Želajme si niečo, rodí sa vojna

Prvý z nich je bývalým vysokým dôstojníkom tajnej služby a druhý čímsi, čo sa u našich východných susedov nazýva „politechnológ“. Pracuje v tíme spin doktorov, ktorých úlohou je ovplyvňovať verejnú mienku a nálady voličov kvôli politickým cieľom svojich zamestnávateľov. Keď som oboch požiadal, aby svoju odpoveď rozviedli, tajný sa opýtal, či máme na Slovensku korupciu. – Samozrejme, a to na najvyšších miestach. Dôstojník spokojne prisvedčil. – To je dobrý základ. U nás Rusi takisto najprv zaplatili časť našich politikov a veliteľov. Keď potom začala riadená destabilizácia a ozbrojené zrážky, ľudia na kľúčových postoch štátu jednoducho nekonali alebo zradili. Politechnológ je zase ochotný svoje tvrdenie dokázať, ak mu na to dám rozpočet 100 miliónov eur. Hovorí, že najprv by začal s rozkladaním spoločenskej súdržnosti. Najlepšie je pracovať s menšinami a v zabudnutých, opomínaných regiónoch. Cielil by na náboženské komunity, etnické menšiny alebo hoci antisystémových internetových aktivistov. Treba ich zmobilizovať, teda presvedčiť, že väčšinová spoločnosť stojí proti nim a ohrozuje ich. Potom je ešte jedna vec – musia uveriť, že kdesi na dosah existuje niekto veľmi silný a spravodlivý. Ktosi, kto im pomôže v momente, ako povstanú z kolien a zbavia sa tyrana menom Slovenská republika. Ak táto vízia pripomína slovenskému čitateľovi žáner science fiction, možno len dodať, že keby ste pred piatimi rokmi položili oným šiestim miliónom obyvateľov Donbasu rovnakú otázku, teda či u nich možno rozpútať vojnu, pokladali by vás za rovnakého šialenca. Šéfka misie Červeného kríža v okupovanom Donecku mi pred pár rokmi spomínala, ako vyzerali ich prvé rozvozy humanitárnej pomoci na predmestiach tejto metropoly po začatí bojov. Ľudia ešte aj vtedy odmietali prijať realitu, totiž že ich starý svet sa nenávratne zrútil a že sú zrazu odkázaní na potravinovú pomoc. Ešte pred pár dňami predsa patrili do strednej vrstvy, žili vo svojich vlastných domoch, starali sa o rodiny a snívali o druhom aute, milenke či dovolenke v trópoch. A tak keď k nim prichádza Červený kríž, berú to ako zlý vtip. – Pane, dlho vás naozaj nemôžem presviedčať. Militanti každú chvíľu zavrú prístupovú cestu a začne sa tu strieľať. Nevieme, kedy sa sem dostaneme znova. Radšej si ten balík zoberte. V najhoršom nám ho nabudúce vrátite späť. Muž v módnom svetri si naveľa vezme potravinový balíček a zavrie automatickú bránu k svojmu honosnému rodinnému domu. Keď sa pracovníci ČK vrátia o niekoľko týždňov, muž si balíček vezme bez reptania. Potom sa vrátia znova – muža a jeho rodiny tu už niet. Tlaková vlna 120-milimetrovej míny vytrhla automatickú bránu aj so stĺpmi; v ich dome zíva po výbuchu obrovská diera a odhaľuje najintímnejšie detaily ich kúpeľne, obývačky a zmareného sna o strednej vrstve. Sna, do ktorého slová ako vojna doteraz nikdy nepatrili. Toľko k žánru science fiction u nás, vo východnej Európe. Na onoho sebavedomého muža si spomeniem vždy, keď mám pochybnosti o svojej práci. Aj pre toto treba o tom konflikte naďalej písať. Ja som s tým začal takmer pred tromi rokmi, a skončil len nedávno. O pár mesiacov, na jar 2019, vyjde moja kniha o ukrajinskej vojne. Rozpoviem v nej príbeh o dnes už opomínanom, vzdialenom konflikte. V skutočnosti nám už päť rokov vchádza pod kožu. Polarizuje aj našu spoločnosť, budí nepokoj a kladie neúprosnú otázku: ak u našich susedov, čo ak raz aj u nás? Takže ešte raz a od začiatku. Takto pred piatimi rokmi, v polovici februára 2014, zatiaľ na Ukrajine nikto netuší o vojne. V Kyjeve už horí majdan, zomierajú prví demonštranti spolu s príslušníkmi obávaných policajných jednotiek Berkut, a na východe sa zase demonštruje proti majdanu. Ale vojna? Suka tvoja mať! Z dvesto respondentov, s ktorými som počas prípravy knihy pracoval, drvivá väčšina v tom čase nič netušiac vychováva svoje deti, rozvíja firmy, protestuje alebo pašuje kontraband. Preboha, aká vojna? No už vtedy existovala hŕstka ľudí, ktorá práve hromadila ručné zbrane a pripravovala taktické plány miest. Onedlho sa v nich rozhoria prvé ozbrojené zrážky a zmenia históriu Európy. O nich však neskôr. Mimochodom, titulná fotka vyzerá nudne, ale nie je to tak. Bola urobená v roku 2016, v deň konania regionálnych doneckých volieb v istom neexistujúcom štáte menom Donecká ľudová republika. O pár minút po tomto zábere utečiem oficiálnej delegácii českého komunistického poslanca Ondráčka, ktorý sem prišiel voľby legitimizovať. Vleziem na vlastnú päsť do volebnej miestnosti okrsku č. 33, odkiaľ ma vzápätí unesie tajná služba na ukradnutom džípe, a vyhodí za mestom. Teda, niežeby som sa sťažoval. Bol to náročný, no zaujímavý deň. Ďalšie texty, fotografie a videá z ukrajinskej vojny a iných mojich reportáží nájdete na mojom osobnom blogu na https://happy2travel.eu/sk/