Denník N

Ona

Patrili sme k sebe…

Zabočím a vezmem to popri rieke. Jej tok, tichý, pokojný, ako ja, prebehne mi hlavou. Odrazu vír myšlienok, ale ich je. Kdeže, čosi také už dávno neplatí. Boli časy, pamätám si veľmi dobre.

Samota, vyhľadávam ju, presne na tomto mieste. Slnko svieti, pomaličky sa vydáva na svoju púť. Sledujem ho, tipujem počasie. Vyzerá to na príjemný, pomerne teplý deň s nejakými obláčikmi na oblohe. Stojím, nohu položím na lavičku, vystriem, zaťažím. Ťah, to je ono, cítim ako sa mi napínajú šľachy. Je to také intenzívne, dokonca trocha bolestivé. Ale potrebné, musím dodať. Druhá noha, ešte chrbát.

„Dobrý deň,“ zdraví ma ktosi. Nie, nechcem, treba rešpektovať moje potreby. Byť sám, len tak si prečistím hlavu a zveľadím telo. Ona, pozriem jej do tváre. Slnečné okuliare, takmer dokonalé maskovanie. Stretávame sa pravidelne, takmer každý deň. „Dobrý deň.“ Tá tvár, známa, neznáma, vlasy pomerne dlhé. Každý týždeň dvakrát do týždňa, nič viac. Presne tak, mám to zmapované, jej trasa korešponduje s mojou.

Hodiny, hľadím na ne. Ako splašené, rozbehli sa. Zrýchlený dych, akosi som sa zadýchal. Nezvyk, sedím pod košatým stromom, hlava zvesená, vnorená do dlaní. Zvláštny pocit, akoby som nechcel ukazovať svoju tvár. Emócie, zmocní sa ma strach. Má veľké oči, upokojujem sa.

Vrátiť sa včas, pripomínam si slová manželky. Malú do škôlky, moja dnešná úloha. Oproti mne mamička s dvoma deťmi. Zasa ten pohľad, všetci majú niekam namierené. Ešte aj dôchodca smerujúci oproti mne má naponáhlo. A ja, pýtam sa. Viem, moja polovička, dcéra a syn, šťastie, ktoré si treba vážiť.

Dvere do bytu, vchádzam. „Meškáš,“ oznamuje mi nepríjemným hlasom. „Dobré ráno,“ nechávam jej poznámku bez povšimnutia. Nechcem sa hádať, som napätý ako struna. Potrebné drobnosti, posledné inštrukcie, detská ruka. Aká drobná, v mojej sa stráca. Beriem ju, rozlúčka, sladká pusa a potom ona. Opretá v rohu, len tak bez pohybu. Smutná, sklamaná, presne ako ja.

Hokejka, toľko rokov som sa od nej nevzdialil, patrili sme k sebe. Len ona a ja, nerozlučná dvojica. Krátka odmlka, možno, zo zdravotných dôvodov. Pozerám po nej, oči sa mi lesknú. Roky, ten čas ubehol tak rýchlo, akoby som si ho ani nestihol užiť. Pocity, lomcujú mnou, opakuje sa to každý deň. Prejde to, slová priateľa, aj on tým prešiel.

„Ahoj, mami,“ lúči sa malá. Vnímam, ale iba okrajovo, tam vo vnútri zúri boj. Nemám tu byť, hnevám sa sám na seba. Štadión je to miesto, korčule a hokejka. Koniec kariéry, len dve slová, vyslovujú sa tak ťažko.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Obľúbili ste si moju tvorbu? Chceli by ste si prečítať viac nových kúskov? Na mojej osobnej webstránke http://darinamatichova.sk nájdete množstvo ďalších poviedok, niektoré aj v zvukovej podobe a nechýbajú ani informácie o mojich knižných počinoch.