Denník N

Nezávislosť médií a iné prepletence

Sledujúc, analyzujúc, skúmajúc a prehodnocujúc mediálne infošky, nadobúdam dojem, že niektoré „mienkotvorné“ médiá, budiace silou mocou dojem nezávislosti, až také nezávislé nie sú. Prečítajúc si volebnú „analýzu“ na slávnom Denníku N, ktorá sa tvárila ako komentár, tak už nadpis, ktorý ako vieme predáva, bol podľa mňa nie až tak korektný.

Tak som sa spýtal sám seba, že prečo? Nadpis článku bol „Prieskum AKO: Traja favoriti sú vyrovnaní, so Ševčovičom môžu uspieť Mistrík aj Čaputová“. No, naozaj? Faktom totiž je, že Mistrík vždy bol a je v prieskumoch pred paňou podpredsedníčkou Progresívneho Slovenska. Aj v tomto prieskume. A nadpis podprahovo podsúva, že sú vlastne všetci traja narovnako. A ďalej v článku dostala ako jediná priestor na vyjadrenie hádajte kto. Nemýlite sa, bola to len pani podpredsedníčka. A nešlo mi to do palice, že prečo. Hoci tušáka som mal.

Skôr ako sa dostanem k podstate, malá úvaha. Mne osobne sa vždy zježia chlpy aj v zadku, keď zistím, že sa o moc v štáte uchádza nejaká nová zostava, ktorá sa vyhlasuje za socialistov. Historická skúsenosť jasne ukazuje, že všetky socialistické, sociálne, či strany inklinujúce ku komunistickej ideológie boli pre Slovensko katastrofou a prúserom. Či to bola Kelňova sebránka, alebo sopka súdruha Schustera, alebo vôbec aj samotný Smer, ktorý mal od prvopočiatku genetické vybavenie  zločineckej organizácie, obalil kamuflážnou clonou socialistov.

Socialisti a im podobní mávali odjakživa vynikajúco spracovanú politickú propagandu. V tom boli špička. Vždy mali dobrých rétorov (aj Kelňa oslovoval omieľaním primitívnych sloganov a svojou slovnou zásobou chytrejšieho papagája dostatok jedincov z jeho vlastne vzťažnej skupne) a vždy útočili na základné pudy ako strach z nepriateľa, závisť a nenávisť, ktoré lomcujú lineárne mysliacich voličov. Vždy bola ich politická propaganda aspoň sčasti neférová, zákerná a demagogická. O strane Ryšavého Kornela som toho popísal tony a nebem to teraz pitvať, v skratke, to je hardcore propaganda, čisté svinstvo.

Takže keď sa objavili chlapci pod názvom Progresívne Slovensko, dúfal som, že im už tak ľahko niekto nesadne na lep. Navyše, keď hneď na začiatku celebrovali svoj almanach, teda de facto nejaký volebný program (Vízia jednej krajiny), v ktorom sa okrem nekonečných a skoro nevylúštiteľných drístov nachádza posolstvo, plazivo sa tiahnuce celým dielom a to, že v princípe by chceli chlapci oveľa viac daní (máme ich málo, však), oveľa viac štátu všade a migrantov. Táto partička je normálne nebezpečná a kto sa im trošku začne venovať zistí, že to je vlastne Fico vol.2.

Nechcem sa príliš rozpisovať a bosovi Progresívcov, hrdému ficovoličovi, na to sa chystám v samostatnom článku, tak len veľmo stručne a okrajovo. Keď som zaočul, že to je nejaký biznismen, on sám seba celebruje do polohy akože super truper úspešný a porovnal som  to s realitou, svitlo mi. Klasický parazit, teda učebnicový socialista. Celý biznis založený na eurofondoch a dotáciách. To sa samozrejme podniká, žiaden problém! Keď je celý biznis je založený na vysávaní peňazí daňových poplatníkov, však? Ako to však býva, úspešných firiem má už pán bos pomenej. Teda firiem, ktoré by boli nejako ziskové. Že by teda platili nejaké dane, po ktorých on sám tak mohutne túži a aj verejne sa vyjadruje, že firmy by mali platiť, platiť a ešte raz platiť. Ako správny socialista, v reálnom živote však dane majú platiť vždy a bez výnimky len iní.

Nuž a títo chlapci vymysleli, že ich podpredsedníčka má tú správnu kvalifikáciu, vykonávať funkciu prezidenta. Naozaj nechcem, aby to vyzeralo, že článok má úmysel útočiť na pani právničku. Ale aspoň okrajovo jednoducho musím, lebo takú otravu na FB a v sajberpriestore, akou je ona, to som ešte nezažil. Totiž narážka na premakaný marketing socialistov a politickú demagógiu nebola hodená do pľacu len tak. Neviem, či je tej sily, ako sa ubrániť tej smršti. Koľkokrát sa vyberiem na internet, toľko krát si musím prečítať, aký prieskum ju zase katapultoval do hviezdnych výšin. Sú to však vždy prieskumy (inak niekto do nich musí vrážať nenormálne peniaze) ako že koľko by ju volilo tých, čo ju poznajú, koľko by ju volilo keby kandidovala sama (rozkošné, však?), koľko keby kandidovala vo voľbách vedľa smeráckeho pajáca iba ona a obdobné pochutiny. Skrátka, takáto manipulatívna propaganda je úplne signifikantná pre socialistov a v súlade s tradíciami socialistov a im podobných ohlupovačov.

