Denník N

Zuzana Čaputová – pre kresťana neprípustný kandidát? Analýza.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Článok zaoberajúci sa rozchodom názorov medzi prezidentskou kandidátkou Zuzanou Čaputovou a kresťanskými hodnotami slovenského voliča.

Pred niekoľkými dňami som sa prvýkrát zamyslel nad možnosťou, že by som k téme hodnotového nastavenia prezidentskej kandidátky Zuzany Čaputovej napísal blog aj ja. Hlavným vplyvom na toto rozhodovanie boli pre mňa moji priatelia s kresťanským pohľadom na svet, ktorých mám na sociálnych sieťach i vo fyzickom vesmíre neúrekom, a ktorí ma v ostatnom čase chtiac-nechtiac zaplavovali prívalom článkov niektorých ultra-konzervatívnych médií, primárne Hlavných správ a portálu LifeNews.sk.

Kresťanská ideológia nás stavia do pozície, v ktorej sa musíme snažiť o ochranu niektorých hodnôt a ustanovizní, ktoré považujeme za najdôležitejšie a morálne najpevnejšie. Presne v tomto zmysle slova však vzniká zmätok a konflikt medzi našou snahou o ochranu vznešených hodnôt a medzi toleranciou, ktorej význam si často ohýbame v záujme našich presvedčení.

Vo svojom blogu som sa preto rozhodol vybrať tri hlavné z problematických citácii, ktorými sa väčšina kresťanov a tzv. konzervatívnych médií oháňa a ktoré sa používajú ako dôvod na diskvalifikáciu Zuzany Čaputovej z pozície morálne bezúhonného človeka – konkrétne vyjadrenia týkajúce sa spolužitia homosexuálov, možností homosexuálnych párov právnym spôsobom získať dieťa do výchovy a tému práva na umelé prerušenie tehotenstva.

*Citácie pochádzajú z diskusie denníka SME.

Zuzana Čaputová o registrovaných partnerstvách, výchove detí partnermi rovnakého pohlavia a o práve na potrat

Citácie vybraté pre analýzu:

  1. ,,Určite som za to, aby páry rovnakého pohlavia mali upravený rozsah práv, väčšiu právnu istotu a môže sa to nazývať aj registrovaným partnerstvom, takže áno.”
  2. ,,Adopcia detí. Preferujem to, aby dieťa malo biologickú matku, biologického otca. V prípade ak by malo vyrastať v ústavnej starostlivosti, myslím si, že by mu bolo lepšie s dvoma milujúcimi bytosťami hoci aj rovnakého pohlavia.”
  3. ,,Som za zachovanie status quo [v otázke práva na interrupciu], lebo si myslím, že má byť to rozhodnutie zodpovednosťou ženy. Ja si myslím, že máme ženám dôverovať,”

 

Registrované partnerstvá…

Slovenská ústava vyzdvihuje hodnotu tradičnej rodiny (rozumej mama, otec a deti), pričom k nim pridáva i potrebu ochrany tejto inštitúcie. Táto časť ústavy bola zavedená dodatočne, roky po jej prvotnom napísaní a roky po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Do ústavy sa dostala ako výsledok snahy iniciatívnych konzervatívcov, ktorí svoje počínanie založili aj na určitej obave, že sú inštitúcia rodiny a jej význam v modernej spoločnosti relativizované a v istom zmysle slova i ohrozené.

Na tieto dve konkrétne výpovede Zuzany Čaputovej v reakciách kresťanov a konzervatívcov môžeme nájsť slová ako neprípustné, príšerné alebo zvrátené.

(I samotní redaktori Hlavných správ a portálu LifeNews.sk vo svojich článkoch zašli až tak ďaleko, že kandidátku Čaputovú hrubým spôsobom odsúdili.)

Osobne si myslím, že hlavným problémom s legalizáciou tzv. registrovaných partnerstiev je kresťanská obava, že by sme týmto takéto spolužitia povýšili na úroveň rodiny, efektívne z nich urobiac zväzok rovný manželskému rodinnému základu. Táto obava je pochopiteľná, ale na strachu sa štát stavať nedá a treba jednoznačne vyhlásiť, že náš štát nie je republikou pre kresťanov, ale republikou pre občanov – a to bez ohľadu na ich osobné ideológie, vierovyznania a názory politického spektra.

