Tasmánia

Turistická sezóna začne začiatkom leta, teda v decembri. Len pár bláznov sa teraz trepe do Tasmánie a my medzi nimi.

Na trajekte sme si kúpili ležadlá, nebudeme predsa zbytočne vyhadzovať na kajutu s posteľami. Cestu prespíme, bude dobre. To som hovorila pred cestou. Teraz hovorím, že lietadlo je pohodlnejšie.

Dostali sme mini prikrývky, ktorými sme si zakryli akurát tak stred tela. Prehadzovala som sa na nepohodlnom ležadle, bola mi zima, nemohla som spať. Túžila som po mojom krásnom spacáku, v ktorom by som sa vystrela na zemi a tú nie-prikrývku by som použila ako plachtu. Cestou naspäť naňho nesmiem zabudnúť, láska moja momentálne nedostupná, zamknutá v podpalubí.

Predsa len sa mi podarilo zaspať. Zistila som, keď som sa zobudila. O pol šiestej rádio ohlásilo, že za krátku chvíľu budeme kotviť.

Krátko po pol siedmej sme opustili loď.

Boli sme v Devonporte a nemali sme žiadny plán. Hoci sme mali dva týždne ničnerobenia, žiadny sme nezostavili. Teda, dva plány boli – nakúpiť jedlo a kúpiť preukaz, s ktorým máme dvere (dvere?) otvorené do všetkých dvadsiatich národných parkov. Ani sme si nemuseli overovať, že takto skoro bude turistické centrum zatvorené, ale supermarket by už snáď mohol byť v prevádzke.

Boli sme prví zákazníci. Motali sa tam predavači, ktorí ešte mali, tak ako my, spánkom opuchnuté tváre namodravé v neónovom osvetlení, mozgy ešte v posteli, ale nohy a ruky vedia, čo majú robiť.

Počkali sme, kým otvoria Turistické centrum, kúpili sme preukaz, pozbierali informačné letáky a sediac v aute odparkovaní niekde na ulici, sme začali plánovať. Zacítila som niečí pohľad. Ujo venčiaci psíka sa na mňa pekne usmieval. Usmiala som sa aj ja. Prešiel okolo, ale nedalo mu, vrátil sa, či nepotrebujeme pomoc.

Pekne sa to začína.