Denník N

Bohatá výstavba v Gerulate (2. časť – civilné stavby)

Dom s podpodlahovým vykurovaním v Rusovciach. Aj takto žili Rimania na našom území v 3. storočí.

prvej časti tohto seriálu som písal o vojenských stavbách v antickej Gerulate (dnes Bratislava-Rusovce), ktoré reprezentovali jednotlivé etapy stáleho tábora a dočasné tábory. V druhej časti sa naopak budem venovať stavbám nevojenského charakteru, ktoré obkolesovali stály vojenský tábor a tvorili tak rímsku civilnú resp. táborovú osadu – vicus. Tu si musíme opäť uvedomiť, že táborová osada sa nachádza pod existujúcou zástavbou Bratislavy-Rusoviec a jej celkový vzhľad nevieme komplexne rekonštruovať. Naše znalosti sú len torzovité a rovnako ako v prípade tábora sa opierame aj o analógie z lepšie preskúmaných vicusov.

Táborové osady patrili pod správu vojenského velenia, ale bývalo v nich civilné obyvateľstvo. Typickú zástavbu vo vicusoch predstavovali vedľa seba úzko radené domy na dlhých úzkych parcelách s otvorenou uličnou fasádou. V zadných častiach parciel sa mohli nachádzať malé zeleninové a ovocné záhrady. Zvieratá boli chované len v malom množstve. Išlo o jednoduché účelové stavby ako hostince, krčmy, výčapy, vývarovne, obchody, kúpele, obytné domy, kultové stavby, výrobné objekty. Paleta stavieb vychádza z priorít civilnej osady, ktorou boli obchod, remeslo a služby. Hlavné bolo zásobovanie vojakov pôžitkami, zábavou, luxusným tovarom a tovarom dennej potreby, ktoré armáda nezabezpečovala. Vojaci tu však nachádzali aj rodinné zázemie, keďže tu žili ich družky a deti. Zámerne nepíšem o manželkách, keďže vojaci mali počas svojej služby zákaz oženiť sa. Toto nariadenie zrušil cisár Septimus Severus (cisár 193 – 211), takže až od tohto zlomu mohli žiť v táborových osadách aj manželky vojakov.

Model auxiliárneho tábora (castellum) a priľahlej civilnej osady (vicus)
Model je umiestnený v Múzeu Antická Gerulata (Múzeum mesta Bratislavy)

Zvyšky murovaných stavieb, resp. kamenných základov budov, ktoré svojho času tvorili rímsky vicus nachádzame na viacerých miestach dnešných Rusoviec a ich počet s novými výskumami neustále stúpa. Takmer vo všetkých prípadoch ide len o torzá architektúr, ktoré nám nedovoľujú vytvoriť si jasnejšiu predstavu o vzhľade budovy a dokonca ani o jej pôdorysných rozmeroch. Výnimkou je stavba s podpodlahovým vykurovaním, objavená len nedávno v roku 2002. V októbri toho istého roku bol nález vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku pod názvom Dom s hypocaustom. Technicky vyspelá stavba bola súčasťou honosnej časti vicusu s murovanými stavbami pred severozápadnou bránou do kastela (dnes Maďarská a Irkutská ulica) pri ceste vedúcej do Carnunta, tzv. via Carnuntina.

Stavba bola objavená na Irkutskej ulici (parcela č. 186/1) počas archeologického výskumu realizovaného pred plánovanou výstavbou rodinného domu. Na mieste bola identifikovaná kamenná stavba s podpodlahovým vykurovaním (hypocaustum) s interiérovými a exteriérovými omietkami, stavba z nepálených tehál a interiérovými omietkami, kompaktný tehlovokamenný blok, kamenný múr ďalšej stavby, exteriérové úpravy terénu, kolové jamy a dva kostrové hroby bez nálezov.

Výskum na lokalite nie je ukončený a je možné, že stavba je súčasťou rozsiahlejšieho komplexu, ktorý môže zasahovať aj do okolitých pozemkov, a preto je potrebné brať nasledujúce informácie o stavbe ako čiastkové. Z kamennej stavby s podpodlahovým vykurovaním boli zatiaľ odkryté tri miestnosti s piliermi hypokausta a miestnosti s maltovoštrkovou dlážkou s tehlovou drvinou bez podpodlahového vykurovania. V stavbe boli odkryté dve kúreniská (praefurnium), jedno v južnej časti a druhé v severozápadnom rohu.

