Denník N

absurdná dráma

Čakanie na Godota je nič oproti tým absurditám, ktoré sa momentálne dejú pred našimi očami.

Nedávno som videla filmové spracovanie tejto známej hry a vôbec mi neprišla taká absurdná ako to, čo sa momentálne deje na Slovensku.

Udalosti, ktoré sledujeme sa nedajú pochopiť ani opísať slovami. Začnime tou najmenej absurdnou- Lubyová a jej milióny. Ups. Zle spočítané body, stáva sa. Skutočne sa pri rozdeľovaní miliónov niekto pomýlil pri počítaní a namiesto školstva sa tieto peniaze dostali úplne inam? A pani, ktorá za to zodpovedá sa spokojne usmieva do kamier aj naďalej. Veď o nič nejde, chybičky sa stávajú. Hlavne v strane, ktorej predseda je človek, ktorý získal titul a ani nevie ako.

Podpredseda Národnej rady, ktorý by mal mať istú úroveň, vzdelanie a správanie si zase píše správy s objednávateľkou vraždy, ktorá zrejme morálne zábrany ani úroveň nerieši a namiesto oblečenia nosí sieťky a záclony. A na obhajobu dodá, že takto si píše s každým voličom. Uff. Jeho partnerka musí byť hrdou podporovateľkou jeho politickej kariéry. A že ide o osobu, ktorá je spojená s vraždou? Blbá náhoda. V prostredí, kde nevedia ani spočítať body im to musíme odpustiť.

Matematika je silnou stránkou viacerých predstaviteľov Smeru. A tu konečne prichádzame k najväčšej absurdite.

Kandidát na predsedu ústavného súdu akýmsi neznámym spôsobom dokázal z 13, 5 dostať číslo 15. Hm…Možno keby sa podporovalo školstvo, vedeli by sme takto počítať aj my, obyčajní ľudia.

Pán poslanec si vytvoril pravidlá, ktoré platili iba preňho a nakoniec bola schválená jeho kandidatúra na ústavného sudcu. Ale prd, my hlupáci sme to nepochopili- on kandidoval na predsedu! Musel nám to vysvetliť sám. Nakoniec sa kandidatúry vzdal, ale netrvalo dlho a ukázal, že tak ako vie počítať do 15, vie kalkulovať aj v iných smeroch.

Zmaril hneď dve voľby a smial sa všetkým do tváre. Celej republike napľul do tváre a dupol po krku. A my sa na to všetko musíme pozerať, pretože sme iba diváci, na ktorých nezáleží. Pretože naši politici si hrajú absurdnú hru sami pre seba.

Ale nikomu to nie je vtipné, pretože toto nie je niečo, čo sa skončí ako film. Správanie týchto kreatúr strašným spôsobom ohrozuje našu krajinu. Dvojnásobná vražda, niekoľko objednávok a vyhrážok, Maznák a eskorta, podivuhodná matematika, lži a výsmech. A títo ľudia majú v rukách našu krajinu a jej budúcnosť. Ale oni myslia len na svoju vlastnú budúcnosť a to, ako z tejto krajiny vytrieskať čo najviac pre seba.

Pamätáte si Ficov nechutný výraz, ktorý mal keď odstupoval? Tak tento výraz má na tvári už permanentne, pretože to je výraz človeka, ktorý je v neustálom kŕči a amoku a snaží sa zničiť všetko okolo. Ale tu nejde o jedného blázna, ktorý sa utrhol z reťaze. Tu ide o celý štát a to je skutočne nebezpečné. Viete čo máte urobiť, ak vidíte človeka v amoku? Zavolať záchranku, pretože taký človek je nebezpečný. Čo ale robiť, ak takýto človek ovláda štát a nie je nikoho, kto by bol schopný to zastaviť? Je ako hurikán, ktorý sa prevalí a zanecháva fatálne následky. A my sa s týmito následkami budeme vyrovnávať aspoň tak dlho, ako s následkami vlády Mečiara.

A najabsurdnejšie na tom všetkom je, že zatiaľ čo je mnoho problémov, ktoré treba riešiť, celé Slovensko vlastne sleduje a rieši iba divadielko jedného poľutovaniahodného chlapca, ktorý stratil všetku súdnosť. Celé Slovensko sa stará iba o jedného človeka, ktorý si žiada pozornosť, pretože je na ňu zvyknutý. Urobí pre ňu všetko- zničí všetko, čo mu príde do cesty a smeje sa na tom, pretože takto má pozorn0osť všetkých. Nikto nerieši problémy ľudí, ani neprávosti. Fico má našu absolútnu pozornosť a môže hrať svoju absurdnú drámu, pretože má divákov.

 

 

 

 

 

 

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Alexandra Mravíková

Študujem na Masarykovej univerzite v Brne, čítam knihy, chodím do divadla a snažím sa veriť, že láska a pravda vždy zvíťazia.