Zuzana Čaputová je rozhľadená v práve i politológii. Je dôležité triezvo uznať, že páry rovnakého pohlavia majú niekoľko právnych nevýhod, ktoré by v demokratickej republike pravdepodobne nemali existovať. Napríklad podľa našich mechanizmov nemôžu efektívne posúvať majetok dedičským konaním na svojho partnera, pretože nemôžu vstúpiť do právne fungujúceho vzťahu, a vzniká aj problém s nárokom na zdravotnú starostlivosť, pretože nemajú dobre ošetrené ani samotné právo na zdravotnú starostlivosť a vzniká problém s opatrovníctvom a opatrovateľskými príspevkami, na ktoré má právo každý občan.

Nech je naša kresťanská viera akokoľvek pevná, štát jednoznačne nemá brániť občanovi rozhodnúť sa, ako naloží so svojím majetkom alebo so svojím zdravím. Rovnako si myslím, že štát nemá čo hovoriť do života občanov za dverami ich bytov, ak nemá podozrenie, že sa tam deje čosi zlé – napríklad týranie. Nemusím osobnostne súhlasiť s činmi iných ľudí, ale ak neporušujú zákon, nemám im ako občan dôvod vyčítať ich konanie.

Inými slovami, samotný obsah potenciálnej inštitúcie, ktorú v hovorovej reči nazývame registrovanými partnerstvami, absolútne nejde proti kresťanskej viere. Ak by sme tieto isté práva uzákonili, ale nazvali ich napríklad splnomocenstvom na niektoré právne úkony, pričom by do tohto vzťahu pokojne mohli vstúpiť i dvaja ľudia, ktorí spolu romanticky (sexuálne) nežijú, nemali by sme ako kresťania žiaden dôvod mať pocit, že sme ohrození alebo že je ohrozená inštitúcia rodiny. Zuzana Čaputová vo svojej odpovedi priznala, že si uvedomuje právny problém týchto párov, a ten naozaj existuje. Pripustila i, že riešenie by sa podľa nej mohlo nazvať zákonom o registrovaných partnerstvách, ale morálne to nie je žiaden problém, táto téma je právnická.

Z právnického hľadiska by toto jej vyjadrenie mohlo dokonca byť považované za dôkaz odbornosti, z hľadiska potenciálnej kandidátky na prezidentku by to určite malo byť považované za dôkaz primeranej otvorenosti a vedomia o spoločenskom probléme.

Zuzana Čaputová v tejto otázke teda podľa mňa absolútne nenarúša kresťanské hodnoty, len sa k výkladu zákonu stavia v prvom rade ako občan, nie ako zástanca ktorejkoľvek ideológie – a to je určite správny prístup. Zvlášť zo strany právničky a potenciálnej prezidentky.

 

…adopcia detí pármi rovnakého pohlavia…

Čo sa týka adopcie detí pármi rovnakého pohlavia, hranice diskusie už nie sú také jasné. S postojom, že dieťa by radšej malo byť u milujúcich ľudí, než zatvorené v úradnej inštitúcii, sa stretávame bežne. Je to jednoduchý a v istom zmysle slova i logický záver založený v prvom rade na láskavosti a súcite tých, ktorí sa myšlienkovo radia k liberálnejšiemu spektru. Kresťan s týmto názorom podľa mňa nemusí súhlasiť, ale jednoznačne by sa mal snažiť ho pochopiť.

V tomto prípade Zuzana Čaputová vyjadruje postoj, ktorý je v prvom rade súcitný. Je teda pochopiteľné, prečo sa k tomuto postoju prikláňa.

Otázkou však zostáva, čo si má v tejto situácii počať kresťanský (alebo konzervatívny) volič.

Pre túto diskusiu treba poznať širší kontext situácie v našej krajine.

Na Slovensku je v sirotincoch a detských domovoch minimum sirôt. Väčšina detí umiestnených do týchto stredísk je odobraná z rodín, ktoré si z toho či onoho dôvodu nedokážu splniť svoju funkciu poskytnúť správnu a plnohodnotnú výchovu svojim deťom (viac ako 90%). Tieto deti nie sú adoptovateľné, je ich možné len presunúť do profesionálnych rodín, ktoré úplne patria pod detské domovy formou zamestnaneckých zmlúv, prípadne umiestniť do pestúnskych starostlivostí.

Pestúnska starostlivosť je na Slovensku právne relatívne náročná záležitosť. S rozhodnutím, či deti budú umiestnené do takejto starostlivosti, súvisia mnohé faktory, ale hlavným z nich je fakt, že tieto deti nie sú voľné, pretože majú vlastných rodičov, ktorí sa nevzdali rodičovských práv, a existuje určitý predpoklad, že sa títo po náprave svojej situácie znovu budú snažiť o ich prinavrátenie – napríklad ak sa vyliečia z alkoholizmu alebo si zabezpečia stály príjem. V tejto situácii sú pestúni do určitej miery teda profesionáli, aj keď nie až v takom zmysle ako profesionálne mamy, a hlavne nezískavajú úplný status rodiča dieťaťa – ani pred zákonom.

Stať sa pestúnom je náročná vec. Potenciálny pestún je lustrovaný psychologicky, finančne, sociálne… a v prípade akýchkoľvek nezrovnalostí je vyradený zo systému.

Dovolím si teda túto väčšinovú situáciu so slovenskými deťmi úplne diskvalifikovať a prenechám ju profesionálnym mamám a pestúnkam, ktoré musia byť kvalifikované, overené, rigorózne prešetrené a na to, aby sa vôbec mohli stať takými profesionálkami, musia mať predispozície – táto téma sa našej diskusie o právach homosexuálov podľa mňa prakticky netýka.

Vo väčšine prípadov detí z detských domov tento problém teda neexistuje.

Zostávajú dva prípady: Pravá adopcia sirôt a osvojenie polosirôt.
(Tieto prípady spolu na Slovensku netvoria ani 10% všetkých prípadov súvisiacich s pridelením náhradnej opatery deťom.)

Sirôt, ktoré prišli o rodičov a čakajú na adopciu, je v našom systéme minimum, a záujemcov o adopciu sa teda hlási oveľa viac, než je samotných detí. Medzi čakateľmi sú momentálne hlavne heterosexuálne páry (rodiny), ktoré pred samotnou adopciou rovnako potrebujú absolvovať rôzne šetrenia, ktoré by veľa z nich ešte mohli aj odradiť. Na samotnú adopciu sa dlho čaká, je náročné sa do nej kvalifikovať a sirôt je skrátka oveľa menej ako čakateľov. Inými slovami, žiadne dieťa nečaká ani nepotrebuje, aby si ho adoptoval priamo homosexuálny pár – a to by pravdepodobne nepreferovala ani samotná Čaputová, keďže túto možnosť pripúšťa jedine v prípade, že by takéto dieťa malo zostať visieť v detskom domove – a to sa sirotám na Slovensku skrátka nestáva.

Tu problém takisto neexistuje.

Zostáva posledný prípad, osvojenie polosirôt pre prípady homosexuálnych párov – týchto situácii v systéme nie je ani 0.01% – teda ani stotina percenta.

Jediná reálna možnosť, kedy by sme sa mohli zamyslieť nad morálkou tejto problematiky, je osvojenie si dieťaťa partnerom zosnulého – to zasa súvisí aj s právnym ošetrením registrovaných partnerstiev. Pre vysvetlenie problému volím imaginárnu kazuistiku – vytváram konkrétny prípad, ktorý je inšpirovaný skutočnými prípadmi, o ktorých som čítal.

Vymyslený prípad:

Mama Lucia má dcéru Lucku a býva s ňou v byte. Časom sa k nim nasťahuje i Petra, Luciina dlhoročná partnerka. Spolu teda dve ženy vychovávajú dcéru jednej z nich.

Mama Lucia však ochorie a zomrie. Dcéra Lucka nemá ani krstnú matku, ani strýkov, ani stryné, ani starých rodičov, ktorí by si ju mohli vziať k sebe, a preto hrozí, že ju úrady vezmú a dajú do detského domova. Aj keď by možno malá Lucka oveľa radšej zostala s Petrou, druhou mamou, ktorú roky pozná, a ku ktorej má vzťah. Ale nemôže. Pretože na to nemáme právny mechanizmus. Ak by sa Luckina mama vydala pred zákonom za muža, ten by nemal problém si ju osvojiť. Druhá žena však takúto možnosť nemá. A preto malá Lucka pravdepodobne bude vytrhnutá z prostredia, ktoré pozná, a od druhej mamy, ktorej dôveruje, pretože takéto zriadenie u nás nefunguje.

Ak by Zuzana Čaputová alebo ktokoľvek iný súhlasil s tým, že pre Lucku by bolo asi lepšie zostať s tou druhou mamou, čo je prakticky udelenie požehnania výchove cudzieho dieťaťa homosexuálom, pochopil by som to. Na tomto závere podľa mňa nie je nič zložité. Ale chápem, že toto by mohol byť do určitej miery reálny morálny problém hodný diskusie.

Našťastie sa však ani toto na Slovensku takmer nikdy nestáva. Tento prípad som si vymyslel a o žiadnom reálnom u nás neviem, pretože ich je menej ako 0.01% všetkých prípadov.

Zuzana Čaputová teda podľa mňa a môjho chápania praktických demokratických princípov v tejto téme absolútne nevytvára, nepodporuje a ani nespôsobuje morálny problém, ktorý by hraničil so svedomím potenciálneho kresťanského alebo konzervatívneho voliča.

