Denník N

Pohroma menom Trump

Súčasná politika Spojených štátov naštrbuje transatlantické väzby tak, ako žiadna iná.

Trumpova politika nie je žiadne prekvapenie. Celú svoju kampaň postavil na tézach America first a Make America great again. Je to obrovský kontrast oproti politike, ktorú reprezentovali všetci prezidenti USA od čias Franklina D. Roosevelta. Je to vôbec prvýkrát od roku 1933, kedy si Američania zvolili za prezidenta osobu, ktorá by spochybňovala globalizmus, slobodný obchod medzi krajinami a rolu USA ako svetového policajta.

Prečo zrazu Američania chceli úplne opačnú politiku? Prečo sa chcú uzavrieť do seba a nepozerať aj na záujmy ostatných krajín? Odpoveď na tieto otázky dá, ako inak, história. Tradícia americkej izolacionistickej politiky je dlhá. Sem-tam ju narušila snaha európskych veľmocí miešať sa do štátov strednej a južnej Ameriky, avšak až do roku 1917 sa Spojené štáty nechceli trvalo zaväzovať žiadnymi zmluvami.

Mierny obrat nastal až 1. svetovou vojnou, kedy aj napriek predvolebným sľubom Wilsona, že USA nezasiahnu do vojny, vďaka neobmedzenej ponorkovej vojne, ktorú viedlo Nemecké cisárstvo, USA vstúpili do vojny na strane dohody. Wilson už v tom čase sníval o vytvorení medzinárodnej organizácie, ktorá by mala urovnávať spory medzi krajinami a zabezpečiť slobodný obchod na celom svete. Jeho sen o vytvorení Spoločenstva národov sa po ukončení vojny stal skutočnosťou.

Problém však nastal s ratifikáciou Charty. Republikáni, ktorí zvíťazili vo voľbách v roku 1918, mali k Charte niekoľko výhrad. Prevažovala obava, že ako členovia Spoločenstva národov sa USA vzdá veľkej časti svojej zvrchovanosti. Napríklad aj právo vyhlásiť vojnu. Na stranu republikánov sa pridala aj väčšina obyvateľov USA, ktorá sa po Veľkej vojne chcela vrátiť k normálnosti. Kongres na dvakrát Chartu Spoločenstva národov zamietol. USA sa tak nestali spoločným garantom svetovej stability a bezpečnosti.

Po krátkom období Wilsonovej globalizačnej politiky prišlo obdobie vlády troch republikánskych prezidentov. Takzvaná republikánska medzihra, ktorú reprezentovali Warren G. Harding, Calvin Coolidge a Herbert Hoover. Celé obdobie „roaring twenties“ sa nieslo v znamení vysokej životnej úrovne všetkých obyvateľov Spojených štátov, spôsobenou najmä nezasahovaním štátu do ekonomiky v kombinácií s nacionalistickou a konzervatívnou zahraničnou politikou. Warren G. Harding dokonca šiel do kampane s heslom „America first“.

Po tom, čo Tretia ríša a Japonské cisárstvo vyhlásilo vojnu spojeným štátom, bolo obdobie izolacionistickej politiky nadobro skončené. Franklin D. Roosevelt, ktorý bol veľkým zástancom Wilsonovej myšlienky Spoločnosti národov, dokázal presvedčiť politikov ale aj verejnosť, že bola veľká chyba nevstúpiť do Spoločnosti národov. Nechali Tretiu ríšu či Japonské cisárstvo vyrásť do obludných rozmerov a v skutočnosti to stálo omnoho viac ľudských životov, ako keby proti zlu zasiahli skôr. Táto myšlienka bola neskôr zhmotnená v Trumanovej doktríne zadržiavania diktatúr (najmä komunistických) po celom svete.

Roosevelt na svojom veľkolepom turné po USA hlásal opustenie izolacionizmu. Opakoval ľudom, že sa nemôžu opevniť vo svojej pevnosti a kašlať na celosvetové dianie, pretože to môže dopadnúť tak, ako to dopadlo po 1. svetovej vojne. USA musia byť garantom svetovej bezpečnosti.

Druhá svetová vojna a následná studená vojna vo všeobecnosti umlčala izolacionistické hlasy. Do doby, kým existoval Sovietsky zväz, Američania ani nepomysleli, že by nechali komunistické diktatúry rozkvitnúť po celom svete. V roku 1945 sa USA stali zakladajúcim členom OSN a v roku 1949 zakladajúcim členom NATO. Spojené štáty sa tak zaviazali, že nikdy nevyhlásia vojnu bez mandátu bezpečnostnej rady OSN, a že budú chrániť každého člena NATO.

USA chceli zabrániť hrozbe novej svetovej vojny aj pomocou hospodárskej pomoci a kooperácie medzi štátmi. V roku 1945 vznikla organizácia medzinárodného obchodu, medzinárodný menový fond a v roku 1947 bola podpísaná multilaterálna dohoda GATT, ktorá nastavila rámec obchodovania medzi krajinami, znižovanie ciel a pod. Pred rokom 1940 by také niečo bolo nemysliteľné. Avšak hrôzy druhej svetovej vojny nastali aj práve vďaka ekonomickým výkyvom. Medzinárodný obchod mal zabezpečiť blahobyt. Aj za cenu straty suverenity.