Dom s hypocaustom, Irkutská ulica, Bratislava-Rusovce (Gerulata – vicus)
Dom s hypocaustom, Irkutská ulica, Bratislava-Rusovce (Gerulata – vicus)

Priestor hypokausta pozostával z maltovoštrkovej vrstvy, na ktorej stáli piliere z tehál zakončené špeciálnymi tehlami s výstupkami v rohoch. Na nich bola umiestnená podlaha vykurovanej miestnosti. Tá sa nám síce nezachovala, ale vieme, že napríklad pri klasickom hypokauste bola z betónu. Tak vznikol priestor, do ktorého sa ťahom dostával horúci vzduch z kúrenísk, ktorý zohrieval podlahu. Dnešnou alternatívou tejto starovekej technológie je podlahové kúrenie, keď v rúrkach umiestnených v podlahe prúdi horúca voda. Dokladom vykurovania stien je nález dutých tehiel (tubulus). Fragmenty technickej ryhovanej keramiky svedčia o klenbách v kúrenisku. Ďalej možno predpokladať, že k stavbe patrila otvorená, resp. povrchová kanalizácia zo strešných škridiel (tegula).

Domy s takýmto dômyselným vykurovaním neboli samozrejmosťou. V teplom podnebí Stredomoria sa hypokaustum využívalo v kúpeľoch. V obytných domoch našlo uplatnenie v chladnejšom prostredí severných provincií. Dovoliť si ho mohli iba bohatí občania, ale ani tí ho nepoužívali na vykurovanie všetkých miestností v dome. Boli ním vybavené najmä spoločenské a reprezentatívne miestnosti, prípadne spálne.

Model stavby s podpodlahovým vykurovaním (hypocaustum)
Strešná krytina: plochá škridla (tegula), korýtko (imbrex)
Model je súčasťou expozície Římané a Germáni v kraji pod Pálavou (Regionální muzeum v Mikulově)

Pri výskume boli objavené aj dva vedľa seba ležiace pieskovcové kvádre dlhé vyše 1 meter, pod ktorými sa nachádzal tehlovokamenný blok v prvých publikáciách interpretovaný ako základ pod pilier. Oveľa zaujímavejším a pre datovanie stavby dôležitým nálezom sú dva fragmenty jedného míľnika (podrobnejšie v samostatnom článku). Prvý bol objavený ešte v roku 2002 a bol sekundárne použitý v stene kúreniska. Druhý fragment pochádza z výskumu z roku 2015 a pomohol nám presnejšie určiť rok jeho „výroby“. Míľnik dali postaviť v roku 252 cisári Trebonianus Gallus (cisár 251 – 253) a jeho syn Volusianus (cisár 251 – 253). Z toho vyplýva, že stavba s hypokaustom bola postavená minimálne po tomto roku a jej vznik je datovaný do poslednej tretiny 3. storočia so skorým zánikom na prelome 3. a 4. storočia. Pôvodne, ešte pred určením míľnika, bol vznik stavby datovaný už do obdobia vlády Severovcov, teda do prelomu 2. a 3. storočia. Na tomto príklade je ukážkovo vidieť, ako nám jeden kľúčový nález dokáže spresniť začiatok výstavby o celé desaťročia.

Ďalšia pomerne rozsiahla kamenná architektúra bola taktiež preskúmaná na Irkutskej ulici (parcela č. 124) v rokoch 1984 až 1989. Na výskum bolo naviazané v rokoch 1994 – 1995 na vedľajšej parcele (č. 123), avšak bez nálezov zvyškov architektúr. Zachovaná architektúra je značne torzovitá a zistené rozmery 9 x 6,8 m sú len fragmentom pôvodnej plochy stavby. Napriek tomu sa podarili interpretovať tri stavebné fázy. Prvé dve tvoria kamenné múry hrubé 40 až 60 cm a tretiu múr hrubý 40 cm postavený kombináciu kameňa a tehál. O istom nadštandarde bývania svedčia fragmenty maltovej dlážky a omietok s bielym vyhladeným povrchom, omietky s červeno maľovaným povrchom a fragment plochého skleneného predmetu, ktorý zrejme pochádza z rohu tabuľového okenného skla. Tri stavebné fázy sú len rámcovo datované do 2. až 4. storočia.

Na Maďarskej ulici (parcela č. 193) boli v roku 2000 preskúmané kamenné základy dvoch ďalších stavieb patriacich taktiež do bohatej časti vicusu pred severozápadnou bránou kastela. V následnej sonde sa odkrylo ich pokračovanie a viaceré výnimočné nálezy. O výstavnosti domov svedčia veľké fragmenty maľovaných interiérových omietok, prvýkrát s florálnym motívom. Zámožnosť miesta dopĺňa aj nález dvoch bronzových ihlíc, bronzovej spony a karneolovej gemy s vyobrazením bohyne Minervy/Athény nájdených tesne vedľa seba a do zeme uložených pravdepodobne v dôsledku nebezpečenstva (podrobnejšie v samostatnom článku).

