Denník N

Na ceste k zrelosti

Cieľom ľudského dozrievania, je stať sa naplno človekom. Žiť v rovnováhe medzi dušou a telom, rozhodovať sa cez vnútornú slobodu ako komplexná a celistvá bytosť. Dosiahnuť zrelosť je proces, ktorý sa skladá z množstva malých a postupných krokov…

Ľudská zrelosť nie je ideálom alebo stavom, ktorý raz dosiahneme a stane sa natrvalo našou súčasťou. Je to proces a cesta neustáleho pretvárania seba. Na cestu zrelosti sa vyberieme v okamihu, keď sa zamyslíme nad sebou a započúvame do svojho vnútra. Potrebujeme nájsť svoju cestu životom. A aby sme ju našli, musíme si zachovať ducha otvorenosti pre nové veci, pretože len vtedy dokážeme prijímať nové podnety a premieňať sa…

Tri typy motivácie

Čo môže inšpirovať človeka k tomu, aby sa premieňal? Často hovoríme o troch typoch motivácií. Prvá motivácia je o prispôsobení, je motivovaná odmenou alebo trestom. Nie je to o skutočných hodnotách a keď pominie motivácia (odmena/trest), pominú aj hodnoty. Druhá motivácia je o identifikácií. Keď obdivujeme nejakého človeka, tak sa inšpirujeme jeho správaním a aj hodnotami. Ale v okamihu kedy prestane pre nás byť vzorom, tak zanecháme aj hodnoty ku ktorým nás viedol. Pri prvých dvoch motiváciách, ak má človek otvoreného ducha, môže si osvojiť aj hodnoty, keď spozná ich skutočnú „cenu“. Ale väčšinou to tak nie je. A preto má najväčšiu hodnotu tretia motivácia, ktorá je procesom zvnútornenia. Vtedy človeka ku konaniu motivujú  hodnoty ktoré prijal do svojho života a o ktoré opiera svoj život. A práve vtedy, keď vieme spoznať a oceniť hodnotu, sme na ceste vnútorného premieňania. Dokážeme byť kreatívni a zapájať do svojho života nové hodnoty (ktoré nás obohacujú) a to bez toho, aby sme popreli tie staré. Ide o kontinuálny proces napredovania. A ak aj dochádza k výrazným zmenám (v hodnotách), je to dané vnútornou premenou a nie vonkajšími vplyvmi…

Mýtus nezraniteľnosti a neomylnosti

Naša snaha o zrelosť, musí často zápasiť s dvoma mýtami. Mýtus neomylnosti zamieňa zrelosť s perfekcionizmom (nezdravým) a spútava človeka nesmiernou ťažobou (očakávaniami). Znakom skutočne zrelého človeka však je, že vie o svojich hraniciach a omyloch, dokáže korigovať svoje názory a vie že na všetko nepozná odpoveď a učí sa na svojich chybách. Mýtus nezraniteľnosti sa nám zas snaží nahovoriť, že zrelý človek je nezraniteľný. Ale zrelosť stojí na našej skúsenosti, na chybách a zraneniach, na našej schopnosti poučiť sa na svojich chybách. Naša túžba po zrelosti musí zápasiť aj s ďalšími prekážkami, ako je pocit menejcennosti, ale aj naša uzavretosť do seba, alebo stav kedy nie sme vnútorne slobodní…

Aby sme mohli rásť, premieňať sa a dozrievať, potrebujeme mať zdravý úsudok, teda schopnosť reálne posúdiť situáciu v ktorej sa nachádzame, kto sme a po čom túžime. A zdravý úsudok potrebujeme aj k tomu, aby sme vedeli rozlíšiť, ktoré hodnoty sú pre nás dobré (je užitočné ich začleniť do svojho života) a ktoré by nám ublížili…

Aby sme dokázali pozitívne hodnotiť seba, potrebujeme vnímať svet ako dar a obohatenie. Svet nás má obohatiť a je pre nás darom byť jeho súčasťou…

Budovanie vlastnej identity

Potrebujeme niekoľko pilierov, pre vybudovanie svojej ľudskej identity: potrebujeme prijať svoje telo a skutočnosť že človek ako celok je spojenie duše a tela; potrebujeme vzťahy ktoré rozvíjajú náš potenciál a sú nám oporou; potrebujeme rozvíjať a upevňovať svoju identitu cez prácu ktorú vykonávame; potrebujeme majetok ktorý nám dáva určité istoty (zabezpečenie potrieb a zároveň vnútorná sloboda na majetku); a potrebujeme systém hodnôt ktorý je kľúčový pre naše ciele, ale aj pre naše rozhodovanie a pre spoznanie svojej identity (hodnoty vydávajú svedectvo o tom, kto sme a aké túžby máme vo svojom srdci)…

Proces utvárania našej identity sa odohráva medzi našim reálnym „ja“ (kto sme teraz) a ideálnym „ja“ (kým sa túžime stať). Aby sme napredovali a čoraz viac sa stávali podobnými ideálnemu „ja“, potom sa nesmieme nechať spútať našim reálnym „ja“. Potrebujeme byť otvorení a mať túžbu napredovať. Ak máme svoje hodnoty a držíme sa ich, potom bude silnieť naša identita a vytrvalo pôjdeme za svojim cieľom…

Existuje niekoľko krokov, ktoré môžeme urobiť v snahe prekonať pocit menejcennosti: hlbšie preniknúť do tajomstva že sme jedineční; prijať seba, svoje chyby a temné stránky; investovať do vzťahov; načúvať svojmu telu; byť sám sebou a odkrývať hodnoty, ktoré sú pre nás dôležité (vpísané do nášho srdca); dávať si reálne a teda dosiahnuteľné ciele; upustiť od snahy porovnávať sa s inými; žiť v súlade sám so sebou; byť citlivý pre miesto a poslanie ktoré zohrávame v tomto živote; stáť si za svojím a poučiť sa z chýb a nakoniec, vedieť povedať áno aj nie. Aby sme získali zdravé sebavedomie, musíme prijať svoju identitu a vybrať sa na svoju vlastnú cestu životom…

Výzva ku komplexnosti

Tento svet vníma človeka povrchne a obmedzene. Popiera, alebo vytláča jeho duchovný rozmer. Ale vzťah k transcedentnu a otvorenosť človeka pre duchovný rozmer, patrí k jeho podstate. Čím intenzívnejšie sa celý život vyznačuje istým poslaním, tým významnejšie sú aj hodnoty. Musia byť tak silné, aby nám pomohli prekonať aj dlhodobé sklamanie a frustráciu. Také hodnoty nenachádzame v materiálnom svete…

Človek je viac, než len telo, ale zároveň je viac, než len duša. Človek je spojením duše a tela. A preto sa potrebujeme starať o svoje telo, ale aj dušu. Vďaka telu sme prítomní v tomto svete, v tele sa zrkadlí náš vnútorný, teda duševný stav. Náš postoj k telu, hovorí niečo o našej zrelosti: naše telo potrebuje dostatok spánku, pohybu a odpočinku; náš telesný organizmus potrebuje pestrú a vyváženú stravu; potrebujeme sa starať o svoje telo, ale nepodliehať kultu krásy; potrebujeme si zachovať otvorenosť pre duchovný rozmer (duševná krása robí našu fyzickú krásu neodolateľnou) a vyhýbať sa závislostiam, ktoré ničia naše zdravie. Zrelosť dosiahneme len vtedy, ak budeme konať ako ucelená, teda duševná aj telesná bytosť…

Aby bola celá osobnosť v rovnováhe, potom musia byť všetky túžby a potreby v rovnováhe s našimi hodnotami. Ak nie sú, nemáme z nich radosť a neprinášajú nám naplnenie…

