Denník N

Čaputová vs kresťanské hodnoty

Tento blog je založený čisto na mojich osobných názoroch a vysvetľuje dôvody prečo verím, že náboženstvo sa nemá dotýkať politiky v otázkach, ktoré zasahujú širšie spektrum ľudí, ako len veriacich.

 

Tento blog bude založený na mojich osobných názoroch, chcem ním len povedať ako vnímam z pohľadu dvadsaťročnej študentky celé dianie okolo pani Čaputovej a konzervatívnych kresťanov v otázkach týkajúcich sa LGBT komunity a opatery detí ľuďmi rovnakého pohlavia.

Vychovávala ma relatívne silno kresťanská rodina, dokonca učiteľka v škôlke aj v škole patrili ku členom nášho zboru. Odmalička som počúvala o nebi a pekle o zlom a dobrom, samozrejme prichádzali aj témy o LGBT komunite o ktorej v kresťanských kruhoch napriek pravidlu, že „iba Boh môže súdiť“ kolovali veľmi nepríjemné reči, hoci za čias môjho detstva to ešte stále bolo tabu a vždy som myslela, že takto je to správne a toto si myslí celý svet.

Trvalo mi veľmi dlho si uvedomiť, že nie každý človek prežíva celý život v podobnom duchu a nie všetci vnímajú otázky ako homosexuálne páry alebo opatera dieťaťa v rukách ľudí rovnakého pohlavia rovnako. Úprimne, teraz už nerozumiem ako niekto môže miešať politiku a náboženstvo, nakoľko podľa môjho názoru nie je správne používať rovnaké pravidlá založené na kresťanských hodnotách na každého bez ohľadu na to, či je alebo nie je kresťanom.

Žijeme v štáte ktorý je demokratický a u nás má mať hlas a hodnota každého jedného človeka byť rovnaká bez ohľadu na orientáciu, pohlavie, farbu či vierovyznanie. Fakt, že sa uplatňujú kresťanské pravidlá a obmedzujú aj ľudí, ktorí sú napríklad ateistami sa mi absolútne nezdá fér.

Homosexualita ako potvrdilo aj WHO v roku 1948, nie je žiadnou fyzickou ani psychickou poruchou, teda ktokoľvek orientovaný na rovnaké alebo obe pohlavia má prosto rovnaké práva a je svojprávny, preto by mal mať homosexuálny pár to isté právo si adoptovať dieťa ako kresťanský pár, nakoľko si myslím, že je rozumnejšie dať dieťa do opatery napr. dvoch milujúcich žien, ktoré sú schopné z neho vychovať ambiciózneho poctivého človeka, miesto toho aby dieťa vyrastalo v skupinkách, vychovávaných pracovníkmi s často nulovou motiváciou, vzhľadom nie len na finančné ale aj sociálne ohodnotenie. Tým neurážam sociálnych pracovníkov, skôr chcem poukázať na fakt, že ani mne by sa nechcelo za mizernú mzdu vychovávať také množstvo detí keďže vychovať dieťa naozaj nie je ľahké.

Riešiť tieto otázky na základe toho, či sa to kresťanom páči alebo nie je to isté, ako keby sme zo zákona zakázali ateistovi neveriť v Boha, lebo je to proti kresťanským hodnotám. Štát sa má riadiť rozumom a nie náboženstvom a to najmä v otázkach, ktoré zasahujú širšiu skupinu ľudí a nie sa pýtať len na názory a preferencie tej „najakceptovanejšej“ hoci to nemá žiadne racionálne vysvetlenie a často omielaná veta „že teplý pár len vychová ďaľšieho teplého“ podľa mňa nie je žiaden plnohodnotný protiargument ale len zaužívané klišé, keďže pokiaľ viem nikto kto ju použil naživo tú výchovu ešte ani nevidel a navyše je to ohrmone neúctivé, ničím nepodložené a drzé.

Viera má byť voľba a nie povinnosť, preto nenúťme každého riadiť sa podľa pravidiel jednej skupiny.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie