Zvierací úškľab vlastenectva

Video s českými titulkami spustíte kliknutím na túto linku. 

Schopnosť sebaobetovania nie je len ľudským rysom. Zvieratá, hmyz to dokážu tiež. Napr. včely, osy, termity, mravce dokážu pri ochrane svojho rodu obetovať svoj život. Všetky sú si navzájom bratmi, sestrami, pochádzajú z jednej matky. Ide o tzv. príbuzenský altruizmus.

(Altruizmus ako mravný princíp spočívajúci v nezištnej službe pre druhých, v ochote obetovať pre dobro druhých to najcennejšie.)

Existujú však okolnosti, za ktorých sa altruizmus prejavuje výraznejšie.

V skupine šimpanzov bol realizovaný vedecký experiment.

V sledovanej skupine šimpanzov sa jedinci medzi sebou občas hádajú, uzmierujú, bojujú o postavenie v hierarchii. To je bežná úroveň agresie vo vnútri skupiny. Zrazu sa vedľa nich umiestni druhá, neznáma  skupina šimpanzov, čím prichádza k prejavom medziskupinovej agresivity, pri ktorých môže dôjsť aj k bojom, k vojnám.

Čo robí prvá skupina zvierat? Okamžite končí všetky vnútorné hádky, všetci sa zjednocujú, začínajú držať spolu a demonštrujú všetok altruizmus, ktorého sú schopní. To znamená, že si navzájom pomáhajú, delia sa o stravu, sú oveľa viac zapojení do vzájomnej starostlivosti, ochraňujú všetky mláďatá a súčasne ani na okamih nezabúdajú držať sa v strehu a napätí kvôli susedom.

Zhodný experiment prebehol s potkanmi s rovnakými prejavmi.

Príchod cudzincov výrazne zvyšuje altruizmus medzi vlastnými členmi spoločenstva. Týmto spôsobom vedci preukázali, čo už všetci vieme, že najsilnejším stmeľujúcim prvkom je pocit vonkajšej hrozby. Toto pravidlo funguje pre všetky spoločenské zvieratá.

A samozrejme to fungovalo aj u našich predkov, o ktorých môžeme povedať, že sa ako druh veľmi natrápili. Antagonizmus a agresivita medzi skupinami praľudí boli tak výrazné, že celé ich životy – mimochodom veľmi krátke, prebiehali v trvalých konfliktoch so susedmi. Paleolit sa doslova topil v krvi. Každý tretí jedinec zahynul v dôsledku konfliktov so susedmi.

Ide o obdobie viac ako 2 miliónov rokov, čo je 99% existencie dejín vývoja človeka.

Vďaka našim predkom sme absolvovali veľmi tvrdý výber na schopnosť sebaobetovania. V krvavých kúpeľoch prežívali iba tie kmene, ktoré mali viac vyvinuté gény nesebeckosti a schopnosti obetovať svoj život pre blaho svojho kmeňa.

V ostatnom 1% ľudských dejín, keď sme učinili výrazný evolučný skok a z praľudí sa stali ľudia súčasní, sme v našom prekotnom vývoji doslova prekonali sami seba.

Naše súčasné zákony a morálno etické normy sú oveľa humánnejšie, než naše inštinktívne chovanie, ktoré sa nedokáže meniť tak rýchlo, a preto sa v nás vo veľkej miere zachoval „zvierací úškľab“ paleolitu.

Mnohé vlastnosti, ktoré nám vtedy pomáhali prežiť sú dnes zbytočnými, priam zničujúcimi atavizmami, teda vlastnosťami, ktoré sú z historicko-vývojového hľadiska prekonané. Tak dopadlo aj spojenie boja a altruizmu.

Toto spojenie nám už nepomáha prežiť v rodových, kmeňových vojnách, pretože už vymizli – zmenilo sa však na účinný nástroj na manipuláciu s ľuďmi.

Zvlášť, ak ide o väčšie množstvo ľudí.

Funguje to nasledovne:

Predstavme si určité územie a jeho obyvateľstvo, ktoré má susedov, čo majú rovnako nejaké územie. Môžete sa postaviť pred svoj ľud a oznámiť obyvateľstvu: “ Počúvajte spoluobčania, ja od susedov niečo potrebujem, poďme, zabojujeme si o to!“

Po takom prehlásení by vás ľudia asi niekam poslali… Pokiaľ ale budete manipulovať s ľuďmi prostredníctvom ich inštinktov, nebudú mať proste na výber.

Preto musíte na nich prehovoriť takýmto spôsobom:

„Bratia a sestry!“

Samozrejme, že obyvateľstvo krajiny nie sú bratia sestry – ale práve preto je to dôležité pomenovanie, lebo altruizmus človeka sa pôvodne aktivoval v súvislosti s ochranou príbuzných. Tak teda:

„Bratia a sestry! Matka vlasť je v nebezpečí a volá vás – svoje deti – k jej obrane!“

V tom spojení sa síce nachádza istá absurdnosť, všetci chápeme, že matka je názov pre mamu a s ňou je všetko v poriadku – a ak nás volá, tak azda k obedu.