Dnešný svet trpí veľkou nevyrovnanosťou, ale tá pramení zo srdca človeka. Dnešný človek je nútený neustále robiť rozhodnutia a často je pritom nútený popierať seba. Okrem toho je slabý a hriešny a tak často robí veci, s ktorými nesúhlasí (nie je vnútorne slobodný). A výsledkom je že cíti vnútornú rozvrátenosť…

Máme v sebe emocionálnu vôľu, ktorá vychádza z našich potrieb a chce ich uspokojiť, ale aj racionálnu vôľu ktorá vychádza z našich hodnôt a chce ich zrealizovať. Štrukturálne sa to v osobnosti človeka prejavuje v „ja“, ktoré presahuje samé seba (ideálne „ja“) a v „ja“, ktoré je presahované (reálne „ja“). Medzi reálnym „ja“ (emocionálna vôľa) a ideálnym „ja“ (racionálna vôľa) panuje napätie. Ak ich človek dokáže prepojiť teda navzájom integrovať, potom dokáže žiť v rovnováhe, žiť s chuťou a mať plno energie…

Pocity vs potreby

Pocity nás buď k niečomu motivujú, alebo nám v niečom zabraňujú: náklonnosť a láska, averzia a nenávisť, radosť a nadšenie, smútok a bolesť… Správne zachádzanie s pocitmi si vyžaduje: citlivosť; schopnosť pomenovať pocit; vnímať pocity ako pozitívnu silu; rozhodovať sa slobodne – to aký zaujmeme postoj (či necháme pocit, aby ovplyvnil naše správanie) a schopnosť porovnať ho s našim systémom hodnôt…

Potreby sú určité tendencie k správaniu, alebo sklony zachovať sa istým spôsobom. Môžu byť vyvolané stavom organizmu (fyzická potreba), alebo psychosociálnou situáciou (psychická potreba). Potreby sa ozývajú preto, aby boli naplnené. Podľa výskumov má každý človek asi 20 potrieb, pričom niektoré z nich sú rušivé (R). Do tohto zoznamu patria: afektívna závislosť (R), agresia (R), podriadenosť, poriadok, potreba hry, ovládanie druhých, potreba pomáhať, potreba zapáčiť sa – snaha robiť kompromisy a tak byť obľúbený (R), priateľstvo, samostatnosť, prezentácia seba (R), sexuálne uspokojenie (R), sociálne uznanie, schopnosť klásť odpor, snaha získať majetok, vyhýbanie sa kritike a zlyhanie (R), výkon, snaha nezraniť sa a vyhnúť sa trápeniu (R), vzrušenie, zmena, a túžba po múdrosti. Rušivé potreby nemusia byť hneď škodlivé, dôležité však je mať ich pod kontrolou (vnútornú slobodu). Potreby sa líšia svojou intenzitou, niektoré sú vedomé, iné podvedomé a majú rôzny vplyv na našu motiváciu (niektoré majú väčšiu váhu, než ostatné). Pozitívne je, že tieto potreby môžeme integrovať pomocou piatich krokov: zaregistrovanie a uvedomenie si potreby; pomenovanie potreby; prijatie potreby ako pozitívnej sily (ak ich spoznáme a usmerníme, pomôžu nám dozrievať); slobodné rozhodnutie ako s ňou naložíme (či je oprávnené ju prejaviť) a porovnanie potreby s našim systémom hodnôt…

Ak nie sme vnútorne slobodní, tak potom nám môžu ublížiť aj veci (pocity a potreby), ktoré sú samé osebe dobré. Ide o správanie, ktoré je zamerané na nás (posilňuje v nás egoizmus), je to defenzívne správanie. Strácame rovnováhu, nedokážeme si to dobré vychutnať v primeranej miere (strácame schopnosť vychutnávať) a vtedy ťažko dokážeme naše pocity a potreby integrovať…

