Denník N

Zneužívajúci kňaz: perspektíva subjektu

Vyslovujem sa v prospech nutnosti psychoterapeutickej liečby zneužívajúcich kňazov, v ktorej by dokázali pochopiť zlo, ktoré urobili, prijať vlastné pocity hanby a viny, a premeniť ich na pocit zodpovednosti nielen za seba, ale aj za druhých v ich okolí. Liečba takéhoto človeka je totiž základnou prevenciou ďalšieho zneužívania.

Vo svojich predchádzajúcich článkoch, ktoré som venoval téme sexuálneho zneužívania v Katolíckej cirkvi (Sexuálna hmla okolo celibátuTemná strana sexuality katolíckeho kléru), som sa snažil odpojiť celibát a homosexualitu katolíckeho kléru od pedofílie a sexuálneho zneužívania, pričom pedofíliu som dôrazne odlíšil od sexuálneho zneužívania detí a mladistvých. Pozornosť som upriamil na niekoľko súvislostí, ktoré by k sexuálnemu zneužívaniu mohli viesť. Dali by sa zhrnúť pod nasledovné hlavičky:

1. Nedostatočná psychosexuálna zrelosť páchateľov, ktorá v značnej miere odráža pomery v ich rodinách a výchovné chyby.

2. Nedostatočné spirituálne a psychologické vplývanie na psychosexuálnu nezrelosť páchateľov počas obdobia, v ktorom je na jej formáciu azda najviac priestoru, teda počas života v seminári.

3. Organizačné faktory na strane cirkvi, ktoré môžu spriechodňovať sexuálne zneužívanie alebo preň vytvárajú príslušný kontext.

Motivácia k článku a jeho téma

V tomto článku by som chcel aspoň trochu priblížiť psychické prežívanie páchateľa v kňazskej sutane. Vymedzujem sa voči vnímaniu mojich článkov ako útoku na cirkev alebo nepriateľstvo voči katolicizmu. Snažím sa len o nezaujaté a hlbšie pochopenie bolestného javu sexuálneho zneužívania v prostredí, ktoré by malo poskytovať a ktoré aj nemálo reálne poskytuje atmosféru dôvery a bezpečia. Bohužiaľ, skúmaný jav sa týka deformovaných jedincov, zrejme aj ako súčasti istého deformovaného prostredia, takže úvahy ako tieto nemôžu žať iba súhlas a akceptáciu, ale nutne musia vyvolávať aj istú dávku rozhorčenia, pohoršenia, či antipatií k mojej osobe.

Moja motivácia je čisto súkromná a vnútorná. Téme sa venujem vo voľnom čase a bez finančného prispievania kohokoľvek, s veľkou devízou, ktorú mi poskytuje moja profesia, ktorú milujem, a v rámci nej môj centrálny záujem o ľudskú sexualitu. Motivácia získava silu v snahe pochopiť to, čo sa v cirkvi deje, ako jednu z konkrétnych kapitol obrovskej a veľmi vážnej témy, ktorou sexuálne zneužívanie bezpochyby je.

Revízia mýtov o zneužívaní v Katolíckej cirkvi

Na adresu katolíckeho duchovenstva často zaznieva, že nebyť celibátu, nebolo by ani sexuálneho zneužívania. Toto je však hlboký omyl, pretože sexuálne zneužívanie je najčastejšie realizované jedincami, ktorí sú psychosociálne dobre začlenení do spoločnosti a často žijú v manželstvách, ktoré zvonku môžu pôsobiť harmonickým dojmom. Celibát nemá žiadnu kauzálnu spojitosť s rozvojom pedofílie a efebofílie.

Zrejme si nemajú čo závidieť ani rôzne cirkevné a necirkevné spoločenstvá, keďže sexuálne zneužívanie je prítomné aj v protestantskom, v židovskom či moslimskom prostredí, a samozrejme, v rozličných sekulárnych kontextoch. Dôvodom, pre ktorý Katolícka cirkev priťahuje v súčasnosti toľko pozornosti, je zdesenie verejnosti z kontrastu prípadov zneužívania detí a mladistvých s jej morálnym kreditom, ako aj jej globálny charakter, keďže Katolícka cirkev je inštitúciou doslova obrích rozmerov. To nie je relativizovanie sexuálneho zneužívania, skôr apel na porozumenie tomuto úkazu ako veľmi nebezpečnému a všade prítomnému sociálno-patologickému javu. Tento nadhľad by sme pri analýze sexuálneho zneužívania nemali nikdy stratiť.

