Denník N

Špinavé peniaze nepáchnu

Ako eštébáci zlegalizovali svoje finančné zdroje

Špinavé peniaze nepáchnu

 

 

“Pecunia non olet – peniaze nepáchnu” povedal Vespasianus svojmu synovi, keď ho kritizoval za to, že zaviedol daň z verejných záchodov. Touto vetou akoby predurčil správanie sa ľudstva na ďalšie tisícročia. Rozdiel je len v tom, že vtedy tú páchnucu daň cítili v celom Ríme. Dnes nám peniaze vyvoniavajú a pre väčšinu ľudí sa stali modlou, fetišom, túžbou a fenoménom. Vespasiánov syn vtedy reagoval výčitkami správne. Táto daň sa totižto dotkla najviac tých najchudobnejších. A tu narážam na nespravodlivosť v sociálnom statuse každého človeka keď sa narodí. Sociálna spravodlivosť na svete nebude nikdy, pretože je rozdiel ak sa narodíte v rodine z osady a v rodine ropného magnáta. Preto si dovolím tvrdiť, že akýkoľvek politický smer je postavený na sociálnom statuse jednotlivca. Občan so svojím statusom reaguje podľa svojich pocitov a preto na zmenu politického systému potrebujete vyvolať zmenu v pocitoch obyvateľstva. Ak sa tá zmena pocitu, chápania, stane väčšinovou tak dôjde aj ku zmene politickej.

 

Komunisti a jeho elity, ktoré nás tu ovládali do roku 1989, to veľmi dobre vedeli. Komunizmus mal stáť na ideáloch rovnosti. V komunistickej spoločnosti, bol robotník rovný riaditeľa, vedúcu úlohu mala robotnícka a roľnícka trieda. Reálne ju ale mala KSČ, ktorá dohliadala na túto rovnosť. Ak sme si teda boli všetci rovní, prečo potom vznikla nerovnosť? Veď ku koncu komunizmu sa nerovnosť zvyšovala všade, či už v spoločenskom, v kultúrnom, ekonomickom, ale aj v hospodárskom živote. Ľudia sa pozerali po bohatom a demokratickom západe kvôli slobode, alebo kvôli vyššej životnej úrovni? Myslím si , že väčšina túžila po vyššej životnej úrovi. Preto som presvedčený, že určité komunistické elity a to nie len u nás si to uvedomovali. Ktoré to ale boli, že ich ani samotná Štátna bezpečnosť neodhalila? Odpoveď je viac ako jednoduchá.

 

 

 

 

Strach, represie a moc

 

Štátnu bezpečnosť sme všetci vnímali ako všemocnú a tajnú bezpečnostno-komunistickú represívnu organizáciu . Ich agentov sa väčšina obyvateľstva bála, dokonca aj samotní komunisti z nej mali starch. Eštébákom bola podriadená aj Verejná bezpečnosť, ktorej mohli eštébáci kedykoľvek prípad odobrať, mohli zastaviť akékoľvek trestné stíhanie bez udania dôvodu, mohli doporučiť niekoho trestne stíhať a mohli prenasledovať ktorúkoľvek záujmovú osobu. Právny zástupca predvolaného pri výsluchoch ŠTB nebol! Prečo sa teda eštébáci tak ľahko vzdali všetkých týchto totalitných výhod? Vedeli eštébáci o blížiacom sa páde komunizmu?

 

Prvé tunelovanie verejných zdrojov v radoch ŠTB

 

Samozrejme, že určitá časť v ŠTB to vedela. Bola to ekonomická kontrarozviedka a rozviedka. Neviem či sa tak oficiálne volala, ale ja som si ju tak kvôli spracovaniu témy nazval. Boli to ľudia, ktorí sa v rámci ŠTB zaoberali len ekonomikou a hospodárstvom. Od polovice 70 rokov ale v rámci ŠTB začala vznikať ekonomická elita, ktorá mohla cestovať na západ, podieľali sa na vytváraní päťročnicových plánov, ale v prvom rade dozerali na zdravie štátnych financií. Keďže súkromné vlastníctvo bolo zakázané, museli nás v zahraničí a v štátnych podnikoch zastupovať štátom overení a garantovaní poručíci. Preto sa vytvorila ekonomická odnož tajných. Obrovskou výhodou týchto ekonomických špiclov bolo, že mohli nazerať nielen do účtovníctva štátnych podnikov a rozhodovať o investíciách, ale ako jedni z mála mohli slobodne cestovať na západ, pracovat na veľvyslanectvách a zastupovať štát v zahraničnom obchode. Jedinou podmienkou bolo podpísanie spolupráce s ŠTB. Bez tohoto podpisu ste nemohli pracovať na veľvyslanectve, v zahraničnom obchode alebo pracovať ako ekonomický námestník riaditeľa národného podniku. Čoskoro ale títo ekonomickí jastraby, čo mali chrániť štátny záujem, zistili, že ich možnosti ako zbohatnúť sú obrovské. Štát im to vlastne ponúkal. Dá sa dokonca tvrdiť, že im zo strany štátu bola zaručená beztrestnosť. Malo to len jednu nevýhodu, zisk ktorý si nahromadili, nemohli doma verejne využívať a v zahraničí nemohli vlastniť súkromný majetok. Preto väčšina ich ziskov končila vo Švajčiarskych bankách. Predstavte si, že takto honobíte majetok vyše desať rokov, ste vlastníkom obrovkého finančného bohatstva, s ktorým ale nemôžete verejne nakladať. Peniaze si nemôžete užiť, nemôžete sa vystavovať svojim bohatstvom, nemôžete nakupovať akcie podnikov na kapitálovom trhu. Nemôžete s vašim bohatstvom vlastne nič!

 

Kapitál ŠTB

 

Ak racionálne uvažujeme, musíme si položiť otázku: Ako ale tieto peniaze získali, keď všetko bolo pod kontrolou štátneho aparátu? Tu môžeme ako prýklad využiť obchod s drevom. Ak ste na západ vyviezli drevo prvej triedy, ale po dohode s kupujúcim podnikateľom v NSR ste drevo kvôli kvalite prekvalifikovali na tretiu triedu, (lebo cestou sa guľatina poškodila), hodnota vyvezeného tovaru klesla aj o 80%. Keďže štát devízy potreboval, pristúpil aj na takýto biznis. Cenový rozdiel sa vykompenzoval konkrétnemu zástupcovi ČSSR vo forme finančnej hotovosti vo Švajčiarsku. Keďže sa predaj uskutočnil na západe od našich hraníc, kontrola nebola fakticky možná, takže sa ani podvod nemohol dokázať. Takto sa to dialo skoro s každou komoditou. Raz sa pokazil nakladač, inokedy sme vyrobili nekvalitné látky a tak ďalej. Možností bolo neúrekom. Vyvrcholenie tohoto tunelovania prišlo ale až tesne pred pádom komunizmu. Určite si všetci pamätáte na prvú pyramídovú hru, kde skoro každá rodina vtedašej ČSSR prispela dvadsať korunáčkou do vrecka niekomu o kom nemali ani tušenie kto to je. Dôležitý bol sľub, že ak pošlete 20 korún, čoskoro sa Vám vrátia aj s obrovským ziskom, lebo podľa pravidiel dvadsať korunovej hry keď sa dostanete na konkrétne poschodie pyramidy, začnú aj Vám chodiť násobky vložených peňazí a vy už nebudete musieť robiť, pretože všetci tí, čo sú nižšie v poradí, Vám budú musieť poslať 20 korún a vy zbohatnete. Samozrejme, že nikto z ľudí, čo podľahli dokonale zinscenovanej pyramídovej hre, nezbohatol. Nakoniec hra nabrala celospoločenský rozmer, Komunistická strana a vláda finančnú hru zakázala. Ako je ale možné, že nikto nebol za okradnutie miliónov občanov potrestaný? Ako je možné, že niekto vôbec rozohral v tak stráženom štáte pyramídovú finančnú hru? Odpoveď je znova jednoduchá. Organizátormi tejto pyramídovej hry boli eštébáci, ktorý ako jediní mohli takúto hru spustiť a vyskúšať si tak defakto svoju ekonomickú moc a silu peňazí. Na strane druhej si dokázali overiť ako rýchlo sa šíri informácia prostredníctvom obyvateľstva. Čo je pri revolúcii veľmi dôležité. Prečo by si ale agenti tajnej služby hromadili takúto obrovskú hotovosť?

 

Prognostický ústav ČSAV

 

Prognostický ústav ČSAV Waltra Komárka, bol hotovou liahňou budúcich vládnych činiteľov ponovembrovej vlády. Je naivné si myslieť, že by ŠTB a sovietska KGB nechala inštitúciu, ktorá má na starosti ekonomický rozvoj socialistického bloku bez povšimnutia. Že by do nich vrazili obrovské finančné zdroje, zabezpečili im literatúru a možnosť cestovať do zahraničia len preto, aby mohli písať svoje ekonomickohospodárske štúdie. Samotný Waltr Komárek najskôr pôsobil v Štátnej plánovacej komisii, od roku 1964 do roku 1967 pôsobil na Kube ako poradca Ernesta Che Guevara. V roku 1968 patril medzi ekonómov, ktorí sa podieľali na príprave ekonomických reforiem “pražskej jari”. V tom období pôsobil ako generálny sekretár Hospodárskej rady, v roku 1971 bol odvolaný pre svoje proreformné postoje. Postupne sa začal vracať na vyššie posty a v roku 1984 sa stal riaditeľom Prognostického ústavu ČSAV. Zamestnancami tohoto ústavu boli napríklad Václav Klaus, Tomáš Ježek, Vladimír Dlouhý, Miloslav Ransdorf a po revolúcii aj Miloš Zeman. Kde sa v jednom akademickom ústave nabralo toľko budúcich politikov schopných rozbehnúť privatizáciu, ktorú ako tvrdil Václav Klaus, si potajomky pripravoval už počas dôb komunizmu. Klaus nám v rámci svojej legendy zabudol povedať, že privatizácia sa konala vo všetkých štátoch bývalého socialistického bloku a on vymyslel len kupónovú privatizáciu, ktorá skončila fiaskom a jediné, čo umožnila, bolo preprať nelegálne peniaze z vrecák eštébákov. Potvrdzuje to aj Klausova známa veta, ktorá odštartovala Kupónovú privatizáciu, “je strašlivě obtížné rozlišit čisté a špinavé peníze, protože to na nich není poznat. Klaus defacto ako minister financií zlegalizoval nelegálne príjmy eštébákov. Bol tak naivný a hlúpy? Nie! Dnes je veľmi ťažké nájsť odpoveď na otázku, čo bolo pripravené a čo z toho sa odohrávalo v rámci politických zmien. Realita nám ale v súčastnosti ukazuje, že na zmeny boli najlepšie pripravení bývalí eštébáci, ktorí ako jediní disponovali hotovosťou a nikto sa ich nepýtal na pôvod peňazí, pretože ako tvrdil Klaus, je to veľmi ťažké. Áno , Klaus nepoužil pojem ako píšu novinári, že “nezná špinavé peníze”. On alibisticky a zároveň loajálne finančníkom z ŠTB a sovietskej KGB oznámil, že vaše peniaze môžete zo Švajčiarska preprať u nás v Československu, pretože ako sám tvrdí, nevie dokázať a vypátrať nelegálne príjmy!

 

A čo sa to dialo v prognostickom ústave v časoch totality? Zhrniem stručné fakty, ktoré investigatívni novinári dodnes nezverejnili. Profesor Václav Klaus nebol síce členom KSČ, no cestoval po celom svete bez akýchkoľvek problémov. Za komunizmu verejne proti režimu nevystupoval, ľudské práva ho nezaujímali a politicky sa nikdy a nikde neangažoval. Liberálom sa stal až po zmene režimu. Vladimír Dlouhý bol predsedom ZV KSČ v Prognostickom ústave a dal napríklad Miloslavovi Ransdorfovi dútku s podmienečným vyhadzovom z KSČ za to , že protestoval proti brutalite policajného zákroku na Václavskom námestí. Ransdorf totižto podal protest na predsedníctve KSČ proti brutalite VB a tvrdil, že občania majú právo vyjadriť svoj názor na verejných zhromaždeniach. Podľa tohoto stručného sumáru môžeme teda tvrdiť, že ekonomickohospodárske elity porevolučného Československa boli postavené na základoch oportunistov a záujmoch úzkej skupiny zbohatlíkov z radov ŠTB. Aj preto si dnes možete prečítať o vačšine oligarchov v Čechách a na Slovensku ako o bývalých eštébákoch. Na druhej strane spoluprácu s ŠTB všetci oligarchovia vehementne popierajú, a tvrdia, že to je voči nim vykonštruované obvinenie zo strany závistlivcov. Pre objektivitu je nutné priznať, že priamy dôkaz o spolupráci neexistuje, lebo spisy sa stratili, respektíve boli skartované. A tak napríklad ctihotný občania ako Lorenz skončil (namiesto vo väzení) v Pente ako poradca, Junek ako jedinec, čo rozbehol Chemapol, Široký s Koženým zbohatli na Harvardských fondoch, Babiš dokonca skončil na ministerstve a riadi finacie v Čechách. Je ale zároveň zarážajúce, že všetci títo páni mali otvorené dvere na úradoch vlády počas všetkých kôl privatizácii a ako jediní disponovali hotovosťou pri kúpe podnikov. To sa naozaj nebol nikto schopný opýtať, odkiaľ títo páni nabrali miliardy na kupónovú privatizáciu, odkiaľ títo páni nabrali miliardy na obchod s ľahkými vykurovacími olejmi (ktoré mimochodom vozili z Ruska), odkiaľ vzali miliardy na kúpu strategických podnikov? Tu sa vrátim ku svojmu úvodu o nerovnosti sociálneho status pri narodení jednotlivca. To isté platí aj pre našu československú spoločnosť. Náš sociálny status oproti jednotlivcom z ŠTB, ktorí získali vďaka výnimočnému postaveniu v tajných službách miliardy, bol nerovný. Väčšina obyvateľstva ani len nemohla teoreticky konkurovať kapitálu, ktorý čakal na svoje prepratie vo švajčiarskych bankách. Dá sa tvrdiť, že tie peniaze nepáchli, pochádzali totižto z organizácie, ktorá bola sama o sebe zločineckou. No nikto z jej agentov nebol právoplatne odsúdený, takže vlastne zločineckou de jure a de facto nebola. Spravodlivosť je predsa slepá. Je nutné podotknúť, že ŠTB, tým, že bola na zmenu režimu ako jediná inštitúcia pripravená, dokázala o sebe a svojich ľuďoch vytvoriť obraz aký ona chcela a potrebovala o sebe zanechať. Mnoho eštébákov sa etablovalo v privatizácii, médiách, finančníctve, politike.

 

Dnes je už rozlúštiť spleť týchto finančných transakcií takmer nemožné. Ich počiatočné finančné zdroje už nikto nedokáže spochybniť. Všetci sú vlastníkmi miliardových majetkov, sú sponzormi najváčších politických strán a tykajú si s politikmi, prokurátormi. Policajti ich pri páchaní trestných činov nevidia. Dá sa teda tvrdiť, že z pozícií, ktoré mali pred revolúciou, nič nestratili, len získali. Ešte jeden fakt je v súčastnosti nepopierateľný, a to , že všetci títo páni vrátane Klausa majú spoločný názor na geopolitiku RUSKA a Vladimíra Putina. Že ich spája euroskepticizmus a proruský postoj. Potom sa nie je čo diviť, ak Ruská banka podporí Le Penovú a Klaus o pol roka s ňou ide v Prahe na pivo. Neodpustím si túto myšlienku, ale mám pocit, akoby ich spájala blízkosť myslenia sovietskeho KGB? Dokonca som presvedčený, že aj model privatizácie bez kontroly bol spustený v Moskve.

Teraz najčítanejšie

Peter Nôta

Podnikateľ, kameraman na volnej nohe, publicista, dokumentarista. Získal som medzinárodnú cenu na Ukrajine za dokument o Spolužití v Krásnej Hôrke. Pracoval som pre ČT, TV NOVA, STV, MARKIZA. Publikoval v Domino Fórum, Vasarnap, HN. Vytvoril som portál sociálnej internetovej televízie Chilli.today Zatiaľ je vo forme Start Up projektu. vysielať chcem začať na jeseň. Momentálne hľadám strategického investora.