Oľga sa nevedela tešiť z vyliečenia
Keď Oľge amputovali oba prsníky, mala pocit, že už nie je ženou. Nepomohlo ani to, že po istom čase išla na rekonštrukciu a plastický chirurg odviedol špičkovú prácu. Ešte pred operáciou prsníkov prišla aj o matenicu. Mala 38 rokov a každý deň ďakovala Bohu, že predtým všetkým stihla porodiť dvojičky.
Napriek tomu, že onkológ ju opakovane z vyšetrení posielal s dobrými výsledkami, podrástli jej vlasy, už nezápasila s nevoľnosťou a nechutenstvom, pribrala na váhu primeranú jej veku a výške, nebola spokojná. Prestala chodiť medzi ľudí, zanevrela na kamarátky, odmietala rodinné stretnutia. Mala pocit, že všetci „to“ na nej vidia, nemohla sa uvoľniť . Skončila u psychologičky, trvalo jej takmer rok ako tak akceptovať, že jej telo sa zmenilo a že problém s tým má celkom pochopiteľne hlavne ona, a nie jej okolie, pre ktoré bolo najpodstatnejšie, že sa vôbec vrátila do života.
Oľga zle niesla, že keď sa sťažovala na to, ako jej je ťažko, dostávala odpovede typu: čo chceš, buď rada, že žiješ alebo: zvládla si toho toľko, toto nemôže byť pre teba problém. Pre Oľgu ale zmena jej tela problémom bola. Napriek plastike, napriek hormonálnej liečbe, napriek skrášľovacím kúram, napriek práci psychologičky na zlepšení jej sebavedomia.
Manželstvo sa jej nerozpadlo ako mnohým onokologickým pacientkám počas choroby, ale po nej. Jej manžel nechápal, že sa neteší z dobrých výsledkov, že si nechce obliecť plavky, že ho odmieta ako muža. Vyčítal jej, že počas choroby ju podržal, pomáhal jej s deťmi, povzbudzoval ju a ona sa teraz od neho odvracia.
Mala pocit, že ju nikto nechápe a zrejme to tak aj bolo. Ešte viac sa uzatvárala do seba. Od operácie prešli štyri roky, jej deti chodili do druhej triedy, exmanžel sa oženil, ľudia v jej okolí sa už niekam posunuli, len ona zostávala na mieste. Stále ju trápilo, že nie je ozajstná žena, že nemá to, čo z anatomického hľadiska robí ženu ženou.
Od ľútosti začala piť a skončila na odvykacej kúre. Raz, keď utiekla z liečebne a túlala sa po zle osvetlenej ceste, zrazilo ju auto. Bola na mieste mŕtva a podľa súdnej pitvy na mol opitá.
Tento príbeh nám rozprávala naša psychologička, keď sme sa ropzprávali o tom, aké ťažký je po chorobe návrat späť. Znie to veľmi paradoxne, znie to až šialene, ale tak ako sa Oľga nevedela vyrovnať so zmenami, ktorými prešlo jej telo, tak nevedia niektorí pacienti absorbovať novú realitu. Mnohí, čo sa roky držali, sa zrazu zosypú, pominie ich strach ale aj zmizne aj to, s čím bojovali, na čo sa sústreďovali.
Aj v tom je zákernosť rakoviny. Kým ľudia sledujú, ako im nahlodáva telo, nemajú čas riešiť to, čo robí s ich dušou, sociálnymi zručnosťami, sebavedomím, prioritami. Potom, ak majú šťastie rakovina odíde do exilu alebo načisto zmizne, ich čaká návrat. Niektorí sa toho zhostia bez problémov, ako keby len na istý čas odišli a vrátili sa do rozbehnutého kolotoča, iní sa trápia a trpia ako Oľga.
