Denník N

Orwell naruby

“If you want a picture of the future, imagine a boot, stomping on a human face–for ever.”

Málokedy sa stane, že v článkoch od rôznych autorov nájdem spoločný menovateľ popisovaných problémov. Nemusí byť až tak prekvapivé zistiť, že medzi súčasným problémom alternatívnej „pravdy“ a obdobím normalizácie by mohla existovať priama súvislosť. Dva články napísané v rozsahu niekoľkých dní mi pomohli mi uvedomiť si jednu z príčin.

„2+2 je toľko koľko Strana povie“
Ťažko sa mi sleduje frustrácia bývalého aktéra udalostí z novembra 89 z toho, že tí čo nesú zodpovednosť za totalitný režim môžu a evidentne aj využívajú slobodu, ktorú pluralizmus a demokracia priniesli. Dôchodca na vychádzke so psom môže byť jeden príklad, aktívny politik volajúci po obnovení totality v tej či onej forme môže byť druhý príklad.

Je ťažkou morálnou otázkou či bolo fér nepotrestať komunistických pohlavárov z doby normalizácie. Viem zodpovedne povedať či ľudia ako Gustáv Husák dostali na výber, alebo len konali tak ako sa od nich očakávalo – bez akéhokoľvek náznaku vlastnej vôle? Strana nemala sídlo ani v Bratislave ani v Prahe. Strana mala sídlo v Moskve.

Som primladý na to vynášať nad nimi súdy, nie je však morálne a ani možné zbaviť ich zodpovednosti.

V čase normalizácie bola najideálnejšia možnosť „držať hubu a krok“. Nebola možnosť ani priestor verejne diskutovať o spoločenských témach mimo pevne určené hranice. Direktívy prichádzali „zhora“ nech sa jednalo o ľubovoľný aspekt života. V stave rozumovej kapitulácie jedinec nemôže rozvíjať svoje kritické myslenie, nemôže získavať žiadne rétorické schopnosti a samozrejme dôležitým faktorom bol strach mlčiacej väčšiny.

„Nie je správne byť iniciatívny, nie je správne konfrontovať autoritu, alebo populárny názor, nie je správne používať fakty.“ Všetky tieto činnosti idú proti dobrým záujmom jednotlivca – teda ak jeho záujmom je prežiť život v zdraví, šťastí a blaženej nevedomosti. To je relikt totalít, ktorý zasiahol aj tých čo nespolupracovali a len pomaly sa z neho spoločnosť dostáva.

„2+2 je vec názoru“
Tiež sa mi zle sleduje ako novinár vyjadruje frustráciu nad neschopnosťou prezidentských kandidátov rozniesť na kopytách starého, unaveného leva.

Aj keď som dlho veril, že koniec komunistickej bábkovej vlády mal byť koncom vplyvu socialistických „médií“ na verejné názory občanov, tak ako bumerang sa mi to začalo vracať v čase sociálnych médií. Len tentoraz viem zodpovedne povedať, že existuje možnosť vybrať si stranu a vytvoriť si názor, ktorý je možno slobodne prezentovať. Prečo je Harabin levom a ostatní kandidáti antilopy?

Ak pán Harabin tvrdí, že existuje nejaká „diktatúra názorov“, snaží sa indikovať stav popísaný v predchádzajúcom odstavci. Fakty nepustia. Ak panuje „diktatúra názorov“ ako je možné, že práve v ten okamih keď to tvrdil sedel na verejnej diskusii prezidentských kandidátov?

Konfrontácia nepodloženého názoru s realitou by v takomto prípade mala byť nevyhnutná. Nie je prácou novinára v článku poukázať na bludy jedného z diskutérov. Toto by mala byť v prvom rade práca oponenta, v druhom práca moderátora. Bolo by niečo neslušné poukázať na to, že evidentne klame a všetkým naokolo sa vysmieva?

Vďaka súčasnej situácii je obraz reality komplikovanejší a potenciálne viac odklonený od faktov v slobodnej spoločnosti, než si Orwell vedel predstaviť v totalite. Je to však len starý fenomén, ktorý v novom informačnom svete zosilnel.

Totalita musela nevyhnutne začať čeliť realite a preto skolabovala. Nové formy alternatívnych právd práve preto musia byť konfrontované.

„Uvažujete nad tým koľko je 2+2? Len my vám poradíme“
Sociálne médiá v poslednom desaťročí zaplavili názory rôznych skupín. Politici, sekty, konšpirátori a všetci vám chcú niečo predať.

Do existujúceho prostredia sociálnych médií následne zasahujú reklamné agentúry. Tie cielene šíria kontroverzný obsah, ktorý priláka najviac ľudí – podporovateľov aj odporcov. Agentúra takto zarobí na zobrazeniach banneru, ktorý sa „len tak mimochodom“ vyskytne vo feede konšpiračného facebookového profilu.

