Niekto sa ma raz dávno pýtal: „Prečo sa toľko staráš o cudzie deti?“ A či si niekedy oddýchnem od „problémových rodín“. Pripadala som si akosi zvláštne, akoby som to mala prestať robiť a vlastne som ani nevedela odpovedať.

A teraz? Viete ako to je, stretnete muža svojich snov, rozhodnete sa založiť rodinu svojich snov, mať bývanie svojich snov, mať záľuby plné svojich snov a postupne sa vám to deje. A vy zistíte, že toto je ono: viesť pokojný rodinný život, mať dajaký úspech v práci alebo stabilitu, vychovávať deti, sem-tam sa navštevovať so širšou rodinou, tam-sem zase s priateľmi. Sem-tam opraviť pokazené, či rozbité a tam-sem predýchať, čo treba. Sem-tam výlety, dovolenky, novší nábytok. Nemáte všetko a nejde to všetko tak ako ste si predstavovali, ale napĺňa vás to šťastím. Obyčajným a láskyplným šťastím. A vám to stačí, dáva vám to zmysel života.

Asi je to o tom, že v mojej práci takéto rodiny nestretávam. V mojej práci stretávam denne rodiny, v ktorých sa dospelým stalo to, že nemohli mať deti a urobia všetko, len aby v ich živote boli. Alebo stretnem rodiny, ktoré deti majú, ale nemajú miesto pre rodičovstvo, putujú z miesta na miesto a často aj hladujú. Tiež stretávam rodiny, kde dospelí v materiálnej chudobe i chudobe sociálnych vzťahov nevidia žiadnu nádej pre seba a svoju rodinu, a tak sa radšej detí vzdajú. A stretávam aj rodiny, v ktorých dospelé deti nevedeli byť rodičmi, a tak starí rodičia vychovávajú svoje vnúčence. A poznám aj iné rodiny, ktorým nestačilo mať vlastné rodinné šťastie ako zmysel života a obzerali sa okolo seba, komu by sa ponúkli. Niektorí prijali rómske deti do svojich rodín, iní slepé či ťažko choré dievčatko, ďalší našli miesto pre súrodencov a tamtí si zobrali domov pubertiaka, nad ktorým aj v detskom domove lámali palicu. A ešte stretávam takých, ktorí zase týmto všetkým dobrovoľne pomáhajú – s učením detí, s oddychovými víkendmi, materiálnou či finančnou pomocou. Uvedomila som si, že sa denne stretávam s rodinami, ku ktorým by možno väčšina ešte aj dnes priradila slovo inakosť či odlišnosť od hlavného prúdu. Niektoré sú považované za vyvrheľov, iné za divné a mnohé za podozrivé. Možno aj preto, že v reklamách či knižkách sa často vyskytujú iné vzory rodín ako tieto. Možno aj preto, že tradíciu či tradičnosť vnímame príliš úzko. A možno je to ešte inak. Ktovie…

Rodiny, o ktorých píšem sú pre mňa pravé a skutočné. Našla som v nich za tie roky veľa lásky i smútkov, veľa zranení, ale aj húževnatosti to nevzdať, veľa hĺbok aj odcudzení. A nesúviselo to s materiálnym štandardom. Myslím si, že hlavný prúd Slovenska je presne toto – tá pestrosť životných príbehov, strácanie a nachádzanie nádejí, podlamovanie nôh v rodičovstve a podopieranie sa. A niekedy aj pomknutie sa vo vlastnom dome, aby tam mohol vstúpiť niekto v núdzi alebo priloženie voľnej ruky k rodičovstvu odvedľa, ak to treba.

A viete, čo? Už sa ma takmer nikto nepýta.

  Mgr. Dana Žilinčíková, sociálna a psychoterapeutická poradkyňa v Centre Návrat, o. z. v Banskej Bystrici

Návrat oslavuje tento rok 25 narodeniny. Čo všetko sa nám za ten čas podarilo si môžete prečítať na našej stránke.