Denník N

Forma a život. škola a život. Kávička zdarma …i papučky…

V podstate je to tak. V živote sa musíš skúšať sám a zvyčajne sa snažíme veci, i javy, prežité nejak vysvetliť, zjednodušiť, sformalizovať. Z tohto hľadiska vlastne klobúk dole pred našimi učiteľmi, svoju inteligenciu používajú správne. Keď mám na výber medzi kávičkou zdarma a posedení v papučkách v nejakej knižnici, kde sa o deti postará pani knihovníčka a akciou, kde treba obuť tenisky či „trekingovú“ obuv a dať tam pre tie deti nejaký osobný pedagogický vklad, vyberáme to, čo zvyčajne každý „našinec“

Teda je dobré, že som napísal ten otvorený list našej samospráve, ktorý som mal v hlave ako otvorený problém celý víkend a písal som a písal…

Riešenie sa ukázalo dnes, ako som tak kráčal po meste, ošľahaný vetrom severným…

Áno, kávička a papučky. Tak!

Bolo to vlastne klasické nedorozumenie. Vznikol konflikt z rozdielov v očakávaní.

My, v OZ Presadíme, sme očakávali nadšenie a pedagógov, ktorí pridajú zopár nápadov, odporučení a pomôžu v „participácií“ na filme k oslave storočnice vývoja našej spoločnosti. A oni asi očakávali, že akcia na kľúč, niečo ako zábavný park v štýle Walt Disney.

Hm.

Prečo potom prišli tí ostatní?

Prečo prišiel Matej Tóth bez nároku na honorár? Prečo on odpísal hneď, že sa mu myšlienka páči, navrhol termín, kedy môže (veď olympijský víťaz z miesta, kam sa ja asi nikdy nedostanem (Rio de Janeiro, Brazília), si hádam môže určiť podmienky)?

Prečo nás podporil europoslanec Ivan Štefanec? Prečo prišiel i osobne a daroval nám nejaké tričká a iné darčeky?

Prečo prišli aj iní poslanci, priniesli obrazy, výstavky a rozložili to cez pracovný deň v priestore štrkoviska Veľký Draždiak?

Prečo prišli i ostatné organizácie a všetky poďakovali za akciu a len tieto školy, údajne už nechcú s nami spolupracovať?

Je to preto, že jedine títo učitelia tam boli cez pracovnú dobu, mali to zaplatené? Je to preto, že nemali o akcii nejaké presnejšie informácie, napriek tomu, že plán bol schválený a čas na osobné stretnutie si akosi nik nevedel nájsť? Je to preto, že naše školstvo neprešlo azda ako jediné nejakou transformáciou? Je bez nejakej väčšej kritiky v pozadí, pokojne v tieni za napr. toľko kritizovaným rezortom zdravotníctva? Je tu menej peňazí a škandály sú menšie?

Ale ak nefungujú skoro žiadne inštitúcie inak ako formálne (podľa zákona) a ak sme si na to zvykli, že to je vlastne ok, tak možno je to spôsobené práve tým, že to školstvo nebolo ako prvé reformované a vychovalo nám už jednu generáciu aktívnych politikov, ktorí sedia v NR SR, či voličov populistov, či absolventov humanitných smerov (napr. školstva, či JUDR (viď kauza s „údajným“ plagiátorstvom…).

Dám zopár citátov z toho listu, tie, ktoré sa mi podarili najviac. Ostatné možno inokedy…

Film je taký aký je. Ako vravel režisér Jaro Vojtek (oceňovaný za film ako Deti, či: My zdes, či iné…): má odzrkadľovať realitu.

Keďže išlo o pripomenutie storočnice od vtedy, čo skončila prvá svetová vojna, fakt, že v Petržalke máme jeden z najväčších vojenských cintorínov, tak trochu zabudnutý odkaz obetí,…, ukazuje vlastne stav neschopnosti spoločne si riadiť svoje prežívanie, svoj život. Dnes sa nemáme na koho vyhovárať. I vďaka prebudeniu pomerov, zvýšenie stavu tlaku verejnej mienky, túžby masy vojakov a civilistov po spravodlivejšej spoločnosti, po mieri, vznikla i novodobá demokracia i  populizmus (totalita:komunizmus i fašizmus, porušovanie ľudských práv, zločiny proti ľudskosti…). Ruka v ruke. To je odkaz… história ako učiteľka života. Veď hádam ide o život.

