Senzitívne obdobia u detí podľa Márie Montessoriovej

Kniha Tajuplné detstvo od Márie Montessoriovej bola prvou knihou, ktorú som od tejto významnej lekárky a pedagogičky čítala. Tak ma zaujala, že som si spravila dvojročný kurz montessori pedagogiky a začala som sa viac zaujímať o jej vzdelávací systém.

Montessoriová zistila na základe výskumov rôznych vedcov, ale aj vlastnou prácou s deťmi a pozorovaním detí, že deti od narodenia do približne šiestich rokov majú tzv. obdobia zvýšenej vnímavosti na určité podnety z okolia. Montessoriová vytvorila pripravené prostredie a rôzne pomôcky na to, aby dala deťom vhodné podnety na rozvoj ich potenciálu a na podporu práve tejto ich zvýšenej vnímavosti.

Deti od narodenia do približne 6 rokov sú zvlášť vnímavé na:

• poriadok – usporiadanie predmetov v okolí, zvyklosti, poriadok v čase, vnútorný poriadok
• malé predmety – detailnejšie poznávanie okolia
• pohyb – chôdza, pohyb rúk, rytmus pohybu
• reč, jazyk – pohyb artikulačných orgánov, rozprávanie
• zmyslové vnímanie a jeho zdokonaľovanie – farby, zvuky, tóny, chute, hmat, vône, atď
• sociálne vzťahy – vzťahy v rodine, širšom okolí, zvyky

Kniha Tajuplné detstvo by sa dala rozdeliť do troch celkov. V prvej časti vysvetľuje Montessoriová práve obdobia zvýšenej vnímavosti u detí a sústreďuje sa na tri oblasti: poriadok, malé veci a pohyb. V druhej časti opisuje prvú škôlku Dom detí, ktorú založila v roku 1907 v Ríme v chudobnej štvrti San Lorenzo a vznik jej vzdelávacích metód. V tretej časti sa zaoberá psychickými odchýlkami detí a silou pracovného inštinktu u detí.

Narodenie dieťaťa

Dieťa je v tele matky v chránenom prostredí, kde sú tlmené zvuky a svetlo a zohrieva ho teplo matkinho tela. Po narodení sa dieťa dostáva do prostredia, v ktorom je veľmi zraniteľné. Montessoriová zdôrazňuje, že prvé minúty po narodení dieťa znovu potrebuje teplo, ale nie teplo z oblečenia, ale teplo matkinej pokožky.  Znovu potrebuje tlmené svetlo a zvuky a starostlivú a láskyplnú manipuláciu. Montessoriová už v roku 1936 opisuje bonding.

Poriadok a malé predmety

Citlivosť na poriadok je najintenzívnejšia prvé dva roky života, ale pokračuje aj ďalej. Súvisí s adaptáciou dieťaťa na prostredie, do ktorého sa narodilo. Je to usporiadanie vecí, nábytku, ale aj rytmus dňa alebo určité zvyky, napr. mama má nejaký účes alebo sa oblieka určitým spôsobom. Zmeny v usporiadaní vecí alebo zvykoch môžu spôsobiť, že dieťa začne plakať a rozruší sa. Montessoriová opisuje situáciu, kedy si mama prehodila kabát cez ruku, pretože jej bolo teplo. Dieťa začalo plakať a nevedelo sa utíšiť. Dieťa ukazovalo na mamu, ale nikto nechápal, čo chce. Až keď si obliekla kabát, dieťa bolo spokojné a utíšilo sa. Vonkajší poriadok umocňuje v dieťati vnútorný poriadok.

Okolo druhého roka života je dieťa priťahované maličkými predmetmi. Súvisí to s podrobným skúmaním a poznávaním prostredia, ktoré dieťa obklopuje.

Pohyh – chôdza, pohyb rúk, rytmus pohybu

Človek musí vynaložiť úsilie, aby sa naučil chodiť: „Naučiť sa chodiť znamená pre dieťa niečo ako druhé narodenie sa, lebo prechádza zo stavu bezmocnosti do stavu slobodnej aktivity.“ Dieťa sa naučí chodiť tým, že skúša chodiť a chôdzu neustále trénuje. Cvičí rovnováhu, plynulosť pohybu, skákanie. Skúša, čo dokáže. Dospelý, keď kráča ide za určitým cieľom. Dieťa chodí pre chôdzu samotnú, nemá vonkajší cieľ.

Nie je to ale chôdza, ale až pohyb rúk a artikulačných orgánov, ktoré sú „najtesnejšie spojené s ľudskou inteligenciou“. Montessoriová zdôrazňuje, že duševný rozvoj dieťaťa prebieha „pomocou práce rúk; dieťa musí mať predmety, s ktorými môžno manipulovať a ktorého tiež k činnosti stimulujú.“  Dieťa nemanipuluje s predmetmi náhodne, ale pozoruje dospelých a snaží sa ich napodobniť. Dieťa chce robiť to, čo dospelí: zametať, polievať kvety, umývať riad, atď. My, dospelí im to však často zakazujeme, aby niečo nerozbili, nezničili, aby sa neobliali. Dieťa má aj iný rytmus pohybu ako dospelý, je neohrabané,  pomalšie. Ak deťom chceme dať šancu na samostatnosť, musíme sa prispôsobiť ich rytmu.

Montessoriová považuje za nevyhnutné uvedomiť si, ako je fyzická činnosť prepojená s psychickým rozvojom. Napr. pri športovaní si rozvíjame aj vôľu, odvahu, sebadôveru a cieľavedomosť. Pohyb je u dieťaťa prejavom tvorivej energie, vedie ho k sebazdokonaľovaniu a rastu. Montessoriov dokonca tvrdí: „Fyzická aktivita je..tak úzko spojená s osobnosťou človeka, že za ňu neexistuje žiadna náhrada.“

Kontrastom k nutnosti pohybu a tvorivej aktivite je strnulosť, do ktorej sú deti nútené v škole: „Po celé hodiny sa hrbili nad lavicami a učili sa čítať a písať. Výsledkom bol nesprávny vývoj chrbtice…Učenie z donútenia prinášalo strach, únavu a nervové vyčerpanie. Deti strácali svoju prirodzenú veselosť a boli melancholické a zakríknuté.“

Dom detí a vznik Montessoriovej vzdelávacích metód

Dom detí bola prvá škôlka, ktorú Montessoriová založila v roku 1907 v chudobnej rímskej štvrti San Lorenzo. Opisuje, ako postupne vznikali jej vzdelávacie metódy. Montessoriová dala deťom rôzne predmety a pomôcky práve na podporu ich senzitívnych období. „Pokiaľ je normálne dieťa zaujaté nejakým objektom, upiera k nemu všetkú svoju pozornosť a pracuje s ním bez prerušenia s obdivuhodným sústredením. Keď potom svoju činnosť dokončí, také dieťa je zjavne spokojné, oddýchnuté a šťastné.“ Práve táto spkojnosť na tvárach detí Montessoriovú najviac prekvapila. Pôvodne pomôcky odkladala učiteľka, ale deti jej chceli pomáhať, preto začali pomôcky odkladať deti. Pomôcky boli pôvodne zamknuté  v skrini a rozdávala ich učiteľka. Raz zabudla skriňu zamknúť a deti si pomôcky povyberali samé. Montessoriová v tom videla ďalšiu zmenu – deti majú slobodu voľby. Pomôcky presunuli do nízkych skriniek a deti k nim mali voľný prístup.

Montessoriová tiež zistila, že deti majú zmysel pre osobnú dôstojnosť. Chcú vedieť, ako sa majú správať v rôznych spoločenských situáciách, a keď to zvládnu, sú šťastné. Deti dokonca začali poučovať svojich negramotných rodičov, aby si umývali ruky alebo prezliekli špinavé oblečenie.

Montessoriovej vzdelávacie metódy a pomôcky sa rozšírili aj do iných krajín a začali tam vznikať Domy detí. Problém nastal pri deťoch, ktoré mali všetko, boli presýtené hračkami, ťažšie sa sústredili, behali od pomôcky k pomôcke, ale s ničím nevydržali pracovať. Učiteľky písali Montessoriovej zúfalé listy. Postupne sa ale deti začali „normalizovať“, a sústrediť sa. „Bitka je vyhraná v momente, keď dieťa nájde niečo, nejaký predmet, ktorý spontánne vzbudí jeho intenzívny záujem.“

Psychické odchýlky u detí

Ak dieťa nemá možnosť pohybu a tvorivej činnosti, keď nemá možnosť rozvíjať svoj potenciál, môže sa uchýliť napr. do sveta fantázie a predstáv. Ďalšími odchýlkami môžu byť mentálne bloky, klamanie, majetníctvo, závislosť na niekom, túžba po moci, komplex menejcennosti, strach. Montessoriová vidí cestu zbavenia sa týchto problémov v nasmerovaní dieťaťa smerom k realite a tvorivej činnosti: „Detská psychika sa môže zbaviť rôznych záťaží, ak jej poskytneme kontakt s realitou a slobodu konania a ak ju vedieme k jasnému mysleniu a činorodému záujmu poznávať všetko dobré a vznešené.“

Montessoriovej odkaz pre rodičov

Dieťa má svoj konečný cieľ a tým je „stvorenie dospelého.“ Aj my mu môžeme pomôcť stať sa dospelým. Montessoriová nám, rodičom, odkazuje: „Rodičia majú veľmi dôležité poslanie. Len oni sa môžu zjednotiť a spoločne bojovať za lepšiu spoločnosť, a tým svoje deti chrániť.

Mária Montessoriová (1870 – 1952) bola prvou ženou v Taliansku, ktorá vyštudovala medicínu. Neskôr začala pracovať s postihnutými a zanedbávanými deťmi a začala sa viac zaujímať o vzdelávanie detí. V roku 1907 založila prvú škôlku s názvom Dom detí. Bol to veľký úspech. O deťoch zo škôlky sa písalo ako o „zázračných deťoch“ a škôlku navštívila aj talianska kráľovná. Prednášala na Rímskej univerzite pedagogickú antropológiu a v roku 1922 sa stala hlavnou inšpektorkou talianskych škôl. Prednášala a organizovala vzdelávacie kurzy v USA, Španielsku, Indii, Veľkej Británii a Holandsku.

Montessoriová Mária: Tajuplné dětství. TRITON, Praha 2012 (prvé vydanie 1936)