V poslednom období prekvapujú štatistiky o vysokej miere homosexuality medzi katolíckym klérom, a to v zmysle narastajúceho počtu homosexuálne orientovaných kňazov, ako aj homosexuálnych komunít, takzvaných homosexuálnych subkultúr, kde dokonca dochádza k aktívnemu homosexuálnemu správaniu a životu. Samozrejme, homosexuálna orientácia sa rovnako ako heterosexuálna orientácia nemusí prejavovať sexuálnym konaním (sexually acting-out behavior), čo mimochodom platí aj pre pedofíliu, takže celibát je z tohto uhlu vlastne aj istou ochranou spoločnosti (mám na mysli celibátny život u pedofilne orientovaného kňaza), respektíve subjektívnym pokusom o ňu. Samotnú sexuálnu orientáciu nemožno viniť zo sexuálneho zneužívania detí a mladistvých. Musia sa k nej pridružiť faktory v prospech tendencie k zneužívaniu. Homosexualita per se teda ešte negeneruje žiadnych delikventov a i keby sa v jednom momente cirkev zbavila všetkých homosexuálne orientovaných kňazov, sexuálne zneužívanie by z nej nevymizlo. Vyslovene náprotivne k tomu, o čom tu píšem, pôsobí fakt, že Katolícka cirkev vlastne nemôže svätiť homosexuálne orientovaných mužov za kňazov, Zdá sa však, že tu platí prax „o čom sa nehovorí, o tom sa nevie“ (alebo lepšie povedané „don´t ask don´t tell“ prístup).

Pedofíliu alebo pedofilnú poruchu tiež nemožno vidieť ako univerzálnu príčinu sexuálneho zneužívania, pretože ide o skutočnú menšinu prípadov zneužívajúcich duchovných. Navyše, na základe vekového rozloženia a pohlavia obetí by sme mohli hovoriť skôr o efebofílii a hebefílii ako o pedofílii.

Pokus o psychické porozumenie páchateľovi

Čo teda aspoň približne prežíva páchateľ v podobe katolíckeho duchovného?

Pre utvorenie pseudomorálky sexuálneho zneužívania je dôležité už vzťahové prostredie, ktoré páchateľ zažil ešte ako dieťa vo svojej rodine. Bola to zrejme rodina s prísnym a autoritatívnym otcom, emocionálne skôr chladným alebo nedostatočne vrelým, zrejme aj so sklonom k agresívnemu jednaniu, násiliu a fyzickým trestom. Otec mal pravdepodobne problémy sám so sebou, so zvládnutím svojej emocionality a impulzívnosti, a svoju vlastnú regulačnú neschopnosť obracal v rodine proti druhým. Na svoje deti projikoval potrebu regulácie, preto bol veľmi prísny a prešľapy trestal zväčša nekompromisne. Veľa toho asi nenahovoril. Matka bola emocionálne vzdialená, možno aj depresívna, ktovie, rozhodne však nie dostatočne empatická na to, aby mohla zrkadliť potreby tohto chlapca, takže je celkom možné, že sa naučil nezdôverovať sa so svojimi potrebami, neskôr ani s túžbami, a samotný emocionálny svet považoval za tabu. Matka nebola schopná vyvážiť otcovu prísnosť, na hrejivú lásku mala vyslovene nedostatočné zdroje a nebola ju jednoducho schopná vyžiariť pre svoju vlastnú chaotickosť, zakomplexovanosť, pocity viny či závislosti od svojho partnera. Otcova nerozvážnosť a autoritatívnosť bola v jej ústach často zjemnená, zmäkčená a vlastne racionalizovaná do podoby, v ktorej ju malé dieťa nebolo schopné prijať bez výhrad, respektíve, chápať ju mohlo iba racionálne, nie však srdcom. V tejto rodine sa o sexualite nehovorilo takmer vôbec. Bola to tabuizovaná téma a akákoľvek variácia v sexuálnom správaní alebo prejavovaní bola alebo by mohla byť ostro a rázne odsúdená.

