Denník N

Stranícky názorový profil Čaputovej by v prípadnom druhom kole bol fatálnou nášľapnou mínou.

Dovtedy si treba vyberať, až kým nič na výber nezostane.
Dovtedy si treba vyberať, až kým nič na výber nezostane.

Sama by totiž proti sebe polarizačne vznietila veľkú časť voličov.

Mlčanie pri kauze Monogramu, Marakéšska deklarácia, Istanbulský dohovor, práva LGBT, adopcia takými pármi, migrácia, interrupcie a mnohé iné... len tak by sa po nej zaprášilo.

To všetko sú pomerne ľahko vznetlivé témy, kde v histórii Slovenskej republiky bol väčšinovo zastávaný vždy konzervatívnejší, tradičný, či právne národný postoj, či už naprieč vládami, ale aj opozíciou. Napriek často umiernenejšiemu zastúpeniu týchto názorov v parlamente, sú to nosné témy, ktorými sa celý čas ostrejšie zviditeľňujú ĽSNS, SNS, Sme rodina či Harabin a ďalší – keďže kvôli absencii normálneho ekonomického programu potrebujú vyvážiť, či dokonca prevážiť svoje priority. Ide o pomerne nekompromisné a tvrdé jadro takých priaznivcov.

Čaputová jasne dáva najavo, že by v prípadnej reprezentačnej funkcii dôsledne dodržiavala ľavicovo liberálnu ideologickú líniu svojho klubu, napr. pri podpisovaní zákonov.  To z nej robí asi najľahšieho a vysnívaného oponenta spomedzi všetkých kandidátov.

Výpovedná je napr. odpoveď v ankete Postoja, kde by napriek tomu, že by poslanci delegovaní občanmi nejaký zákon schválili, ona by ho len kvôli svojej názorovej línii skúsila vrátiť. Odlišnú odpoveď poskytuje Mistrík, ktorý by to vedel „musieť“ akceptovať, ak by sa nepreukázal nejaký konflikt s ústavou. Už len v takej situácii by vedel Mistrík konať nad-ideologicky či nadstranícky, zatiaľ čo Čaputová by si len presadzovala dogmy svojho klubu.

Dokázala by v druhom kole “spájať”? Jedine tak proti sebe.

Inak milo pôsobiaca pani s pôsobivým kondicionérom by však pri všetkej úcte s takou orientáciou nemala najmenšiu šancu „spájať“ alebo pôsobiť „nadstranícky“. Jedine tak, spájať proti sebe.

Je zbytočné argumentovať, že pri tak neexekutívnej funkcii by tie témy nemuseli rozhodovať, keďže veto sa dá prelomiť opätovným hlasovaním – o konečnú formu ani tak nejde, ako o to, že naozaj značná časť obyvateľstva by sa vôbec nedokázala stotožniť s voľbou osoby s takým názorovým spektrom, a zrejme by sa len proti nemu zmobilizovala.

Kontraproduktívna forma „negatives of Kiska extended“

Stačí si pozrieť, aký silný je dlhodobý nesúhlas s niektorými Kiskovými prejavmi, a to je ešte skryto umiernená forma, ktorá vlastne nemohla byť známa v čase jeho voľby (napr. pred vypuknutím migračnej krízy, a vôbec pred vznikom takej problematiky, ktorá je náhodou ešte aj o čosi “živšiav programe takého PS).

Nie je len naivné, ale aj dosť nerozvážne, pretláčať do druhého kola takého kandidáta s úplne menšinovo zastúpenými názormi. V parlamente línia liberálnej ľavice ešte ani v histórii fakticky nikdy nebola zastúpená, čím to asi bude.

Keby si aspoň boli vybrali niekoho mimo svojej strany a toho by následne marketingovo splodili. Spočiatku to vyzeralo ako ješitné dvíhanie povedomia o svojej strane na úrovni Gabiky Drobovej, kampaň však zobrali opäť veľmi pervazívne, masovo a sugestívne.