Vlasť je len územie, ktoré nemôže byť matkou, nemá ako rodiť. To vo svojom osobnom vedomí každý chápe. Nič menej zmienka o rodine v znepokojivom kontexte môže mať pre ľudí, zhromaždených v dave priam magický efekt. U všetkých dochádza k aktivovaniu príbuzenského altruizmu a sú podvedome pripravení obetovať sa. Všetky inštinkty volajú:

„Bratia, sestry, matka, deti – to je more mojej krvi! To je hora mojich génov! Toto všetko musí byť ubránené za každú cenu!“

Mimochodom, túto manipuláciu je vždy potrebné nazývať obranou, aj keď budete mať práve záujem zaútočiť. Altruizmus bol pôvodne vytvorený na obranu príbuzných, aj keď sa aktuálne môže využívať na čokoľvek.

Prvú fázu manipulácie máme za sebou, ľud sa znepokojil, prešiel do fázy bojovej pripravenosti. Teraz prišiel čas vytvoriť nepriateľa.

Je tu totiž jeden problém. Normálni, mentálne zdraví ľudia veľmi neradi zabíjajú druhých ľudí. Aj keby im za to nič nehrozilo.

Stojí za tým množstvo inštinktívnych zákazov, ktorých porušenie hrozí ťaživými výčitkami svedomia a v toho dôsledku aj úplnou demoralizáciou vojaka.

V snahe vyhnúť sa tomu, je potrebné spraviť z nepriateľa neľudskú bytosť, nakoľko „neľudí“ zabíjať je možné. Ale ako to dosiahnuť?

Pomocou emócie averzie, znechutenia, ktorá obsahuje zmes strachu a snahu niečomu predísť, či zabrániť.

Znechutenie pre nás v minulosti vykonávalo užitočnú službu, v dobe absencie hygienických podmienok nám napr. pomohlo chrániť sa pred infekciami.

Znechutenie sa aktivuje v strednej a bočnej, frontálnej, orbitálnej mozgovej kôre. Vedci z Princetonskej univerzity, ktorí študovali averziu pomocou magnetickej rezonancie, odhalili jej pozoruhodné vlastnosti.

Aktivizáciou oblastí zodpovedných za averziu potlačuje oblasti mozgu, ktoré sú zodpovedné za ľútosť, súcit, empatiu a ďalšie ľudské pocity.

V dôsledku toho objekt našej averzie nevnímame ako niečo živé – aj keď to živé je. Vnímame to ako nejakú abstraktnú neživú ohavnosť, ktorá musí byť okamžite odstránená, v lepšom prípade zničená. Či už ide o švába, potkana, mŕtvu mačku, hada, alebo tuláka.

Emócia znechutenia má ešte jednu zaujímavú vlastnosť – čím väčší je pocit averzie, tým je väčšia potreba príslušnosti k svojej skupine, čo sa v sociálneho hľadiska prejavuje ako vlastenectvo. A zároveň ako nevraživosť voči iným, cudzím sociálnym skupinám. čo sa zo sociálneho hľadiska prejavuje ako xenofóbia – strach z neznámeho, z cudzieho.

To znamená, že čím viac ľudia pociťujú averziu, tým väčší je ich sklon k vlastenectvu a ku xenofóbii. Takže ľudia pre vytvorenie obrazu nepriateľa potrebujú preciťovať voči nemu averziu.

Nazývajte ho krysami, švábmi, psohlavcami, zombiami, hadmi, zdochlinami. Vyhlasujte o ňom, že súloží s kozami a žerie malé deti. Tým nepriateľa viac dehumanizujete, tým ho zbavíte ľudskosti.

Pokiaľ sa v snahe vytvoriť v ľuďoch odpor a znechutenie voči nepriateľovi obraciate pri manipulácii mienkou ľudí k inštinktom, funguje aj tá najdivokejšia lož.

Inštinkty sú totiž oveľa staršie ako intelekt a zatieňujú ho.

A neustále vyvolávajte strach – pretože strach je hnacím motorom xenofóbno-vlasteneckého komplexu. Preto každý deň šírte – znepokojivé správy, mrazivé detaily, hrozivé verzie. Týmto spôsobom sa vám podarí obísť všetky kultúrne tabu a uvrhnúť svoj ľud do stavu jaskynných vojen.

Spojením vlastenectva a xenofóbie sa vytvorí také napätie, že jeho pomocou prenesiete hory, zboríte mestá, zabijete milióny ľudí a samozrejme získate to, prečo ste na územie druhých šli. Na tejto jednoduchej schéme sú vojny postavené.

Bola objavená v paleolite a spoľahlivo funguje dodnes.

Takže pokiaľ nejakí ľudia, ktorých ani nepoznáte začnú zrazu tvrdiť, že ste bratia a sestry, začnú vás označovať za potomkov nie vašich rodičov, ale niečoho abstraktného a o vašich susedoch hovoriť niečo, čo vo vás spôsobuje averziu – majte na pamäti, že od vás očakávajú altruistické činy!

Všetky takéto slová sú falošné, neprinesú vám, ani vašim skutočným blízkych nijaký úžitok. Pamätajte na to, že ak sa manipulátorom predsa len podarí prebudiť vo vás pračloveka, nič vás už nezastaví.

Podľa vedecko-popularizačného cyklu Všetko ako u zvierat redakčne upravil Anton Popovič.