Rodinná spiritualita bola skôr zväzkom noriem, príkazov a zákazov, než vnútorným hľadaním Boha, ktorý bol pre malého chlapca skôr prísnou postavou a niekým, kto ho neustále špehuje a pripomína mu jeho hriešnosť, než prijímajúci ideálny Otec. Viera bola sústavou dogiem, ktoré sa podobne ako otcova autorita nespochybňovali. Sloboda bola v podriaďovaní sa, čo zrejme bolo akýmsi intra-familiárnym variantom porozumenia slobode ako naučenej nevyhnutnosti.

V rodine sa kládol dôraz na formalizmus sám o sebe, formy sa zbožstvovali, boli základom nielen praktického života, ale aj duchovnosti uviaznutej v rituáloch a ceremoniálnosti tak, ako aj bežný chod domácnosti alebo konverzačný štýl, ktorý bol vyslovene strohý, chudobný a úsečný. Predstaviť si možno skôr všadeprítomné dusivé ticho, než nejaký emóciami a radosťou naplnený domáci kút, ticho, ktoré napätie v rodine iba nekonečne vyostrovalo. S okolitým svetom bola rodina prepojená len neveľmi. Mala s ním zrejme iba pár styčných osôb, možno učiteľa alebo farára. Do sveta z nej energia rozhodne neprúdila. Rodinní členovia žili v spoločenskom ústraní, izolovaní od okolia a verejnosti, s potrebou vytvárať dojem, že sú spokojní, že sú šťastnou a bezproblémovou rodinou, slovom hraná harmónia. To všetko vyžaduje nesmierne veľa energie, pretože maskovanie je vždy energeticky náročnejšie ako autentickosť, hoci sa to niekedy zdá byť naopak. Chlapec bol vedený k poslušnosti, izolácii emócií a racionalizácii, k popretiu pozitívnych stránok vonkajšieho sveta, negatívnych stránok rodiny i samého seba, svojho vnútorného ja.

Už ako mladého muža ho možno napadlo stať sa kňazom. Nevieme. Priťahovala ho myšlienka byť blízko Bohu, otcovskej figúre, ktorá má všetku moc, no napriek tomu je prístupnejšia ako jeho otec. Možno ho fascinovala celá tá obradnosť služby okolo oltára alebo úcta, akej sa kňazský stav stále teší, privilégium byť dôverníkom ľudí a vstupovať im do sŕdc. Možno boli jeho motívy aj čistejšie ako si dokážeme predstaviť. Každopádne, ako kňaz to so svojou emocionalitou nezvládal omnoho lepšie ako kedysi, v tele chlapca, a možno práve teraz má k chlapcom, akým bol on kedysi (a kdesi vo vnútri možno stále je) veľmi blízko. Cíti k nim nejakú formu spriaznenosti a dôvernosti. Vie, že detstvo je svet omnoho hravejší, farbistejší, a zároveň istejší a jasnejší ako ten dospelý, ktorému neveril a ktorému porozumieť nikdy úplne nedokázal. Bolo tak ľahké získať si detské srdce a on sa tomu tešil. V jeho osamelom živote, obklopenom studenými kameňmi kostola a sochami svätých, bolo ľudské teplo výnimočnou raritou a tešil sa, že k sebe môže nechať prichádzať deti. Azda aj toto by mohli byť súvislosti – teplo a radosť, sviežosť, mladosť a dotyk uprostred od detstva chladného sveta, slzavého to údolia (lacrimarum vallae) – ktoré napokon viedli k okamihu, keď sa nejakého chlapca dotkol inak.

Vtedy nechcel nič viac a možno už ani nikdy potom. Možno však, neschopný a zbavený vzťahov s dospelými ženami, nachádzal vnútornú útechu v blízkosti chlapcov častejšie. Možno nebol jeden, ale viacerí po sebe, pričom ku každému z nich si dovolil o niečo viac. Najprv išlo vyslovene o nekontaktné zblíženie, neskôr aj kontaktné aktivity, z veľkej časti skôr dotyky, obnažovanie, neskôr bozky, dotyky na pohlaví, vzájomné láskanie a dráždenie, ťažko presne povedať. Veľmi pravdepodobne to však malo takúto postupnosť, v ktorej už ne-empatizoval s jemu zvereným dieťaťom, ale to, čo robil, sa snažil vidieť v omnoho lepšom, ibaže falošnom svetle. Je predsa kňaz, Boží služobník na svete. Mal azda pocit, že si toto ako kňaz môže dovoliť, že Boh stojí pri ňom, že tým aj obeti odovzdáva kúsok hrejivého tepla v inak studenom ľade života? Mal azda pocit, že tým obeti slúži, preukazuje aj istý skutok dobrodenia? Alebo vnímal pohyb dieťaťa vo svojom akčnom dosahu pôsobnosti ako pokušenie? Nebola to nástraha diabla, s ktorou bojoval? Nebola to vlastne pasca od služobníka zla?

Je celkom možné, že vlastné výčitky dokonale odštiepil od zvyšku svojej vcelku súdnej a inteligentnej osobnosti, pretože v izolácii a v zneškodnení emócií absolvoval celoživotný výcvik. Možno tieto výčitky projikoval práve na diabla a namiesto toho, aby svoje skutky chápal ako zrkadlo vlastnej pokazenej sexuality, premietol ich na dualistické bojisko medzi dobrom a zlom, Bohom a diablom, za ktorého zákopmi sa kajal, no potom o rok, o mesiac, možno o týždeň – nevieme – opätovne zlyhal znova. Pretože Boh mu zas a zas odpustil, aspoň sa tak teda domnieval, pretože vždy sa vydal na tento zápas s novo nasadeným štítom viery (scutum fidei). Všetci robíme chyby, ale toto je čosi viac. Náš kňaz to však v rámci odpojenia svojej empatie katastrofálne banalizuje, a v „chybách“ pokračuje ďalej a ďalej, pretože ho nik neodhalil, nik o jeho tajomstvu nevie, len Boh, ktorý však ako prísne mlčanlivý kartuziánsky mních stroho mlčí, a deti, ktoré ho v sebe horko zamkli. Aj im sa to napokon páčilo, aj oni sú spolu-vinné, veď sa predsa nebránili, nikomu sa nesťažovali! Sám seba pritom nemusí nutne vidieť ako zlého a opovrhnutia hodného, akým teraz už vskutku je, pretože vo svojej fragmentárnej identite je rozdrobený na viacero osobnostných častí, kompartmentalizovaný, a medzi týmito časťami je len veľmi slabá komunikácia. Stáva sa majstrom zakrývania, racionalizácií a prorokom pseudomorálky, ktorý nevie, že sa nachádza v tej najpozemskejšej verzii pekla spleteného z vlastného zla, čo je zrejme aj jeho najhorším prekliatím.

Samozrejme, môže to byť aj inak, aj úplne inak. Jeden z mnohých vývojov však môže byť podobný tomuto načrtnutému.

Možno by sme sa mali skôr zamerať aj na niečo v tejto chvíli dôležitejšie, pretože etika stojí vždy na strane nevinného, teda na prežívanie obeti. Bez porozumenia páchateľovi, tomu, kto zneužíva, by sme však nevedeli identifikovať rizikové faktory tohto zneužívania a nevedeli by sme mu účinne zabrániť. Nulová tolerancia k páchateľom by však nemala znamenať ich automatické vykopnutie zovšadiaľ. Ako psychiater sa vyslovujem v prospech nutnosti ich zaradenia do psychoterapeutickej liečby, v ktorej by dokázali pochopiť zlo, ktoré urobili, prijať vlastné pocity hanby a viny, a premeniť ich na pocit zodpovednosti nielen za seba, ale aj za druhých v ich okolí. Liečba takéhoto človeka je totiž základnou prevenciou ďalšieho zneužívania.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.