Aby sme dokázali integrovať tieto pocity a potreby, potrebujeme byť citliví k prejavom svojho tela a duše, zachytiť príchod krízy a stresovej situácie (kedy sa z podvedomia vynárajú pocity a potreby, ktoré sme si doteraz nevšimli), snažiť sa o vnútornú slobodu (túžiť po nej), životný rytmus (mať svoj životný štýl a hodnoty) a zdravú askézu (posilňovať svoju vôľu pomocou odriekania). Len vtedy dôjde k sformovaniu afektívnych síl, ktoré sú nevyhnutné pre získanie vnútornej slobody. Keď sa niečoho zriekame, vzniká v nás zdravé napätie, ktoré je pri dodržaní zdravej miery pre nás užitočné. Ale napätie ktoré pramení z frustrácie, môže vyvolať obranné mechanizmy ako je popieranie, rozpoltenosť a projekcia psychických procesov do druhých ľudí. Ak sme nedosiahli vnútornú slobodu a rovnováhu (mieru) pri uspokojovaní našich potrieb, potom náš pokus ich zaplniť, prinesie len krátkodobú spokojnosť a zároveň vzrastie naša potreba (v podstate rovnaký mechanizmus, ako pri závislosti). Táto situácia nakoniec vedie k vzniku ochorení…

Ako teda zachádzať s pocitmi a s potrebami?

Ak ich potlačíme tak sa nestratia, ale vynoria sa na inom mieste a často s ešte väčšou intenzitou. Jedinou cestou je ich premenenie. Ak ich dokážeme prijať a integrovať v súlade s našimi hodnotami, potom si zachováme vnútornú slobodu, silu a pokoj…

Prostredie z ktorého pochádzame, naše postavenie a spoločnosť v ktorej sa pohybujeme a do ktorej patríme, spolu s našimi prežitými skúsenosťami, sa podieľajú na formovaní našej osobnosti. Jednotlivé osobnosti sa od seba líšia, čo sa prenáša aj do zrelosti. Každá osobnosť má totiž svoje silné stránky…

Je možne osobnosť zmeniť? Osobnosť ako taká sa už výrazne nemení. Teda nie je možné vymeniť jednu osobnosť za inú (veď sa formovala dosť dlhý čas), ale je možné usmerniť jej prejavy (čo tiež nie je krátkodobá záležitosť). Je možné ju usmerniť pomocou nových hodnôt, pomocou prehodnotenia svojho života a svojich potrieb. Vďaka tomu môže byť doplnená o prvky, ktoré viac zvýraznia jej prednosti a okrešú jej chyby a nedostatky…

To aká sme osobnosť, dáva všetkému čo robíme, istý neopakovateľný štýl. No v snahe premieňať seba a dosiahnuť zrelosť, mali by sme ponechať a prehĺbiť to dobré, okresať to zlé a obohatiť sa o to, čo obdivujeme na iných osobnostiach…

Človek sa stáva sám sebou, len pomocou vzťahov. Vzťahy mu pomáhajú spoznať seba a psychicky rásť. A preto dôležité kroky na ceste rastu a dozrievania, sa odohrávajú vo vzťahu medzi jedincom a ostatnými ľuďmi a preto ľudská zrelosť sa prejavuje v schopnosti vytvárať vzťahy…

Zrelosť ako schopnosť prijať „ty“

Ak druhého chápeme ako dar, potom stretnutie s ním môže prerásť v dialóg, vzťah a spoločenstvo. Psychológia hovorí že schopnosť nadviazať vzťah a stabilita vlastného „ja“, sa navzájom podmieňujú. V zrelom vzťahu dokáže žiť len ten, kto ma zrelý vzťah k sebe. Aby človek mohol otvoriť svoje srdce, potrebuje zodpovedne zachádzať so svojimi pocitmi a potrebami, musí vedieť rozlišovať medzi tým, kto je a poslanie ktoré má. Z otvoreného srdca sa potom vynára záujem, schopnosť vcítiť sa do druhého a istá taktnosť k jeho osobe. Zrelý vzťah môže vzniknúť len vtedy, keď sa prestaneme stavať do centra sveta. „Ty“ druhého človeka, nie je predĺžením nášho „ja“ ani našim vlastníctvom…

Vo vývoji človeka sa najprv vytvára identita, potom rastie náklonnosť k „ty“ a nakoniec rastie pripravenosť pre „my“ (identita sa rozvíja celý život). Teda vyjsť zo seba k druhému a potom rásť spolu. Dokážeme prerásť samých seba keď milujeme, pretože skutočná láska nehľadá svoj vlastný prospech…

Láska k druhému, začína láskou k sebe. Prijímanie a rozdávanie lásky – zdravá rovnováha vo vzťahoch je znakom zrelosti. Skutočná láska oslobodzuje. Oslobodenie je v tom, že uznávam druhého za rovnocenného partnera. Schopnosť nadviazať vzťahy sa spája s rizikom sklamania a zranenia, ale naša ochota podstúpiť riziko (s tým spojené), je prejavom zrelosti…

Potrebujeme zrelosť, aby sme ponechali druhému slobodu a potrebujeme zrelosť, aby sme boli schopní prijať dlhodobý záväzok, či už vo vzťahu k svojmu životu (napr. povolanie), k partnerovi (manželstvo), či k deťom (starostlivosť)…

Vzťahy sú dôležité preto, aby sme rozvinuli a prehĺbili svoju identitu a aby sme sa naučili vlastnostiam, ktoré sú dôležité aj pre zrelosť, ako je sloboda, otvorenosť, rovnováha a zodpovednosť…

Eros a agresia

V človeku pôsobia dve základné sily: eros a agresia. Obidve tieto sily sú hnacím motorom nášho úsilia. Eros je silou ktorá umožňuje hovoriť áno životu a dávať seba samého. Poznáme pojem deficitná erotika, kedy človek nie je schopný odovzdať seba, ale aj kreatívna erotika kedy si človek vychutnáva sexualitu, je schopný odovzdať seba, je vášnivý a vyžaruje z neho niečo tajomné, čo je pre druhého veľmi príťažlivé. Agresia umožňuje vziať život do svojich rúk, do niečoho sa pustiť, alebo proti niečomu sa ohradiť. Agresia je dôležitá pre vymedzenie hraníc. Deficitná agresia sa prejavuje nervóznym, alebo rozochveným pokojom (ticho pred búrkou), vo vnútri človeka to doslova vrie, ale tento hnev ostáva potlačený. Dôsledkom je únava, napätie a strach. S konštruktívnou agresiou sa stretávame u ľudí, ktorí dokážu primerane hovoriť o svojich pocitoch a potrebách, vedia povedať áno aj nie (spoznať a určiť svoje hranice) a v prípade ich narušenia, sa dokážu voči tomu ohradiť. Kreatívna erotika a konštruktívna agresia sú cestou, ako slobodne zachádzať s druhými, zachovať si rovnováhu a nechať v sebe pulzovať život…

V sexualite prežívame skúsenosť, že človek je síce samostatný, ale zároveň potrebuje druhú bytosť. A preto má muž integrovať ženský prvok svojej duše – anima a žena mužský prvok – animus. Anima, to je intuícia, nežnosť, trpezlivosť, láskavosť, súcit, altruizmus, schopnosť počúvať, ochota pomáhať a odovzdať seba. Animus je racionálne myslenie, rozhodnosť a vecnosť, boj a odpor. Ide o vzájomné obohatenie a schopnosť lepšie sa vcítiť do pocitov, potrieb a myslenia toho druhého…

Sexualita muža je trochu iná, než sexualita ženy. Muži sa dokážu oveľa lepšie vzrušiť vďaka pohľadu, kým ženy potrebujú viac nežnosti a intimity. Sexualita ženy je komplexnejšia, než mužská. Hoci intimita a schopnosť prežívať intimitu patria k zrelej osobnosti. Intimita to je zdieľanie a dôvernosť, ktoré sa nedajú dosiahnuť telesným kontaktom. Kto z mužov necíti potrebu po vzťahu, plnom intimity a pochopenia? Intimita je mostom k srdci druhého človeka, je skutočným zázrakom stretnutia a prináša to najkrajšie ovocie…

Pre sexualitu je dôležitá zrelosť, ktorá sa prejavuje niekoľkými znakmi: túžba neškodiť (neublížiť) druhému; dôraz na uspokojenie toho druhého; prežívanie sexuality v milostnom vzťahu; prežívanie sexuality v zodpovednosti a vernosti k jednej osobe; prežívanie sexuality v láskyplnom a ochraňujúcom vzťahu a vnímanie sexuality ako skúsenosť vášne, ktorá okrem toho že naplní mnohé pocity a potreby dvoch milujúcich bytostí, môže byť pre nich východiskom, aj pre spoločnú cestu v duchovnej rovine… Pre sexualitu, ktorá je integrovaná, je znakom rovnováha medzi blízkosťou a vzdialenosťou, schopnosť prežívať intimitu a to bez toho, aby sme seba, či partnera, vtiahli do závislosti. Keď zapojíme sexualitu do svojho života, tak budeme túžiť dať a odovzdať samých seba…

.

Cesta dozrievania vedie od postoja „musím, mám, páči sa mi a vyhovuje mi“, k postoju „chcem a vyberám si“ (podľa svojho rebríčka hodnôt). Pri dozrievaní zohráva dôležitú úlohu aj vnútorné napätie. Počas rastu sa striedajú chvíle, kedy zakúšame slobodu, ale aj bezmocnosť. Hľadáme a nachádzame rovnováhu medzi protikladmi. Ale je tu aj napätie, medzi odovzdaním seba a nájdením seba, medzi slobodou a záväzkami, medzi pokojom a bojom, medzi individualitou a spoločenstvom… A v duchovnej rovine k tomu pribudne zápas medzi ideálom a skutočnosťou, či prispôsobením sa svetu a odlišnosťou od sveta. Ak dokážeme prijať napätie, pomáha nám rásť a vychutnávať si život. Prijať napätie, znamená žiť prítomnosť; prijať to, že sme na ceste (a tá sa skladá aj z náročných úsekov); a robiť veci poriadne…

Súčasťou zdravého životného štýlu, je aj napätie medzi potrebami a hodnotami. Základný postoj k životu je dôležité formovať s ohľadom na životný cieľ a podriadiť mu aj každodenné starosti a povinnosti. Potrebujeme vedieť kto sme, po čom túžime a kam kráčame, len vtedy dokážeme ísť svojou vlastnou cestou a robiť také rozhodnutia, ktoré nás naplnia. Aby sme to dokázali, potrebujeme dostatok spánku a pohybu, chvíle oddychu, správnu životosprávu, vnútorný rast (psychický, duševný, ale aj intelektuálny), vzťahy k druhým a k sebe samému, priestor na modlitbu a prácu…

Zrelí ľudia sa snažia o rast, snažia sa zmeniť to, čo je v ich silách, sú otvorení novým veciam, snažia sa obohatiť iných a byť užitoční pre tento svet. A predovšetkým prijímajú zrelosť ako neustály proces premieňania, ktoré má byť zavŕšené v transcedencii…

Tomáš Hupka

Josef Maureder pôsobí v Rakúsku ako kňaz a psychológ. Študoval psychológiu a psychoterapiu na pápežskej univerzite sv. Gregora v Ríme. V rokoch 1996 až 2006 mal na starosti pastoráciu povolaní. Je duchovným otcom projektu Dom Manresa v Linzi, ktorý poskytuje svoje služby mladým ľuďom hľadajúcim svoje povolanie. Je psychoterapeutom a novicmajstrom jezuitskej provincie v Nemecku a v Rakúsku.

Zdroj fotografie:

www.thefinancialexpress.com

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Pred dvoma rokmi sme spolu s manželkou absolvovali kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. Pracovné podmienky mi neumožňujú rozbehnúť takýto kurz, preto by som rád o vzťahoch aspoň písal. Zároveň by som rád nadviazal na obdobie, kedy som o vzťahoch písal blogy na stránke .týždňa... Tom