Navrhovaný Návštevný poriadok TANAPu je príliš prísny

Poznal som to sám na sebe. Bez zážitkov v divokej prírode by som nemal energiu na roky bojov so štátom o ochranu tohto územia. Som členom Stráže prírody, preto mám vstup povolený „zhora“. Ale čo ostatní ľudia, ktorí by chceli ísť do divokej prírody a nemôžu? Máme právo im to zakázať? Toto je zásadná otázka súvisiaca s diskusiou o novom Návštevnom poriadku Tatranského národného parku, ktorá rozladila aj turistov, horolezcov a skialpinistov.

Moja odpoveď znie: „Áno, ale…“. „Áno“, pretože existujú situácie, kedy turizmus ohrozuje záujem ochrany prírody tak výrazne, že môže byť obmedzený. „Ale“, pretože ak obmedzujeme turizmus, musí to byť veľmi dobre odôvodnené. Rekreácia, zážitok v divokej prírode a jej poznávanie sú jednými z najdôležitejších cieľov národného parku. Navyše, mala by existovať určitá rovnováha medzi rôznymi záujmovými skupinami. Ak jednej skupine činnosť poškodzujúcu prírodu povolíme a druhej nie (aj keď prírodu poškodzuje menej), tak to vieme obhájiť len veľmi ťažko.

„ALE“

Príklad je ťažba dreva a poľovačky. Ak sa v časti územia národného parku ťaží drevo a poľuje, môže tam úrad zakazovať vstup? Ťažba dreva má objektívne obrovský negatívny dopad na ekosystémy. Ani milióny „neposlušných“ turistov nedokážu urobiť s lesom to, čo motorové píly. Ten dopad na populácie chránených druhov sa dá zmerať a porovnať. Napriek tomu tu máme na jednom mieste povolenú ťažbu dreva a súčasne zakázaný vstup ľudí mimo turistických chodníkov. Nejedná sa pritom len o TANAP, ale aj o ďalšie národné parky na Slovensku. Toto určite nie je správna cesta.

„ÁNO“

Sú ale aj zložitejšie otázky. Vysokohorské prostredie je objektívne citlivejšie. S negatívnymi javmi máme skúsenosti. Počas filmovania sa napríklad Adamovi Baštekovi podarilo zachytiť ako paraglajdista vyplašil čriedu kamzíkov s čerstvo narodenými mláďatami. Pri panickom úteku skočil dospelý kamzík na nohu kamzíčaťa a zlomil mu ju tak, že to kamzíča určite neprežilo. Takýto prípad nebude ojedinelý a podobné situácie sa môžu udiať aj v súvislosti so skialpinizmom alebo inými aktivitami. Preto každý milovník prírody musí uznať, že orgán ochrany prírody by jednoznačne mal mať možnosť niektoré činnosti obmedziť. 

AKO TO VIDÍM JA, EKOLÓG AJ MILOVNÍK PRÍRODY

Peší turisti?

Otázka je, či sú obmedzenia primerané svojim rozsahom a na ktoré činnosti by sa mali vzťahovať. Ak by som sa na to pozeral na základe vlastných skúseností, tak peších turistov by som na prevažnej väčšine územia neobmedzoval vôbec. Pravdupovediac som ešte nevidel, aby peší turista spôsobil nejaký závažnejší problém. Netvrdím, že taký problém nemôže nastať. Určite môže, ale zakázať vstup takmer všade, okrem značených chodníkov, je jednoducho neprimerané rizikám.

Po západe slnka?

Podobne je to so zákazom pohybu pred východom slnka a po jeho západe. Na čo je to dobré? Zrejme sa vychádza z toho, že veľa zvierat je aktívnych za súmraku a v noci. Lenže kde sa nepoľuje, tam ľudia zvieratám až tak neprekážajú. Kamzíky v Tatrách sa preto turistov už takmer neboja. A navyše, mnohé zvieratá sú aktívne viac cez deň ako v noci. Také svište by potrebovali, aby turisti chodili iba v noci. Vtedy totiž spia. Nechcem to zosmiešňovať, ale na každé obmedzenie by mali byť veľmi dobré argumenty. Takto len naštveme ľudí a postavia sa proti záujmom ochrany prírody.

So psom?

Podľa nového poriadku by do veľkej časti národného parku najnovšie nemali ísť ani psy. Nepomôže vám ani to, že pes bude na vôdzke a s náhubkom. Jednoducho tam nesmie. Pre množstvo ľudí je to vážny problém. Chcú ísť na dovolenku so psom a teraz ho majú nechať doma? Možno pôjdu radšej inam alebo zákaz porušia. Viem, že niektorí ľudia nedodržujú pravidlá a psy púšťajú voľne. No aj tak by sme tento zákaz nemali uplatňovať takto plošne. Možno existuje pár veľmi frekventovaných lokalít, kde by to malo význam, ale zakázať vstup so psom prakticky do celých dolín, vrátane pásma lesa? Koľko zvierat ulovených psom registruje správa parku za posledných 10 rokov?

Horolezci?

Podobných ťažko zdôvodniteľných obmedzení je v navrhovanom návštevnom poriadku viac. Prečo napríklad musí byť horolezec, ktorý chce liezť na „povolenú“ stenu organizovaný v nejakej organizácii? Bude sa správať etickejšie k prírode ako neorganizovaný horolezec? Pochybujem. Alebo prečo nemôžu liezť niekoľko mesiacov v roku, keď doteraz mohli celý rok? Netvrdím, že dôvody neexistujú, dokonca si viem nejaké predstaviť. Očakával by som ale, že budú preukázané konkrétnymi dopadmi a samozrejme dobre odkomunikované verejnosti.

RIEŠENIE

Ako by to podľa mňa malo byť v ideálnom svete?

V prvom rade, obmedzení čo najmenej. Ak nejaké musia byť, mali by byť odôvodnené, adresné a časovo obmedzené.

Napríklad, ak je niekde príliš veľa turistov v citlivom území, zavedieme vstupné alebo obmedzíme počet ľudí za deň, ktorí sa do danej lokality môžu ísť pozrieť. Ak je v horách poľadovica a hrozí, že vyplašené kamzíky popadajú po zľadovatelých svahoch, mal by mať TANAP právo obmedziť vstup až do doby, keď to bude pre kamzíky bezpečnejšie.

Všetky obmedzenia by mali byť veľmi dobre vyargumentované a odkomunikované. Inak budú ochranári nepriateľmi „väčšinovej“ spoločnosti a to je to, čo nám pomôže najmenej. Naopak, ak chceme lepšie chránenú prírodu, potrebujeme podporu ľudí, ktorí majú prírodu radi. Nerobme z nich našich nepriateľov.  Postarajme sa o to, aby sa v národnom parku cítili dobre a ponúknime im zážitok v skutočnej, nefalšovanej divočine, bez rúbanísk, ciest a privilegovaných „návštevníkov“ na autách.