Nepíšem blogy. Doteraz som nenašla tému, ktorá by ma oslovila natoľko, aby som mala potrebu o nej informovať.  Keď ma oslovila pani Zuzanka z Návratu, aby som napísala svoj pohľad na príchod nášho chlapčeka do rodiny, potešila som sa. Toto je téma, do ktorej chcem ísť.

Dnes mám pocit, že viem prečo to robím. Začnem trošku obšírnejšie, aby som náš vzťah k synčekovi mohla vysvetliť čo najjasnejšie aj pre tých, ktorým proces osvojenia dieťaťa nič nehovorí.

Mnoho rodín zažíva, čo sme niekoľko rokov cítili aj my. Potrebu starať sa o svoje dieťa. Zo všetkých strán počujete, aký je to úžasný pocit, keď priateľky porodia zdravé bábätko. A hoci sa s nimi neskutočne tešíte, čakáte, kedy aj vy s manželom naplníte svoje poslanie, túžby, sny. Plánujete, ako bude vyzerať, čo po kom zdedí… A po rokoch snaženia sa zistíte, že po Vás nebude mať kučeravé vlasy a po manželovi jeho úžasnú pokojnú a rozvážnu povahu. Predýchate a až vtedy sa skutočne rozhodujete, či dieťatko mať chcete.

Vtedy príde do života nová téma. Adopcia. O – svoje – nie. Po písomnostiach, ktoré od Vás štát bude vyžadovať, prichádza na rad príprava. Nemyslím tým nakupovanie vecičiek v detských obchodoch. Myslím tým skutočnú prípravu na rodičovstvo, na prijatie dieťatka, ktoré sa narodí iným rodičom. Prípravu pre seba. Na poznanie svojich limitov. Prípravu mať rád nielen dieťa, ale svojím spôsobom aj rodičov, ktorí ho opustili. Prípravu, ktorá Vám pôjde pod kožu, odhalí Vás a ukáže na všetko, čo by ste chceli radšej odložiť, nevidieť. Znie to veľmi zvláštne, možno až hrozivo. Ale verte mi, je to potrebné. Za čas strávený v Návrate som sa spoznala z mnohých strán, o ktorých som pred tým nemala ani potuchy.

Dnes si myslím, že tých tridsať hodín je minimum, čo by mala absolvovať každá rodina (nielen rodičia čakajúci na osvojenie). Je to smiešne? Som učiteľka a myslela som si, že ma nič nemôže prekvapiť. Pracujem s deťmi každý deň, milujem svoju prácu a milujem deti. Čo viac by mal človek vedieť? Veľa. Ach, Bože, toľko veľa toho je! A potom to prišlo. Koniec príprav, zápis do zoznamu čakateľov na dieťa. A čakanie. Keby ste sa ma vtedy opýtali, či som pripravená na príchod dieťaťa, povedala by som, že určite nie som.

A potom prišiel telefonát. Pokojný hlas v telefóne mi oznámil, že existuje chlapček… Určite som aspoň pár sekúnd nedýchala. Tak dobre. Chlapček. Zavolala som manželovi, ktorý bol taký šokovaný, že prestal hovoriť. Práve sme obaja dostali pôrodné bolesti. Len sme si to možno ešte nepripúšťali. Čo ak by to nevyšlo.

Na druhý deň v Návrate sme sa so Zuzkami porozprávali o všetkom, čo sme považovali za potrebné vedieť. Povedzme si pravdu, ja som bola len vyškerená ako kukuričný koláč a môj manžel (ako vždy rozvážny) zisťoval fakty. Keď prišla otázka, či chceme vidieť fotky, odpoveď bola jasná. Na fotke bol malý drobný chlapček. Môjmu mužovi sa v očiach zjavili slzy. Aby bolo jasné, on neplače. Nikdy. Takže ten oddychový čas, ktorý sme si zobrali, aby sme sa dohodli, či sa na neho pôjdeme pozrieť, bol asi len na to, aby sme sa uistili, či už sme rodičia.

Nebudem klamať, keď poviem, že si zvyšok piatkového vyučovania nepamätám. V hlave som mala veľa otázok a len jednu istotu. Rýchlosť, s akou sa spustil celý proces, bola ohromujúca. Poobede sme dostali email, že sa v pondelok môžeme stretnúť s chlapčekom, ktorý zatiaľ čakal sám v nemocnici.

V sobotu sme sa zbláznili. Vážne. Rýchlo sme stavali nábytky, kupovali veci (ak by náhodou prišiel naspäť s nami). V nedeľu sme sa vydali na cestu na východ. Prespali sme tam jednu noc (ak sa to dá nazvať spánkom) a vybrali sme sa do Návratu. Noví ľudia, rovnako skvelý prístup. Všetko bolo vybavené, nemali sme s ničím starosti. Keď viete, že sa o jednej môžete ísť do nemocnice pozrieť na (už to poviem na plné ústa) svoje dieťa, môžete zostať, koľko potrebujete, môžete sa správať, ako sa práve cítite a nie ste ničím obmedzovaní, je to super.