Tak ako typická komerčná televízia potrebuje nejaký obsah, do ktorého sa doplní reklamné spoty, tak aj internetové reklamné agentúry môžu využívať voľne dostupný obsah a do neho zamiešať reklamu. Čím kontroverznejší obsah, tým lepšie.

Bežne je „kontroverzno-komerčný názor“ prezentovaný bez kontextu, bez relevancie k udalostiam u nás a znova bez konfrontácie. Napriek tomu sa ich materiály tešia prekladu zadarmo do slovenčiny či češtiny, bez poplatkov za licencovanie či distribúciu. Môžeme sa slobodne rozhodnúť riadiť sa faktami, alebo si vybrať názorovú masáž, ktorá vyhovuje práve našim potrebám. Práve preto je priam návykové čerpať dokola informácie z blízkeho okruhu a nesnažiť s ich konfrontovať s realitou.

Z týchto dôvodov nechávajú ľudia kritické myslenie odpočívať. Nerozhodujú sa na základe faktov, ale na základe toho čo „trh ponúka“.

Nový virtuálny svet reklamy tak obsahuje rôzne produkty. Tabletky po ktorých budete vyzerať štíhlejšie. Alkohol, ktorý vás urobí šťastným. Politika čo vyrieši všetky vaše frustrácie. A to nieje všetko! Zároveň nájdete lieky proti rakovine, ochranu pred chemtrails a spôsoby ako prestať jesť a nezomrieť od hladu.

V takýchto prípadoch môže byť na konfrontovanie s realitou neskoro. Internetové bludy vás môžu obrať o veľa peňazí, súdnosť, zdravie a v konečnom dôsledku aj o život. Kritickou otázkou v tomto prípade ostáva morálna zodpovednosť za šírenie nepravdivej informácie a akou formou je správne vyvodzovať následky, bez toho aby sme sa vrátili k prvému odstavcu. Odmietanie platieb za konšpiračnú reklamu by mohol byť dobrý začiatok.

2+2 je 4, ale aj to treba vedieť správne podať
Predchádzajúce odstavce reprezentujú extrémy toho, ako sa nesprávne nakladá s informáciami a diskutuje o nich. Názory sú predkladané ako fakty, bez zdrojov, bez relevantného moderovania, bez zodpovednosti za ich prezentáciu, ale hlavne bez adekvátneho konfrontovania s realitou. Nízke povedomie o kritériách správnej argumentácie sú podčiarknuté pomerne nízkou kvalitatívnou úrovňou schopností diskutérov.

Ak nechápem uhol pohľadu a ani myšlienkové posuny niekoho s kým nesúhlasím, je to prvá chyba. U nás do mainstreamu zasahujú aj Kotleba či Harabin, preto je dôležité chápať aj prečo sa dostali k relevantnej percentuálnej podpore od verejnosti. Je užitočné študovať názory protistrany, aby sa s nimi konfrontoval náš pohľad na rôzne témy a to platí aj pre prípady typu „plochá zem“.

Druhou chybou je odmietanie diskusie s argumentom „nemá zmysel sa s ním baviť“, alebo „každý predsa vie“. Protistrana tak získa kontumačnú výhru pre svoje publikum. Je omylom, že cieľom diskusie je zmena presvedčenie protivníka, primárne je to snaha o presvedčenie publika. Práve v tomto kľúčovom okamihu absentuje konfrontácia.

Staršia generácia mohla ostať uväznená v snahe o konformitu so starým obrazom sveta. Mladšie generácie čelia záplave informácií, názorov, takže realita môže byť pod ich vrstvou nedosiahnuteľná. A ak by to nestačilo, situáciu začali výrazne viac komplikovať marketingové a politické hyeny.

K zlepšeniu sa nedopracujeme len kritickým myslením, ale aj zlepšením rétorických schopností prezentovať fakty v diskusiách. Posledný a zatiaľ pretrvávajúci problém je strach z konfrontovania cudzieho názoru. Základom je ctiť si ľudí, ale nectiť si názor.

Formulky o „zakázaných“, „cenzurovaných“, alebo „urážlivých“ názoroch tak ostanú v rukách tých čo sa nevedia vyrovnať s reálnym obrazom sveta, ktorý ich skôr či neskôr dobehne.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kocur

Metalista. Mám rád thrash, death, industrial, grind... Ale hlavne mám rád tú slobodu ktorú to prináša. Považujem sa za mierumilovného človeka ale veľmi zle znášam nekonečný vesmír ľudskej hlúposti.