženám boli odňaté deti z dôvodu zanedbávania.

64% osôb s výskumným tímom pomerne dobre spolupracovalo. Dosiahli určitého stupňa vzdelania, i keď v porovnaní s bežnou populáciou podpriemerného. Väčšina vyjadrila spokojnosť so svojím zamestnaním, polovica aj so svojou ekonomickou situáciou. Trestaná bola až jedna tretina z týchto respondentov.

2/3 z tejto skupiny žili vo vzťahu manželskom alebo partnerskom. Táto skupina sa s deprivačnými činiteľmi vysporiadala najlepšie. Z celkového počtu sledovaných osôb dosiahlo prijateľného spoločenského uplatnenia iba 46%.

Podskupina slobodných a rozvedených vykazovala nepriaznivé charakteristiky poukazujúce na zlyhávanie v medziľudských vzťahoch. Nemajú partnerov, priateľov, nie sú schopní označiť človeka, ktorého majú najradšej, nie sú schopní citovej odozvy.

Za týmito boľavými životnými osudmi stojí citová a sociálna deprivácia, ktorú v detstve prežívali.
Počas prvých kritických rokov ich života neboli uspokojené ich potreby emocionálneho a sociálneho kontaktu a osobitne sa pod to podpísal vplyv nedostatku materinskej starostlivosti. Samozrejme, že u detí z jaslí nebudú pozorované takéto krajné dôsledky, ale je dôležité vedieť o tom, čo spôsobuje deťom pocit opustenia a chýbajúca pevná citová väzba.

 

Je teda možné, že z hľadiska ekonomického je prospešné, aby matky odkladali svoje deti od veku troch mesiacov do zariadení. No vzhľadom na vedecké poznatky to bude mať zákonite dopad na spoločnosť z hľadiska toho, že ľudia budú menej spokojní, menej budú dôverovať, ťažko budú vytvárať vzťahy, individualizmus povýšia nad spoločný záujem alebo záujem komunity.  Ľudská spoločnosť prežila a vyvíjala sa len pre to, že vzájomná závislosť a väzby vytvárali štruktúry, ktoré boli na prospech všetkým.

Pre prospech nás všetkých a celej spoločnosti je, aby v nej žilo viac sebaistých ľudí, vedomých si svojej hodnoty, spolupracujúcich, dôverujúcich vo svoje komunity a vo svojich blízkych.

Tlačenie matiek do skorého odchodu od dojčiat nepovažujem za riešenie. Samozrejme, že v tomto rozhodnutí by mala byť každá žena slobodná. A spoločnosť by mala ku každému jej rozhodnutiu pristupovať ústretovo a zodpovedne. Preto nie je na mieste zamlčovanie dôležitých informácií, ktoré sú pre zodpovedné rozhodovanie nevyhnutné.

Ak chceme, aby ženy matky mohli žiť svoje sny a zároveň milovať a ochraňovať svoje deti, potrebujeme spoločnosť, ktorá im dáva prijateľné možnosti. Takú, ktorá si bude vážiť to, že sa žena rozhodla byť časť svojho života matkou na plný úväzok. Je to len krátky čas, ale tak dôležitý pre každé jedno  dieťa.
Tiež potrebujeme spoločnosť pripravenú na to, že je mnoho žien, ktoré krátko po pôrode chcú pracovať, vzdelávať sa a nestratiť kontakt so svojou profesiou. Čiastočné úväzky, zdieľané úväzky, homeoffice a prirodzený ohľad k materstvu by mali chrániť matku ale tiež jej dieťa.
Lebo v každom dieťati je naša spoločná budúcnosť.

Teraz najčítanejšie