Odpadnú Vám hneď dve starosti: vybavovačky s úradmi a inštitúciami a strach o svoju masku, ktorú tak často nosíte na tvári. Môžete byť samým sebou a to je v takýchto chvíľach na nezaplatenie. Vydesení sme sa presunuli do nemocnice. Ani neviem, z čoho sme mohli mať strach. A mali sme.

A potom si už pamätám len tú tváričku a veľké hnedé oči. A hlasy môjho manžela a doktorov a sestričiek, ktoré som ja vnímala len ako krovie k tomuto veľkému predstaveniu. A slzy. Niekoľko hodín sme v nemocnici nerobili nič iné, len sme si nosili nášho chlapčeka na rukách, kŕmili ho, mojkali. Ale ešte stále to všetko bolo len dočasné. Na chvíľku rodičmi, na chvíľku nie. Keď sme odchádzali, bol to zvláštny pocit. Vrátili sme sa do Návratu. Táto veta má v sebe viac, ako len jednu cestu. Niesli sme so sebou rozhodnutie byť tomuto chlapčekovi rodičmi. Keď mi pani Alenka z Návratu predostrela možnosť zostať v nemocnici s maličkým, neváhala som. Bol tam sám a potreboval ma. A ja som potrebovala jeho.

Chápte ma správne, ja ani môj manžel nie sme žiadni spasitelia, ktorí robia úžasne dobrý skutok. To naše malé škvŕňa ten skutok (hoci nevedome) urobilo pre nás. V nemocnici bolo teplo. Fakt dosť teplo. Veď to bolo dojčenské oddelenie. S maličkým sme boli na izbe prvú noc so spolubývajúcimi (babka s vnúčikom), druhú sme už zostali sami. Tá prvá noc mi zostane v pamäti ako hodiny bdenia a kontrolovania, či je malý v poriadku. Jeho drobných tichučkých nárekov (možno ma skúšal, či som k dispozícii).

Druhá noc je a vždy bude pre mňa výnimočná. Intimita, ktorá zostala s nami v izbe, pesničky, ktoré som synčekovi spievala, ležanie na posteli v objatí, jeho potreba mať ma čo najbližšie. To boli chvíle, ktoré zo mňa urobili mamu. Obaja sme v noci spali pokojne. V izbe som nechala hrať rôzne melódie, zistila som, že je s hudbou oveľa spokojnejší. Keď ho zobudil hlad, nebál sa hlasno zaplakať a keď sa sestričky na chodbe pýtali, kto to tak plače, povedala som, že môj syn. Zasmiali sa a odpovedali, že on nikdy neplakal. Kým som prišla s mliečkom naspäť do izby, hlásili mi, že som mala pravdu, je to on. Boli sa na neho pozrieť, dávali mu cumlík, prihovárali sa mu. Nič nepomáhalo. A potom som vošla a oslovila ho, mrkal na mňa (akoby sa sťažoval, že som bola dlho), ale plakať prestal. Zobrala som ho na ruky a dojatá som ho nakŕmila.

Neviem, čo všetko dokážu deti v 7 týždňoch vnímať. Neviem, čo si dokážu/nedokážu uvedomiť. Ale rada verím tomu, že sme sa vtedy obaja cítili v bezpečí. Štvrtok bol dlhý. Každý deň pred zmenou sa zdá dlhý. Čakáte, či sa to podarí, aké to bude. A keď mi v ten deň manžel zavolal, že si malého môžeme zobrať domov, bola som šťastná. Návraťáci všetko vybavili. Nám zostalo len podpísať súdne rozhodnutie. To bola naša jediná povinnosť.

Synčeka sme obliekli, naložili do auta a zobrali na miesto, ktoré môže volať domovom. Je s nami. Leží si tu na gauči, plače, keď je nespokojný alebo hladný, spí, keď má potrebu spať. Má rád objatie a bozky, vtedy sa ani nepohne a len čaká, dokedy to ešte bude trvať. A ja ho vždy ubezpečím, že sme tu. Je to čarovné dieťa. A vraj sa podobá na manžela, čo mňa teší – môj manžel je totiž veľký fešák. Je náš a my sme jeho.

Tak mi napadá, prečo sa celý tento proces nenazýva o-svoje-áno.

Tento príbeh napísala adoptívna mama, len pár dní po tom, ako si s manželom domov priniesli svojho adoptívneho syna. Ako tento proces vnímala naša kolegyňa v Návrate, si môžete prečítať v tomto blogu.