Keď si dáte trošku námahy a použijete uja gúgla, rýchlo zistíte, who is who a odkiaľ vietor fučí. Aby som to nenaťahoval, dozviete sa to, čo je očividné. Za projektom socialistického Progresívneho Slovenska sú ľudia z Denníka N, majiteľ Denníka N a člen redakčnej rady Denníka N. Títo prispeli aj nemalou finančnou čiastkou politickému zoskupeniu nových socialistov. A máme tu ešte ESET, známu firmu, ktorá sa prezentuje ako výkladná skriňa slovenského self made milionárov, z ktorej jeden zo spolumajiteľov prispel vyše miliónom na rozbeh Denníka N no a čo by človek teda nečakal, je vám aj spoluzakladateľ Progresívneho Slovenska.

No a mne to pomaly začína byť jasné. Nerozumiem síce motivácii sponzorov PS, majú to byť naozaj úspešní biznismeni (aspoň niektorí), predsa nikto príčetný z radov veľkopodnikateľov nebude zakladať socialistickú stranu, ktorá sa hrdí tým, že zdaní všetko včítane vzduchu, ktorý dýchame a do každého rožka, čo sa dá, vmontuje štát a štátneho úradníka, ale budiž. A to je celé veľmi divné a podozrivé.

Ono sa to človiečik podozvedá kadečo, keď začne ňúrať, treba na to len čas. A začne hútať. Pani kandidátka na prezidenta je podpredsedníčka strany, ktorej šéfuje pán biznismen a socialista Štefunko. Pán biznismen má podozrivé kšefty so štátom a je to ficovolič. Pred piatimi rokmi ďalšia megahviezda, smerácky kandidát na prezidenta, Ševčovič povedal, že sa podarilo vytvoriť Slovenský investičný holding, v ktorom bude z fondu JEREMIE 26 melónov. Evri, aby bolo jasné. No a kto ten holding bude riadiť? Správne priatelia, pán Štefunko. Kto by to povedal, však? Takže sa asi nebudem ani veľmi mýliť, ak poviem, že kampaň pani podpredsedníčky by mohla byť financovaná z peňazí, ktoré Štefunkovi prihral Ševčovič. Paráda, však?

Záverom drobná úvaha. Akýkoľvek politik, akýkoľvek nominant sa dá úplne jednoducho a intuitívne prelustrovať podľa toho, od koho je. Kto nemá čas na podobné politické rešerše, môže sa pokojne riadiť týmto. Totiž rečniť a ľúbivo tárať vedia skoro všetci. Všetci chcú spravodlivosť, všetci sú proti korupcii, všetci chcú pomáhať ukrivdeným, všetci chcú vyššie platy, lepšie školstvo, zdravotníctvo a podobné tanečky. Nikto z nich nepovie, že ja som had, alebo biely kôň, alebo nastrčená figúrka a som tu preto, lebo mojou úlohou bude v prípade úspešného ťaženia na funkciu, byť mojim sponzorom podržtaškou a prizdisráčom. Preto je jedným, ak nie jediným lakmusovým papierikom životný príbeh daného jedinca a to, kým bol porodený.

Napríklad Smer. To je dnes už tak toxická značka, niečo obdobné, ako byť usvedčeným eštebákom, alebo nomenklatúrnym komunistom. Nemusím ani poznať človeka, ale viem, že koho niekde nominuje táto značka, teda strana Ryšavého Kornela, je to automaticky zlé. To isté platí aj pre iných hajzlíkov, trebárs esenesáci, alebo kotleby a ďalší, ktorých nebudem menovať. Mimochodom, táto moja teória (skromne hlásim, že som ju postuloval sám) sa dá aplikovať aj geopoliticky, teda veľmi široko, napríklad bez znalosti  situácie sa možno riadiť tým, že ak niekde niekoho (nejakého diktátora, alebo krajinu) podporuje Rusko, Čína, alebo iný nedemokratický režim, tak je to zlé.

Chcem tým povedať jedno. Nie je ani tak dôležité, kto je aký rétor, kto rapoce a strieľa múdrosti ako z guľometu, sú také talenty, ktoré to vedia (napríklad Ryšavý Kornel), v kampani skoro každý rozpráva to, čo ho naučilo propagandistické oddelenie danej strany, či zoskupenia a vždy to bude ľúbivé, lebo marketingoví mágovia vedia presne nabrífovať, čo chce volič počuť a akou formou. Podstatné sú len dve veci.

Prvou je životný príbeh. Teda to, či bol dotyčný komunista, eštebák, či parazitoval na štáte, či bol členom nejakých zločineckých organizácii (aj politických) a porovnať dlhodobú názorovú konzistenciu, či bol zapletený do škandálov, podvodov, či niekedy klamal a podvádzal, či vedie kampaň férovo alebo nie. Nejako takto.

Druhou a nemenej podstatnou je, kto, alebo čo je v pozadí dotyčného človeka, kto ho nominoval. V princípe stačia aj povrchné informácie z týchto dvoch podstatných parametrov a vieme sa zorientovať.

Ja osobne by som v živote nevolil v prvom kole nikoho, kto je čistý stranícky nominant nejakých socialistov, komunistov, alebo zločineckých politických strán.

Ak vás bude nejaký Denník N presviedčať že pani podpredsedníčka Progresívneho Slovenska je to pravé orechové, tak si možnom spomeňte na tento článok a rozhodnite sa podľa vlastného svedomia vedomia. Či nedávate hlas Ficovi Vol. 2.

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash