Denník N

Alopatická apatieka na Harabina a spol

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Našťastie, nie sme homeopatickí demokrati a cudzopasný zárodok nemusíme liečiť jeho vlastnými zbraňami, teda lžou a nemiestnosťou. Nemusíme vymýšľať pasce a klásť pod súpera z extrémistického, antisystémového alebo konšpirátorského tábora morálne šupky od banána.

Achillova päta prezidentských kandidátov

Slabiny prezidentských kandidátov – čím mám na mysli tých kandidátov, ktorých možno v demokratickom svete a otvorenej spoločnosti považovať za relevantných a spôsobilých – odhalila nedávna diskusia Denníka N už v priebehu prvých minút. Potom už išlo iba o ich rekurentnú exhibíciu pred divákom, ktorý neveril vlastným očiam. Andrej Bán vníma túto diskusiu ako pozvanie leva antilopami, ako eutanáziu liberálnej demokracie. Podobne som reagoval už dávnejšie, v novembri 2016, na počin Denníka N, pri ktorom dali tieto noviny priestor na články nielen Richardovi Sulíkovi, ale aj Milanovi Krajniakovi. Pripomenulo mi to situáciu, keď by sme si do obývačky doma dobrovoľne pozvali banditu.

Možno je pozvanie šelmy, ktorá sa chce zahryznúť do toho, čo Vám je drahé, pod jednu strechu s Vami, výrazom veľkosti a širokého ducha; schopnosti absorbovať v sebe i tie najtvrdšie kontradikcie. Možno je to otvorenie arény vo vašom vlastnom príbytku, ringu, v ktorom azda časom budú proti sebe rovnocenne zápasiť i viacerí oponenti a protihráči. Ale možno je to iba hlúposť, dávať u Vás doma do ruky zbraň niekomu, kto sa s vami nemusí.“

Myslím si, že išlo o podobné testovanie hraníc, o akých hovoríme aj teraz, v súvislosti s prebehnutou diskusiou prezidentských kandidátov. Rovnako ako vtedy, aj dnes som presvedčený, že liberálna demokracia to vstrebe, a že sa s tým vyrovná, respektíve musí vyrovnať. Táto úloha má podobu imperatívu. Samozrejme, situácia je iná, tu dávam Andrejovi Bánovi za pravdu. Harabin nie je Krajniak, a aj ring je iný: nejde o priestor poskytnutý na text, ide o súťaž, ktorej výherca berie prezidentské kreslo. Ale slovo eutanázia by som nepoužil v žiadnom prípade. Liberálna demokracia nechce zomrieť, nedýcha z posledného. Musí sa však vyrovnať s chorobou vo svojom vlastnom vnútri a musí na ňu nájsť liek. Zvládnutie tejto choroby jej sťažuje oslabený imunitný systém, čo je v tomto prípade – ospravedlňujem sa, že to tak musím povedať – pravda a slušnosť.

Homeopatickí demokrati? – Nie!

Našťastie, nie sme homeopatickí demokrati a cudzopasný zárodok nemusíme liečiť jeho vlastnými zbraňami, teda lžou a nemiestnosťou. Nemusíme vymýšľať pasce a klásť pod súpera z extrémistického, antisystémového alebo konšpirátorského tábora morálne šupky od banána. Našou imunitou je stále pravda a slušnosť. Mali by sme sa však – a tentokrát to platí najmä pre prezidentských kandidátov – naučiť:

a) s týmito ľuďmi komunikovať

b) osloviť aj ich priaznivcov

To bohužiaľ nie je možné floskulami a tautológiami typu „sme proeurópski, lebo tak je to dobre“, ani mistríkovským úsmevom, pretože vlastne nie je na čom sa smiať. Taký úsmev iba prezrádza vlastné rozpaky pri styku s monštrami typu Harabina. Čo je potrebné urobiť a naučiť sa, by som zhrnul do pár bodov:

a) treba ich začať brať vážne (nespoľahnúť sa na ich nižšie preferencie a celkovo nižšiu podporu; všetci dohromady majú totiž tendenciu rásť, takže tu ide o masový trend)

b) treba si osvojiť stručnú komunikáciu, ktorá by odhalila ich lož a zároveň osvetlila pravdu – ale naozaj v krátkosti, pretože ich výhoda je v schopnosti lapidárne formulovať nejakú pseudokritiku aj za cenu argumentačnej chyby, na ktorú potom namotávajú svoju niť; tú cievku im treba rýchlo vziať z rúk

c) namiesto sústavnej defenzívy používať to, čo zaberá – ofenzíva (tá určite nespočíva v akomsi kolektívnom prekvapení a zarazení zo slov HarabinaKotlebu, ani v tom, že nedokážeme prejsť do frontálneho protiútoku, ktorý potom za budúceho prezidenta musí prebrať moderátor – toto sa nesmie opakovať!)

Ziolkovského omyl“

Napokon si ešte dovolím takýto nový terminus technicus, ktorým chcem ilustrovať to, že sa hlboko mýlime, ak verejne poďakujeme extrémnemu, extrémistickému alebo diskvalifikovanému politikovi za nejakú jeho myšlienku alebo postoj, s ktorým sympatizujeme, a takúto vďaku potom naivne označíme za politicky neutrálnu, pretože je údajne len vo vzťahu k danej veci, nie k iným okolnostiam. Tak to, ako vieme, urobil sekretár KBS Anton Ziolkovský, ktorý dokonca poďakoval Marianovi Kotlebovi. Už samotný verejný charakter partikulárneho poďakovania nemôže byť zo svojej podstaty politicky neutrálny. I keď tu nemusí ísť priamo o politickú podporu, ide o to, aby sa autority vo verejnom priestore jednoznačne dištancovali od takéhoto druhu politika, pretože tento dištanc má obrovskú signálnu hodnotu. Akákoľvek vďaka Kotlebovi alebo Harabinovi znamená relativizovanie jeho diskvalifikácie, pretože odrazu separujeme jeho jednotlivé hodnotové postoje, akoby medzi nimi nebol žiadny súvis. Samozrejme, že tam je. Nositeľom týchto postojov je práve tento diskvalifikovaný politik a hoci je to ad personam, vo voľbách a v politike nejde o abstrakciu myšlienok – to si môžeme dovoliť vo filozofii alebo vo vede – ide o osobný príbeh a osobnú dráhu daného človeka, ako aj kontext, v ktorom je usadený. Pravdaže by som poďakoval Kotlebovi, keby mi zachránil súrodenca – tak sa totiž vytáča Ziolkovský. On mu ale neďakuje za záchranu súrodenca.

Aby som sa však vrátil ku komentovaniu diskusie a prepojil s ňou Ziolkovského omyl: to nemá znamenať, že nám to znemožní s týmto človekom komunikovať. Práve naopak. Malo by nám to dodávať väčší drive a pribrusovať jazyk. Ide naozaj o veľa.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.