Denník N

Robert Fico sa zbláznil: Slovensko je rukojemníkom človeka v amoku

Slovensko je rukojemníkom človeka, ktorý nadáva všetkým okolo, ale je čoraz izolovanejší.

Je to tak trochu povinná jazda, ale oplatí sa pripomenúť, že táto vláda vznikla ako hrádza proti extrémizmu. Strany, ktoré do nej vstúpili, inak nič moc nespájalo – hovoríme v oficiálnej rovine, obchádzame prístup k štátnym zdrojom –, išlo o jediné: aby nám tu nerástli fašisti a kadejakí antisystémoví šialenci.

Nestalo sa. Kotleba stagnuje, ale z parlamentu sa odísť nechystá, a antisystémoví kandidáti v prezidentských prieskumoch dosahujú stabilne okolo 20%. Ľuďom nekvapká na hlavu menej, ale viac.

Nevyšlo, stane sa; žiadna hrádza proti extrémizmu však neexistuje a ani neexistovala. Povedané normálne: je to klamstvo. S fašistami sa bežne hlasuje, fašisti už vládnu koalíciu aj oklamali. Keď treba, nehlasujú; keď treba, dvíhajú kvórum.

V poriadku, ale v tom prípade treba otvorene povedať, prečo tá vládna koalícia vlastne vznikala: že hrádza proti extrémizmu bola lož a v prvom rade išlo o prístup k peniazom. (Spôsob, akým sa zo dňa na deň rozplynula Sieť je dobrým námetom na doktorandské štúdium.)

Zmenila sa však kvalita – už ani nejde o to, kto kradne, a či kradne viac alebo menej. Je rok po vražde Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka, tu sa nebavíme o peniazoch: ohrozený je štát ako taký. Ohrozené nie je to, ako veci fungujú, ale či vôbec fungujú.

Tri roky po voľbách to vyzerá takto:

Andrej Danko je hanbou pre každého okrem svojich ôsmich percent a Tóna Hrnka. Blúzni o Rusku a vytrvalo rozoberá to posledné, čo ostáva, keď sa všetko ostatné rozpadne: že patríme na Západ.

Robert Fico sa zbláznil: bojuje vojnu s neexistujúcim nepriateľom, a je v nej sám. Strana, vláda a teraz už aj štát závisia od toho, s akou zúrivou opicou sa ráno zobudí. (To nie je výsmech, ale konštatovanie, že ak ste paranoidný alkoholik, nie je to ideálna kvalifikácia na vedenie krajiny.)

Peter Pellegrini neexistuje: ak práve nesadí zemiaky a neskladá skriňu, tak točí videá z Lomničáku. Pred očami mu tu rozoberajú štát a on má jamky na lícach. Možno by bol dobrým premiérom do dobrého počasia, ale nie je dobré počasie.

Nemá to zmysel. Nefunguje to ako hrádza proti extrémizmu, už to nefunguje vôbec. Toto musí byť skúška nervov ešte aj pre Bélu Bugára, ktorý je inak za každých okolností skalou, na ktorej postavíte koalíciu. Teraz si musí hovoriť, že s bláznami – ale naozaj bláznami – sa vládnuť nedá. Že koalícia si tak nejak nezaslúži existovať. Minul sa akýkoľvek vágny kredit, nič neostalo. Kto to tu vlastne riadi?

Najlepším príkladom toho je, samozrejme, Ústavný súd. Toto tiež len zbehnime: celý problém je v tom, že sa unavený a zbitý expremiér túži odpratať do Košíc. Nemá na to kredit, nemá na to ani kvalifikáciu, ale chce to tak veľmi, že neváha použiť všetko, čo má k dispozícii.

Neváha sa dohodnúť s fašistami, čo je taká hanba, že už aj Most radšej zahlasuje za verejnú voľbu, aby mu nemohli hovoriť, že s fašistami hlasoval. A tak fašisti znížia kvórum, a pri druhej voľbe ho zas navýšia, aby sa Most náhodou na kandidátoch nedohodol s opozíciou.

A nakoniec z toho zase nič nie je: Fico sa vráti z karu, chytí ho rapel a dohodu, ktorú sa horko-ťažko ako-tak podarilo upatlať, roztrhá na franforce. A smerácki poslanci ako jeden idú k urne a odovzdávajú prázdne lístky, lebo paranoidný alkoholik z poslednej lavice, porazený kandidát na prezidenta a s hanbou odstúpený premiér sa nedokáže zmieriť s tým, že ani na tom Ústavnom súde ho nechcú. Takto si to nepredstavoval. Kde je úcta?

Zo zadnej lavice blúzni o Sorosovi a novinárom hovorí, že všetko je to ich chyba: z karu sa vrátil v takej nálade, že si už ani nepamätá, čo im povedal naposledy, tak im to zopakuje. Stráca sa, omieľa naučené frázy. Vyhráža sa každému, ale čoraz menej ľudí to zaujíma. Melie z posledného a nemá kam ísť. Už sa nestretáva ani s vytrvalým sprostredkovateľom Bugárom, ktorý sa vedel medzi dvoch bláznov posadiť a povedať chlapi, nebláznite. Tak kto mu ostal? Bolo by to smutné. Ak by to nebol Robert Fico.

Slovensko je úžasné v tom, že vás vždy drží v strehu; každý druhý deň treba bojovať o udržanie niečoho, o čom v inej krajine ani neviete, že existuje. Naučí to človeka opatrne narábať so slovami: poviete, že niečo je strašná hanba, ale do mesiaca sa stane niečo iné, čo to rádovo presahuje. Niečo, pri čom sa hlava zastavuje. Čo vám ostane? Strašnejšia hanba? Vulgarizmy? Búchanie hlavou o stenu a usedavý plač v kúte?

Neexistujú zisky, len straty, toto je nielen za hranicami základnej ľudskej slušnosti, ale aj základnej neslušnosti. Racionálne sa to nedá vysvetliť nijako a nikomu: voličom, členom strany, ani poslancom. Štát je rukojemníkom človeka v amoku. Človeka, ktorý uteká z vlastnej strany a núti ostatných, aby mu to odhlasovali.

Robert Fico je ako kapitán Titanicu, ktorý si chce zobrať jediný záchranný čln. Oni mu ho dávajú a ešte mu aj mávajú na cestu, lebo veď nejak bude. Aj keď vedia, že nebude.

Samozrejme, patrilo by sa to skúsiť: patrilo by sa zobrať mu kľúče od miešačky, potľapkať ho po ramene, zavrieť dvere a zvýšiť dávky liekov. Nechceme však radiť – zaslúži si to nielen Robert Fico, ale aj Smer. My si to nezaslúžime.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie