Denník N

Gulzar Dujšenova: Nič som nechcela, o ničom som nesnívala

Gulzar Dujšenova je jednou z deviatich ženských obrankýň ľudských práv, ktorých prípady tvorili kampaň Maratónu písania listov 2018. O svoj príbeh sa podelila s Amnesty International.

Obrankyňu ľudských práv Gulzar môžete podporiť svojím podpisom TU

Každý aktivista či aktivistka, ako hociktorý iný človek, má svoj príbeh. Niektorí aktívne obraňovali ľudské práva od svojej mladosti, iných si ľudskoprávna práca našla neskôr sama. Môj príbeh je zároveň neobyčajný aj obyčajný.

Spolu s ďalšími ôsmimi ženskými obrankyňami ľudských práv sme boli súčasťou kampane Maratónu písania listov Amnesty International 2018. Práve teraz som sa vrátila domov zo Svetového summitu obrancov ľudských práv v Paríži. Prednášam a poskytujem rozhovory, organizujem podujatia pre aktivistov a pracujem ako prekladateľka na voľnej nohe. Vo večerných hodinách chodievam na hodiny tanca pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

Pred pätnástimi rokmi bol môj život celkom odlišný. S manželom a dvoma deťmi sme žili v horách, kde sme sa starali o svoj statok. On pracoval s traktorom a pásol dobytok, ja som dojila. Tie časy oddeľuje od súčasnosti obrovská priepasť. Ako sa všetko v mojom živote tak drasticky zmenilo? Porozprávam vám o tom.

Moje manželstvo

Môj otec a moja svokra boli adoptovaní blízkymi príbuznými. Vyrástli spolu a mali sa radi ako brat a sestra. Preto sa rozhodli zosobášiť svoje deti. Usporiadali prehliadku nevesty – vtedy som po prvý raz stretla svojho budúceho manžela, Kenžebeka. Okamžite sme sa jeden druhému zapáčili. Viac než to – zamilovali sme sa, na prvý pohľad. Po prehliadke sa ma otec spýtal, či sa mi môj perspektívny ženích páči. Otec ma mal veľmi rád a neurobil by nič proti mojej vôli.

Po svadbe sme s manželom žili šťastne a ja som porodila našich dvoch synov. V začiatkoch nášho manželstva slúžil Kenžebek v armáde. Keď odišiel do civilu, presťahovali sme sa do malej dediny v horách, kde sa mohol pásť náš dobytok. Starali sme sa o svoje kravy a kone a vychovávali synov. Dedina mojich rodičov nebola ďaleko, takže som ich často navštevovala.

Ráno, ktoré všetko zmenilo

Jedného dňa som potrebovala súrne navštíviť svoju matku, z domu som odišla veľmi skoro. Na to ráno už nikdy nezabudnem. Zobudila som sa ako obvykle, za úsvitu, aby som podojila kravy. Potom som pripravila raňajky pre manžela, a keď odišiel, vychystala som sa tiež. Keďže sme nemali auto, išla som autostopom.

Na ceste ma vyzdvihol známy z dediny mojich rodičov, ktorý sa vracal z nočnej oslavy. Šoféroval prázdny minibus. Neboli v ňom žiadne bezpečnostné pásy, ani poriadne sedačky, iba lavice pozdĺž stien, ale to nebolo nič neobvyklé, takže som bez zaváhania nastúpila.

Minibus naštartoval a vyrazil plnou rýchlosťou, odrazu sa prevrátil v zákrute. Vymrštilo ma z okna a dopadla som na zem. Minibus dopadol na mňa a ja som stratila vedomie.

Keď sa mi vedomie vrátilo, niekoľko mužov ma práve vyťahovalo spod minibusu. Pamätám si, že som nič necítila a že ma potom odviezli do nemocnice. Znovu som precitla a videla som, že pri mne sedí známy z minibusu a pridŕža ma za ramená, aby som nespadla. Snažil sa nezaspať, a keď som sa mu lepšie prizrela, uvedomila som si, že je opitý.

Chcela som, aby ma vzali do Biškeku, hlavného mesta, pretože tam sú lepšie vybavené nemocnice. Namiesto toho sme smerovali do nášho okresného mesta Kant. Muži, ktorí nás viezli, sa totiž obávali, že v Biškeku by môjho známeho zatkli za vedenie vozidla pod vplyvom alkoholu.

Nemocnica v Kante nebola na moju operáciu dostatočne vybavená, a tak ma po ďalších dvanástich hodinách čakania konečne previezli do Biškeku. Operovali ma o polnoci, ale dovtedy už bolo premrhaných veľa vzácnych hodín.

Po operácii som sa dozvedela, že už nikdy nebudem chodiť. Začala som používať vozíček.

Búrka na pastvinách

Dlho som sa nemohla zotaviť. Striedavo sa o mňa starali rodičia a Kenžebek, ktorý bol milý a trpezlivý. Keď som bola podráždená, snažil sa ma upokojovať, ako mohol. Vždy, keď vstúpil do domu, sa na mňa pozrel a usmial. Pri starostlivosti o mňa mu pomáhali aj obaja naši synovia.

Keď nebol so mnou, staral sa s ostatnými pastiermi o náš dobytok. Raz večer sa jeden z nich opil a môj manžel musel ísť na pastviny namiesto neho. Blížila sa búrka, Kenžebek tam ísť nechcel. V ten večer sme sa dlho rozprávali, ako keby sme sa lúčili. Posledná vec, ktorú môj manžel povedal synovi, než odišiel, bola: „Postaraj sa o matku.“

Ďalšie ráno sa nevrátil. Odmietala som uveriť, že sa mu stalo niečo zlé, a naďalej som ho čakala. Tá hrozná správa sa najprv dostala k mojej rodine, ale báli si mi ju prezradiť. Napokon som sa to však dozvedela aj ja. V tú noc na pastvinách zabil môjho manžela blesk.

„Ako stihli postaviť všetky tie domy?“

Štyri roky som nerobila nič, iba som sedela na vozíčku a pozerala na stromy a hory. Nič som nechcela a o ničom som nesnívala. V roku 2007 mi rodina navrhla, či nechcem stráviť nejaký čas v miestnom rehabilitačnom centre. Nezáležalo mi na tom, ale súhlasila som, že pôjdem.

Čakala som, že všetci ľudia so zdravotným znevýhodnením, ktorých v centre stretnem, budú ako ja: hlboko nešťastní a uzavretí do seba. Ale realita bola veľmi odlišná. V centre som spoznala mnohých šťastných ľudí, ktorí venovali všetok svoj čas a energiu pomoci ostatným.

Odrazu som si uvedomila, koľko som toho v živote dostala: mala som skutočnú lásku, porodila som dvoch úžasných synov, dokončila som školu. Moja mladosť bola zaplnená zaujímavými udalosťami a ľuďmi. A tak som zatúžila byť užitočná – pomôcť tým, ktorí nič z toho nikdy nemali.

Spoznala som tiež výnimočné aktivistky, ako sú Ukej Muratalieva, Ainura Teleuševa a Gulmira Kazakunova, ktoré ma inšpirovali zapojiť sa do ľudskoprávnej práce. Vedúca centra pre ženy so zdravotným znevýhodnením Asipa Musajva ma hneď pozvala, aby som s nimi spolupracovala.

Keď som sa po pár týždňoch vrátila domov, zašla som k oknu, pri ktorom som celé tie štyri dlhé roky sedela, a všimla som si na svahoch nové domy. Spýtala som sa matky: „Ako stihli postaviť všetky tie domy? Veď som bola preč iba pár týždňov!“ „Postavili ich už pred niekoľkými rokmi,“ odpovedala matka.

Sny pre všetkých

Tak som sa vrhla do ľudskoprávnej práce. Začala som sa zúčastňovať rôznych akcií, stretávať nových ľudí a zapájať sa do projektov Japonskej agentúry pre medzinárodnú spoluprácu JICA. Potom som začala prednášať na univerzitách o právach ľudí so zdravotným znevýhodnením a viesť kurzy pre šoférov trolejbusov.

Zmeny by mali prichádzať ako od vlády, tak aj od rádových voličov. Teraz vedieme kampaň za to, aby kirgizský parlament ratifikoval Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím.

Keď bude ratifikovaný, budeme bojovať za efektívnu implementáciu jeho hlavných záväzkov. V súčasnosti v Kirgizsku takmer neexistujú prístupové rampy, a keď ich aj po obrovskom verejnom tlaku konečne postavia, často sa nedajú používať – sú príliš strmé alebo úzke. Nie je to prekvapivé, keďže s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením sa o ich skutočných potrebách nik neradí.

Verejná doprava je pre ľudí na vozíčku úplne neprístupná, a bežne používať taxíky je príliš drahé. Získať prácu tiež nie je jednoduché – ľudia so zdravotným znevýhodnením nemajú fyzický prístup k dobrému vzdelaniu a väčšina pracovísk im kladie bariéry.

Keďže som žila celý život v Kirgizsku, myslela som si, že život so zdravotným znevýhodnením je ťažký všade na svete. Ale pred pár rokmi som ako výherkyňa ľudskoprávnej súťaže navštívila Japonsko a žasla som, aké je tam všetko bezbariérové.

Chápem, že vybudovanie náležitej infraštruktúry v Kirgizsku potrvá roky, ak nie desaťročia. Ale musíme sa snažiť, aby sa to udialo. A verím, že pre ľudí so zdravotným znevýhodnením v Kirgizsku prichádzajú pozitívne zmeny. Stále viac a viac pociťujeme, že naše názory sú vypočuté a zohľadňované, postupne sa začínajú objavovať nové budovy s použiteľnými rampami. Toto všetko ma povzbudzuje, aby som pokračovala vo svojej práci, aby som naďalej dúfala v to najlepšie.

Pred desiatimi rokmi som nemala žiadne túžby a teraz už ani neviem spočítať, koľko vecí chcem dosiahnuť. Chcem sa naučiť šoférovať, chcem, aby moji synovia išli na univerzitu, chcem zlepšiť kvalitu svojich prekladov a chcem naďalej chodievať na hodiny tanca. A chcem, aby každý v Kirgizsku žil aktívny život a mal sny o budúcnosti. Každý. Bez výnimiek!

Prosím, podporte moju kampaň za práva osôb so zdravotným znevýhodnením v Kirgizsku!

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/