Ako vravel J. Werich: „Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když kouká, aby byl, a je, tak má být to, co je a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je. (Praha, listopad, 1978).

„Naša činnosť sa odvíja od mojej osobnej  skúsenosti z kontaktu so školou, tak ako som ju zažil pri neformálnom kontakte, ako rodič (prvky šikany mimo brán školy, bez záujmu verejnosti o tieto vyplavené emócie „v prirodzenom svete“). Všetci, ako verejnosť „tušíme“, že školský systém potrebuje zmenu, neprešiel transformáciou, školy sú zaťažené formalizmom, „scholastickými metódami“ ktoré požaduje prebyrokratizované vedenie na ministerstve školstva. Roky sú požiadavky na tzv. „živé“ vzdelávanie, rozvoj schopností a postojov, ktoré rozvíjajú osobnosť a umožňujú uplatnenie v reálnom živote, rozvoj tvorivosti, nových otvorených pohľadov na skutočnosť, pravdu, demokraciu…. Vnímať môžeme i protesty, štrajky učiteľov, fluktuáciu a problém stále väčší, nájsť pre tento systém, ktorý akoby žil v nejakej ulite skutočnosti,… “

„Myslíme si, že je dobré sledovať, keď sa niečo zaujímavé deje, že je to vlastnosť života a to sú tie pravé dejiny a ich úloha pre prežívanie prítomnosti. História – učiteľka života. Domnievam sa, že presne to je úloha štátu v oblasti výchovy nových občanov, teda úloha školstva a vzdelávania: ukázať, ako funguje život. Podobné veci predsa píše i zriaďovacia listina asi väčšiny škôl, ktoré sú financované samosprávou a teda „z našich daní“. Je tam stať, kde sa píše, že budú vychovávať „v súlade s najnovším poznaním vedecko technickými poznatkami, v duchu demokracie, ochrany ľudských práv…“. Podobne sa zaviazali učitelia i pracovníci verejnej správy (samosprávy) v tzv. etickom kódexe, sľúbili, že ho budú dodržiavať. Teda predpokladám, že priamo svojim príkladom, postojom a výkonom poslania učiteľa sa darí napĺňať tento sľub. Je samozrejmé, že žijeme spoločne v jednej realite a bez vzťahu, pomoci, rodičov, či verejnosti, ktorí napr., využívajú verejné plochy, školské dvory, …by to bolo náročné. Ako mi vravel jeden náš „člen“, podľa neho nie je naša úloha tvoriť takéto filmy, je to úloha škôl, či samosprávy, aby rozvíjali tieto hodnoty, my sme ich vlastne suplovali a naozaj naše možnosti, v rámci toho, že nemáme platených zamestnancov, armádu úradníkov, ktorí to majú zadané príkazom ako profesionáli, je iná… A práve preto si ceníme spoluprácu a postoj jednotlivých škôl, ktoré účasťou na našej akcií ukázali deťom, že sa vedia stretnúť takto raz za sto rokov, žiaci a učitelia rôznych škôl. Učitelia i žiaci svojim podielom prispeli k realizácií daného filmu: Miesto pre život – sto rokov, ktorý režíroval oceňovaný režisér Jaroslav Vojtek. Vďaka.“

Link na ten film:

 

Ten list je vlastne taká „platforma“ k možnej diskusii – v zmysle demokracie, ktorá si vážime. Rešpektu… Veď chcem priniest novú formu kurzu pre tak potrebnú zmenu, osobnostný rast, nenásilná komunikácia, riešenie konfliktov efektívne, konštruktívne, s prvkami arterapie, kreativity, aby dával ľuďom život viac zmysel (Akadémia Marsilius – základný hodinový kurz za pár eur, s ročným členstvom u nás zdarma, možnosť sadiť stromy, mať podporu pri aplikácií poznatkov po celý rok…a iné).