Fragment maľovanej interiérovej omietky s okrajovým pásom a florálnym motívom, Maďarská ulica, Bratislava-Rusovce (Gerulata – vicus)

Stavby s kamennými základmi máme doložené aj na ďalších miestach niekdajšieho vicusu, ktorý obkolesoval vojenský tábor z trocha strán. Štvrtá neosídlená strana smerovala k rieke. Okrem nich sa tu nachádzali aj ďalšie menej „bohaté“ obytné stavby. Mohli to byť rôzne zahĺbené objekty s kolovou konštrukciou a chaty. Pálené tehly alebo v oblasti nedostatkový kameň pri jednoduchších stavbách nahradili nepálené tehly, prípadne drevo. Tepelnú pohodu nezabezpečovalo podpodlahové vykurovanie, ale ohniská a piecky. Maltové dlážky v tom najchudobnejšom prípade vystriedala udupaná hlina. Zaujímavosťou môžu byť dochované železné častí zámkov a kľúče, takže už v tomto období si ľudia mohli svoj príbytok pri odchode zamknúť.

Na juhozápadnom okraji táborovej osady sa nachádzal výrobný okrsok doložený objavom dvoch tehliarskych a jednej vápennej pece. Tieto zariadenia boli zámerne z bezpečnostných dôvodov umiestnené na okraji osídlenia, aby sa predchádzalo možným požiarom v osade.

Takmer na záver tohto článku by sme si ešte mali uvedomiť, že stavebným vývojom neprechádzal len vojenský tábor, ktorý prešiel viacerými prestavbami, ale aj samotná táborová osada. Vyše 300 rokov existencie od konca 1. približne do prelomu 4. a 5. storočia, vojenské konflikty a barbarské vpády, zmena rozlohy vojenského tábora, to všetko malo vplyv na formovanie civilnej osady. Ako som už písal vyššie, v priestore domu s podpodlahovým vykurovaním boli objavené dva kostrové hroby. Jeden dokonca priamo v dome. Rimania ale zo zákona pochovávali „za hradbami mesta“, teda mimo osídlenú lokalitu. Z toho vyplýva, že v čase pohrebu tento priestor už nebol obývaný a celková rozloha osady sa po opustení domu musela zmenšiť. Rovnako máme archeologicky doložené jednoduché drevené príbytky zo 4. storočia pri dnešnom Kostole sv. Márie Magdalény v polohe pôvodného vojenského tábora. Tie svedčia o sťahovaní zvyškov civilného obyvateľstva do vojakmi opustenej časti tábora, ktorí si po roku 375/380 vybudovali v severnom rohu pôvodného kastela neskoroantickú pevnosť.

Posledná stavba, ktorú som zaradil do tohto článku je do veľkej miery fiktívna. Síce máme o nej písomný, lepšie povedané epigrafický dôkaz, ale archeologicky stále nie je doložená a možno ani nikdy nebude. Hovorím o rímskej svätyni, ktorá mala byť postavená priamo v Gerulate. Ako to vieme? V 60-tych rokoch 20. storočia boli v polohe neskoroantickej pevnosti nájdené fragmenty votívneho oltára zasväteného Jupiterovi Najlepšiemu a Najvyššiemu Dolichénskemu a na tomto oltári sa jednoznačne píše o postavení „svätyne s výzdobou a stĺporadím … v Gerulate“. Oltár bol vyrobený koncom 2. storočia, takže niekedy v tomto období by sme na potulkách po antickej Gerulate mohli zájsť okrem hostinca aj do svätyne. Zvyšok nechám na fantázii čitateľa a k vyznávaniu Jupitera na našom území sa plánujem vrátiť v niektorom z budúcich článkov.

V rokoch 2010 až 2012 boli v katastri Rusoviec v polohe Tehelný hon preskúmané tri skupiny stavieb s kamennými základmi, z ktorých jedna bola interpretovaná ako usadlosť typu villa rustica. Týmto stavbám, rovnako ako aj ville rustice z Bratislavy-Čunova a vidieckemu sídlisku vzdialenému asi 2,5 km juhozápadne od Bratislavy-Rusoviec sa budem venovať v poslednej časti tohto cyklu, ktorý bude zameraný na stavby v zázemí Gerulaty.

 

Použitá literatúra:

BAZOVSKÝ, Igor. 2000. Osada Rimanov v Gerulate. In Pamiatky a múzeá. ISSN 4335-4353, 2000, roč. 49, č. 3, s. 14.

BAZOVSKÝ, Igor – PICHLEROVÁ, Magda. 2015. Rímska kamenná architektúra pri Irkutskej ulici v Bratislave-Rusovciach. In Zborník Slovenského národného múzea. ISBN 978-80-8060-365-6, 2015, roč. 109, Archeológia 25, s. 211 – 232.

KENDRALA, Daniel. 2015. Antická Gerulata odhaľuje nové svedectvá. Najvýznamnejšie objavy SAHI v Rusovciach. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 35 – 41.

KOVÁCS, Péter – SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2011. Rímsky míľnik z Gerulaty. In Slovenská archeológia. ISSN 1335-0102, 2011, roč. 59, č. 2, s. 311 – 318.

KOVÁCS, Péter – SCHMIDTOVÁ, Jaroslava – MATHÉDESZ, Ľudovít. 2017. Milestone of Trebonianus Gallus and his son found in Gerulata. Míľnik Treboniana Galla a jeho syna z Gerulaty. In HARMADYOVÁ, Katarína (zostavila): Devín Veroniky Plachej. Zborník k životnému jubileu PhDr. V. Plachej. Bratislava : Múzeum mesta Bratislavy, 2017. ISBN 978-80-89636-21-1, s. 97 – 101.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2012. Rusovce: rímsky vojenský kastel Gerulata a jeho zázemie. In ŠEDIVÝ, Juraj – ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana (zostavovatelia): Dejiny Bratislavy 1: Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Od počiatku do prelomu 12. a 13. storočia. Bratislava : Slovart, 2012. ISBN 978-80-556-0330-8, s. 256 – 271.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2013. Rímsky vojenský tábor Gerulata v Bratislave-Rusovciach. In Hranice Rímskej ríše. Slovensko. Bratislava : Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave, 2013. ISBN 978-80-971437-7-0, s. 77 – 89.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2015. Rusovce: Rímsky vojenský tábor kastel Gerulata. Komárno : Vydavateľstvo KT spol. s.r.o., 2015. 16 s. ISBN 978-80-8056-710-1.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava – JEZNÁ, Jitka. 2001. Záchranný výskum na stavbe HDPE v Rusovciach a Čunove. In Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 2000 (AVANS), Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 2001, ISBN 80-88709-50-4, s. 174.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava – JEZNÁ, Jitka. 2003. Stavba s podpodlahovým vykurovaním v bohatom vicuse pri Via Carnuntina. In Zborník Mestského múzea. ISBN 80-969006-4-1, 2003, roč. 15, s. 19 – 26.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava – JEZNÁ, Jitka. 2004. Gema s Minervou z Gerulaty-Rusoviec. In Zborník Mestského múzea. ISBN 80-969264-6-2, 2004, roč. 16, s. 5 – 14.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava – JEZNÁ, Jitka – KOZUBOVÁ, Anita. 2005. Rímske kamenné pamiatky Gerulata. Bratislava/Nitra : Mestské múzeum v Bratislave/Archeologický ústav SAV, 2005. 72 s. ISBN 80-88709-78-4.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava – RIDEGOVÁ, Laura. 2002. Záchranné výskumy Mestského múzea v Bratislave-Rusovciach. In Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 2001 (AVANS), Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, 2002, ISBN 80-88709-59-8, s. 180 – 182.

VARSIK, Vladimír. 2000. Vidiecke sídlisko v zázemí kastela Gerulata. In Pamiatky a múzeá. ISSN 4335-4353, 2000, roč. 49, č. 3, s. 15 – 17.

VARSIK, Vladimír. 2012. Kastel Gerulata a ala I Cannanefatium civium Romanorum. In ŠEDIVÝ, Juraj – ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana (zostavovatelia): Dejiny Bratislavy 1: Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Od počiatku do prelomu 12. a 13. storočia. Bratislava : Slovart, 2012. ISBN 978-80-556-0330-8, s. 223 – 231.

VOJNA, Matúš. 2018. Z dejín rímskej architektúry. Rímske stavebné konštrukcie a materiály. In História. Revue o dejinách spoločnosti. ISSN 1335-8316, 2018, roč. 17, č. 1, s. 4 – 9.

Zdroje obrázkov:

Model auxiliárneho tábora (castellum) a priľahlej civilnej osady (vicus):
Archív autora, foto: Richard Miške (fotené 21. 9. 2018)

Dom s hypocaustom, Irkutská ulica, Bratislava-Rusovce (Gerulata – vicus):
Archív MÚOP, foto: PhDr. Jana Hamšíková (fotené 26. 7. 2018)

Model stavby s podpodlahovým vykurovaním (hypocaustom):
Archív autora, foto: Richard Miške (fotené 14. 10. 2017)

Fragment maľovanej interiérovej omietky s okrajovým pásom a florálnym motívom:
SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2013. Rímsky vojenský tábor Gerulata v Bratislave-Rusovciach. In Hranice Rímskej ríše. Slovensko. Bratislava : Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave, 2013. ISBN 978-80-971437-7-0, s. 77 – 89.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Richard Miške

Zaujímam sa o históriu, genealógiu, numizmatiku a paradoxne aj o poéziu.