 

…a potraty.

Na rovinu. Toto je pravdepodobne najcitlivejšia téma pre všetkých kresťanov a konzervatívcov na svete a i pre mňa samotného je najcitlivejšia zo všetkých troch.

Na Slovensku je pre tehotnú ženu legálne ísť na potrat v prvých troch mesiacoch tehotenstva. Zuzana Čaputová nemá v agende snahu túto situáciu meniť, otvorene povedané, vôbec sa ňou nemieni zaoberať. Je teda pre kresťana morálne neprípustné dať jej svoj hlas vo voľbách?

Podľa mňa by toto teraz vo voľbách nemal byť rozhodujúci faktor z týchto dôvodov:

  1. Iné by bolo, ak by u nás boli umelé potraty teraz nezákonné, a ona by ich chcela legalizovať. Vtedy by som povedal, že sa priamo snaží o zhoršenie situácie. Teraz ju však len nechce meniť. Samozrejme, od ideálneho konzervatívneho kandidáta by sa to možno čakalo, ale ideálny kandidát neexistuje.
  2. Zuzana Čaputová má históriu v boji proti korupcii a v boji za práva utláčaných. V praktických intenciách je na tom relatívne ešte lepšie v ochrane práv občanov než hociktorý iný z terajších prezidentských kandidátov. Treba jej vyčítať, čomu sa nevenuje, hoci sa inými spôsobmi dlhodobo snaží o zlepšenie našej spoločnosti?
  3. Myšlienkami, slovami, skutkami… a zanedbávaním dobrého. Áno, uznávam, stále by to mohol byť problém z pohľadu svedomia a rozhodne to nie je ideálny stav vecí pre kresťanského voliča. Avšak sa treba zamyslieť nad tým, čo všetko Slovensko potrebuje, a či mu to môžeme dať celé a hneď teraz. Zuzana Čaputová neponúka riešenie na problém slovenskej potratovosti. Ponúka však snahu o riešenie iných problémov, a to treba brať do úvahy ako významný argument. Je pravda, že zanedbávanie dobrého sa dá klasifikovať ako hriech, ktorý by jej mohol byť vytknutý, ale máme morálne právo súdiť niekoho len preto, že má iné hriechy ako my?
  4. A hlavne: Hlas kandidátovi neznamená stopercentný súhlas so všetkými jeho názormi. Je to len hlas, ktorým dávame najavo, že ho považujeme za dostatočne šikovného na výkon určitej funkcie. Jediný kandidát, s ktorým by sme totiž súhlasili stopercentne, sme my sami.

Váha morálneho práva v tejto situácii je rozložená v celospoločenskom probléme, nie len v týchto troch otázkach zaoberajúcich sa vnútorným vesmírom a svedomím jednej Zuzany Čaputovej.

Momentálne je na Slovensku kríza právneho štátu, a treba sa zamyslieť nad tým, či si môžeme dovoliť žiadať od jedného kandidáta, aby splnil úplne všetky naše predpoklady, a zmiesť ho zo stola len preto, že spĺňa iba väčšinu.

Pri porovnaní ostatných kandidátov, ich šancí na úspech vo voľbách, ich osobnostných predispozícií a ich prejavov je dôležité začať s ešte jednou úvahu:

Je naozaj taký strašný problém, ak je niekto liberálnejší ako my? Pokiaľ až siahajú tieto naše požiadavky na niečiu morálku? Zniesli by sme liberálnejšiu predsedkyňu triedy? Zniesli by sme liberálnejšiu vedúcu supermarketu? Starostku? Kde je hranica vedúcich, ktorí už nesmú byť vedúcimi, pretože sú liberálnejší ako niektorí z nás?

Ak je totiž liberálnejšie názorové spektrum to, čo nás odrádza a Zuzanu Čaputovú diskvalifikuje, treba si uvedomiť, z čoho ju to diskvalifikuje. Možno nám pre svoje názory nebude úplne sympatická, a teda ju to diskvalifikuje z pozície človeka, ktorého by sme chceli pozvať na kávu, ale naozaj by jej tieto názory bránili byť dobrou prezidentkou?

Dobrého prezidenta nerobí naša sympatia, ani náš súhlas s úplne všetkými jeho vnútornými presvedčeniami.

Tie kvality, ktoré by mohli zo Zuzany Čaputovej urobiť dobrú prezidentku, netreba prehliadať pre našu antipatiu voči názorom, ktoré z nej podľa nás nerobia dokonalého človeka.

Teraz najčítanejšie