Po skončení studenej vojny, však bežní Američania začali čoraz väčšmi pociťovať skepsu voči voľnému obchodu, migrácii a všetkému, čo ohrozovalo ich suverenitu a americký spôsob života. Ich životná úroveň na rozdiel od životnej úrovne tých, čo patrili do strednej a vyššej triedy, nerástla. Pociťovali tvrdo dopady, ktoré sprevádzali sťahovanie fabrík do krajín druhého a tretieho sveta a keď prišiel Donald Trump s heslom „America first“, dostali nádej, že sa aj o nižšiu triedu bude niekto zaujímať.

Je treba si uvedomiť, že pozícia USA v tom čase nebola ružová. Ekonomický rast bol 1,7%. Rusko anektovalo Krym a viedlo hybridnú vojnu na Ukrajine. Čína ich zasa začala vytláčať v medzinárodnom obchode. Hegemónia a postavenie USA, ako jedinej svetovej veľmoci, začala dostávať trhliny.

Trump ponúkal ostrý kontrast oproti statusu quo, ktorý ponúkala Hillary Clinton. Clinton ponúkala kontinuitu s vládou Obamu. Trump však odmietal ďalej platiť výdavky na obranu cudzích štátov (aj NATO), odmietal účasť vo vojnách, ktoré im neprinesú nič, len smrť ich vojakov. Rovnako tak bojoval proti zelenej sociálnej ekonomike, ktorá v očiach väčšiny Američanov neprináša nič iné, než stratu pracovných miest. Na svojich mítingoch burcoval ľudí, že USA môžu vyhrať všetky boje, ktoré ich postretnú. Či už v ostrom konflikte, alebo obchodnom. Nehovoriac o „veľkolepom“ múre medzi Mexikom a USA.

V momente, keď Trump prevzal opraty Bieleho domu, nastal pre svet problém. Spojené štáty sa po druhej svetovej vojne stali jedinou relevantnou veľmocou, ktorá chránila všetkých obyvateľov zeme pred neslobodou. USA boli jednoznačným hegemónom západnej civilizácie. Po páde Sovietskeho zväzu a východného bloku sa ich vplyv rozšíril do celého sveta. Väčšina štátov akceptovala rolu USA ako svetového policajta, s výnimkou Ruska, Číny a Iránu. Do momentu, kým túto ideológiu zastávali aj mainstreamoví politici z demokratickej či republikánskej strany, tento stav mohol fungovať. Spojené štáty si ctili dohody a politici nezneužívali postavenie USA do neprípustnej miery.

Donald Trump je však iný. Nestotožňuje sa s myšlienkou, že všetky štáty by mali spolupracovať pre udržanie svetového mieru a zvyšovaniu celosvetovej životnej úrovne, hoci aj na úkor vlastného štátu. On je typický biznismen. A tak sa v posledných dvoch rokoch  Spojené štáty stali svetovým „výpalníkom“.

Trump neváhal prudko zvýšiť sankcie voči Rusku, neváhal udrieť bez varovania na sýrske letecké základne. Nepodpísal pre neho nevýhodnú Parížsku klimatickú dohodu, vyhlásil Číne obchodnú vojnu, rozhodol sa uvaliť drakonické clá na oceľ a hliník, a navyše zvažuje uvaliť clá aj na európske autá. Nehovoriac o vypovedaní nukleárnej dohody s Iránom, či dohody o balistických raketách s Ruskom.

Táto politika je však pohromou pre ostatné štáty. Najmä však pre štáty EÚ, ktoré sa dobrovoľne vzdali ovplyvňovať celosvetové dianie. Namiesto toho, aby sme si chránili svoje územie sami, investovali do vedy a výskumu a robili nezávislú zahraničnú politiku, sme si posledné desaťročia užívali sociálne benefity. Zaspali sme dobu a to nás v tejto chvíli dobehlo.

Európski politici stoja v tejto chvíli pred dvoma možnosťami. Buď sa rozhodnú vziať opraty do vlastných rúk a robiť politiku tak, aby sme boli menej závislí od vonkajších faktorov, alebo budeme naďalej lokajmi Spojených štátov. Doba sa zmenila. Čas bezbrehej globalizácie je pravdepodobne na konci a znova sme sa dostali do roku 1920. Momentálne proti sebe stojí niekoľko záujmových sfér a je len na Nás, či zostaneme pasívni a ostatní si budú brať z našich ekonomík to čo chcú, alebo sa staneme aj my, Európania, aktívnymi hráčmi.

Teraz najčítanejšie

Rastislav Jusko

Som doktorandom trestného práva na PEVŠ, a expertom ODS pre právo a ekonómiu.