Žiaľ, nepomôže ani námatkový vplyv stredoškoláckych prieskumov, keďže aj v Smere odjakživa vedia, že z tejto skupiny nikdy nebude nejaký vplyvný voličský podiel.

Ešte aj ten Beblavý s Mihálom je viac pri zmysloch. Však vypočítavý centrizmus musí vedieť ako prežiť.

Treba pri tom oceniť aspoň Beblavého postoj, ktorý napriek zrejmému spojenectvu s PS hneď na začiatku podporil nestraníckeho kandidáta, ktorý je názorovo oveľa viac v strede a nehrozí pri ňom taká ostrá polarizácia.

Okej, zatiaľ celkove okolo neho nehrozí zrovna „vznetlivosť“. Ale tak chvalabohu. Bolo to od neho politicky rozvážne a zodpovedné, aj keď v mnohých kľúčových momentoch Beblavého „politickú rozvážnosť“ by som inak kritizovala (keďže prechádza dosť do „etickej rozvážnosti“). Ako bývalý poslanec SDKÚ sa však aspoň politicky dokázal poučiť z minulosti prvých kôl prezidentských volieb, tvrdiac, že „nadpočetní dobrí kandidáti sa navzájom vynulujú, a ostane sa rozhodovať medzi Mečiarom a Gašparovičom“.

Stačí si predstaviť, ako by vyzeral duel Mistrík – Šefčovič/Harabin, a duel Čaputová – Šefčovič/Harabin.

Nie len SMER, aj taká Procházkova Sieť mala celkom slušný protikorupčný program. Zdroj: Denník N, Tomáš Benedikovič.

Čaputovej by sa všetci ako straníčky neustále pýtali na kauzu Monogramu, kde sa, napriek dlhodobo úspešnému firemnému rastu, podarilo chlapcom jedného pekného dňa predviesť školácky príklad kartelovej dohody a za jednu mediálnu noc sa tak celkom slušne zdiskreditovať. Hoci dovtedy bola u predsedu Čaputovej ešte hrdou dvojkou spomedzi bohatého portfólia 50-ich firiem (spomína ju totiž v rozhovoroch ako jeden zo svojich najpozoruhodnejších úspechov hneď za miliónovým Pelikanom).

A ako by bola vtedy kritická ku korupcii, keď doteraz bola vlastne oveľa miernejšia a tichšia k tejto téme. Či sa naozaj niečo skrýva za tým “bojovala som v kauzách ako pezinská skládka a iné” (čo je to “iné”?).

Na sebavedomého protikorupčného hrdinu sa totiž vie hrať aj Fico s Kaliňákom (naozaj treba pripomenúť, že mali takú programovú tému, akokoľvek to vždy znie absurdne), pokiaľ “arogantní mocní” sedia len v spote oproti Vám, zatiaľ čo susedne sediaceho milého kolegu necháte radšej na pokoj. Inak je celá tá téma antikorupcie len prázdnym marketingom flašíkovského typu.

Budem len rada, ak ma niekto opraví, ale akokoľvek som sa snažila pátrať, na Denníku N som doteraz totiž ani nezaregistrovala najmenšiu zmienku o celej virálnej kauze Monogramu, priamo spätej s Progresívnym Slovenskom. Vzhľadom na spoločných akcionárov/podporovateľov (Zajac z Esetu) a marketingovo prehlasovanú “nezávislosť”, to už je žurnalisticky škandalóznejšie, ako vôbec samotný prípad.

Plus by jej akýkoľvek oponent, hoc aj Harabin, mohol otrieskať o hlavu, že vlastne jej šéf bol ešte v roku 2009 hrdým voličom Fica a realizoval sa na diskusiách s Blahom.

Ficovsko-Harabinovský volič by samozrejme nikdy nestrávil liberálneho ľavičiara v témach ako adopcia detí LGBTQwertzuiop komunitou (sorry za ten názov, ale už fakt nestíham sledovať najnovšie identitárne trendy, som na to asi príliš jednoduchá). U takzvaného “antisystémového” voliča by to jednoducho nevydalo. Urobili by z nej nekritickú “vítačku migrácie”, k čomu vlastne aj jej strana má dosť právne zhovievavý, priam až “podnecujúci” prístup, a ostávalo by sa modliť, aby takýto vydrážďujúci kandidát nezmobilizoval masy voličov, ktorí by z toho precitlivene spravili virálnu facebookovú bezpečnostnú hrozbu. Tak ľahká korisť.

Z Čaputovej politickej orientácie by vznikol vlastne pomerne výnosný oponentský kapitál, o akom môžu zakarpatskí protikandidáti len snívať.

Inými slovami, voliči strán ako SMER, SNS, Sme Rodina a ĽSNS, ktoré majú žiaľ pomerne silné voličské jadro a druhá polka je aj veľmi intenzívne prítomná na internete, by sa veľmi pravdepodobne rozhodovali len medzi dvoma ficovsky nie-až tak kritickými možnosťami (kandidát SMERu a kandidátka strany známeho bývalého voliča SMERu), kde by nakoniec mohli rozhodovať len témy ako migrácia (akokoľvek dnes v úzadí), či citlivé, ľahko polarizujúce témy adopcie alebo interrupcie, pričom nejaké menovanie ústavných sudcov môže úplne zanedbateľne figurovať v ich limitovanom spoločenskom záujme.

Avšak ani u príčetnejších by to nebolo také ľahké…

Poriadnu dilemu by však zrejme mala aj tradičnejšia a príčetnejšia časť konzervatívnych voličov (napr. medzi KDH, Oľano, Nova, voliči Mikloška, už ani neviem koľko je tých subjektov), ktorí si síce môžu uvedomovať závažnosť výberu ústavných sudcov, avšak mať “mäkký” postoj v téme interupcií (aký Čaputová má, narozdiel od vždy-mienke-prispôsobivého Smeru) by pre nich mohlo predstavovať zásadnú otázku (nevinného) života, čo prakticky aj je.

Teda už neraz sa ukázalo, že by boli schopní to uprednostniť aj za cenu spolupráce s oveľa neprijateľnejšími osobami (keď Kotleba predkladal návrh za ich sprísnenie). Osobne pre mňa tá nálada bola vtedy dosť prekvapujúca, keď by tým dokázali porušiť zásadu nespolupráce/nepodpory fašistu, čiže pri nejakom uhladenejšom, vycerenom konformnom smerákovi pro-EÚ by to ani nemuselo tak bolieť. Pre nich je to naozaj otázka “záchrany nevinných životov”. Aj keď síce nechcených…

Tak nebude to s tým rozhodovaním také easy, hlavne u tých, ktorí majú trochu ambicióznejšie občianske záujmy.

Netreba v prvom kole z toho zase robiť trhanie lupienkov margarétky…

Treba si uvedomiť, že hoci sa môžme v prvom kole tváriť, že si ideme vyberať zamilovanú spriaznenú dušu spomedzi celej palety bizáru, ktorá si doteraz zrejme mohla nerušene niekde v sociálnom pohodlí kampaňovať, až v druhom kole sa spustí riadna antikampaň voči nevyhovujúcemu kandidátovi – takže síce vyššie uvedené spoločenské témy dnes ani poriadne nerezonujú v diskusiách, pred druhým kolom by sa celkom nepopulárny a dlhodobo menšinový (rozumej zčasti aj dosť zaznávaný, či až neprijateľný) názorový profil takej Čaputovej už infekčne šíril po každej dzedzine.

Ad Mistrík – SaS má dlhodobo veľmi kritický postoj k migrácii (to neznamená neľudský, práve naopak, len je právne zodpovednejší), a síce by ako liberál nebránil manželskému zväzku osobám rovnakého pohlavia, pri adopciách by už nebol tomu naklonený. Teda je to taká vyvážená forma klasického liberála – pokiaľ nezasahuješ do práv iným (deťom v tomto prípade), liberálny predovšetkým v ekonomickej rovine, v spoločenskej môže pôsobiť tradičnejšie.

Samozrejme, nebolo by zase fér celý čas kritizovať účasť Čaputovej a obísť pritom večného kandidáta Mikloška, ktorého záslužnou funkciou v prezidentských voľbách je pravidelné znižovanie šancí normálnym kandidátom. Lebo nejaká vyhranená menšinová komunita má zase ten “najsprávnejší” názor.

Duel Mistrík-Šefčovič by bol pre voličskú väčšinu eticky takmer nekonfliktný a bol by jasnejšou voľbou.

Duel Mistrík-Šefčovič/Harabin by sa teda veľmi pravdepodobne len zredukoval na pomerne triviálnu a evidentnú otázku profico – protifico, vymenovať na ÚS – nevymenovať, a taký Šefčovič/Harabin by sa určite nevyhol konečnému “odhaleniu” svojho nastavenia. Čo by pre väčšinu voličov už nemusela byť až taká morálna dilema.

Prípadnému oponentovi Mistríka by sa sťažila situácia, a jemu a zvyšku spoločnosti naopak uľahčila a celkom zprehľadnila, keďže by v takýchto otázkach zrejme nenašli väčších rozporov, zatiaľčo by sa určite odlišovali v kritickosti voči Smeru či ostatnej vládnej garnitúre.

Okrem iného, ad kontrastný prístup k vede a jej údajnej existenčnej “pricucnotosti” na eurofondy…

Inak je tiež zaujímavé pri tomto porovnávaní podotknúť, ako sa dá s vedou podnikať: zatiaľ čo od Čaputovej hlásajú, že bez miliónových európskych investičných fondov by to bolo na Slovensku nepredstaviteľné, Mistrík si podá majetkové priznanie s miliónovými príjmami, ktorých pôvod je jasný do posledného centu (žiadne monogramistické štruktúry, “investičné podiely, na ktoré by nemal dosah” a pod. ).

Lebo sa mu chcelo zasvätiť väčšinu života vlastným firmám a projektom ešte z hlbín 90-tych rokov, myšlienkam či ideálom, nie ich len manažérsky skoncipovať za jediným účelom investičného zhodnotenia. Práca pre takého vedca ďaleko presahuje len základnú motiváciu finančného príjmu. Celkom zaujímavý rozdiel, ktorý by sa patrilo zohľadniť.

Ostáva v tomto kontexte dúfať, aby celý projektík Progresívneho Slovenska nebol v skutočnosti len ďalší “startup” – venture investment (riziková investícia), o niečo modernejší politický biznismodel, narozdiel od tradičných smeráckych akcioviek: že keď sa ten nápad osvedčí a uchytí, šup ho na burzu predať “investorom”…

Technicky zhrnuté, spoločensky a ideologicky má viac rozdielov Čaputová so Šefčovičom, pričom práve tá ľavicovo liberálna orientácia ešte v histórii tejto krajiny nikoho zrovna nevyniesla do politiky – práve naopak, má tendenciu to diskvalifikovať. V parlamente sú dlhodobo väčšinovo zastúpené rodinne tradičnejšie názory, a to dokonca naprieč vládou – opozíciou, zľava-napravo.

Čiže aj keby ich priaznivci neviem ako chceli si teraz presadiť svoj najsprávnejší svetonázor, väčšina na to jednoducho nie je pripravená, ani ešte nikdy nemusela byť (zmasírovaná), práve naopak.

Tak to treba s tou voľbou radšej domyslieť, komu sa tým bude nahrávať.

Teraz najčítanejšie

Zora Šikrová

Keď ma niečo už veľmi rozčúli, tak o tom napíšem text :) Aj keď občas by som mohla napísať niečo aj o kultúre... Asi som alergická na pokrytectvo - či už u masmédií, politikov - hlavne ľavičiarov, ale aj napr. u finančne založenej charity.