Teda, je tak veľký problém dať do internetovej žiackej knižky link na film, ktorý sa natočil hlavne pre tie deti? Je problém, dať link na pieseň, ktorú spraví profesionál, ktorá sa bude hrávať v rádiách a bude súčasť filmu na rôznych festivaloch (ako ukážka spolupráce a občianstva…), ktorú si deti môžu stiahnuť do PC? A cez tú internetovú žiacku knižku priniesť zároveň info, že môžu súťažiť, a vyhrať, ak urobia k piesni jednoduché video (mobil, kamera)?

 Nemusí to byť so súhlasom GDPR, stačí predsa z pozície „subjektu“, možno s pomocou rodičia hoc na malom rodinnom výlete, spoločnom obohacujúcom zážitku… ísť a filmovať to, čo mám pri dome, čo mám rád, čo sa mi na Petržalke páči.

 Môžu písať esej, vedecká činnosť, hľadať o osobnostiach, obetiach, o ľuďoch, ktorým niečo možno sme i dlžní…

 Je toto problém?

Ukázať, že nežijeme v ulite, ale žijem tu a teraz, na základe života iných? Od ktorých sa učíme to ozajstné? Veď sa učíme celý život, nie len to, čo je dôležité pre školu. Už v televízií môžu deti vidieť programy o vesmíre, o kvantovej fyzike, o vlnené, premene hmoty na energiu a vlnu, nemusia byť známkované zo znalosti fyziky z čias I. Newtona…

Ako chceme konkurovať iným štátom, ktorí vzdelávajú naozaj , učia inovatívnosti a kreativite?

Tým, že niekto povie, že sa mu nechce a úradník, ktorý ho „stvori“ a „nominoval“ do funkcie už išiel do dôchodku a už ho nik „nedonúti“ chcieť niečo „navyše“?

 Veď najvyššia forma realizácie slobody je práve veda a kreativita!

A už to je dosť dlhé, tak len posledný odstavec:

 

„My máme povinnosť dávať deti do školy a chceme, aby deti boli v škole spokojné. Aby sa učili  slobode a zodpovednosti i príkladom a zaujímavým učením.  Predpokladám, že by mali učiť ľudia slobodní, zodpovední, a ak to berú formálne, idú učiť svet v nejakej „ulite“ stočený  sám do seba, nech si to tiež učia formou plateného kurzu, ak bude záujem…

Asi to nie je dlhodobo udržateľné. Ak by boli učitelia takí, ako hovorím, možno i vďaka záujmu o náš kurz, nepochybujem, že by mali viac vážnosti  od verejnosti a štát i samospráva väčšiu motiváciu a argument, že si zaslúžia vyššie platy. Kto zmení sám seba, vraj zmení svet. Možno začať od seba… my sme svoj príklad dali… Čudujem sa samospráve, že nevyžaduje určitú kvalitu, kontrolu na základe sľubov, ktoré sami dali ( Etický kódex, zriaďovacia listina…“

„K piesni, ktorá bude koncom februára k dispozícií:  Bude natočená v profesionálnych podmienkach v zvukovom štúdiu , profesionálnou dobre hodnotenou speváčkou (dve autorské CD platne)  a autorkou, ktorá sa bude bežne hrávať v rádiu. Je k dispozícii zdarma, ochota umelca, aby deti mohli tvoriť pieseň, je cenná, veď je sama tiež učiteľka.. To nie sú bežné ponuky, a súťaže, a ani príležitosti sa realizovať. I to si môžeme vážiť. Ak nie film a našu námahu. Alebo, môžeme „hľadať v sebe“, prečo i tu môže byt problém. Čí je objektívny či len tak, zas nejaká výhovorka…“

Na záver moja karikatúra, ktorá vznikla na popud pripomenutia brutálnej vraždy, ktorá sa žiaľ stala pred skoro rokom a príčina je podľa mňa práve v tom, čo tu žijeme v nezáujme, formalizme, v spustnutostí…nechávame priestor prázdny, bez ochoty vzdelávať sa, otvorene reagovať na svet… a plnia ho tí schopní všetkého…

Slušnosť…nemáme…
…ako za komunistov, keď sa stálo v rade na mäso a zvykli sme si na večné:“nemáme“…

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie