Denník N

Bohužiaľ, skutok sa stal

Chcem iné Slovensko
Ako mnohí mladí ľudia, aj ja som  dlho verila v právny štát.  V štát, ktorý ťa podrží, ak to potrebuješ. V štát, kde si vážime všetkých občanov rovnako. Verila som tomu, že všetko, čo sa deje okolo mňa je v súlade s ústavou a zákonmi, ktoré píše právny poriadok Slovenskej republiky. Všetko sa vo mne zmenilo v deň, keď som ako študentka žurnalistiky zistila, že bol vo Veľkej Mači brutálne zavraždený investigatívny novinár Ján Kuciak. Všetko sa mi zosypalo ako domček z lega.

Rok prešiel ako voda

Pamätám si na ten deň, kedy sa všetko vo mne zlomilo akoby to bolo včera. No už je to rok.  Po tele mi v ten deň behal mráz. Mráz, ktorý ma pichá do dnes. Viem presne, že bol celkom teplý, februárový deň. Deň, na ktorý nezabudnem. So spolužiakmi  sme sa vybrali natáčať reportáž o probléme taxikári verzus Uber. Rovnako ako aj oni, aj ja som chcela byť reportérkou v televízii. Počas natáčania jednej reportáže nám spolužiačka oznámila, že bol na Slovensku zavraždený investigatívny novinár. Všetci sme len mávli rukou. „Určite je to hoax“, s istotou sme tvrdili. Po práci v teréne sme sa však všetci stretli v študovni. Začali sme  googliť všetky informácie, ktoré boli dostupné. Zistili sme, že to nie je vymyslená správa. Bola to krutá realita, ktorá nám prišla dať facku. Každý z nás reagoval inak. V ten deň som veľa mlčala. Tápala v sebe. Premýšľala nad tým, či je všetko, čo sa deje okolo mňa reálne. Už teraz viem, že som sa v ten deň zmenila

Pochody za Slušné Slovensko ma zachránili

Veľkou záchranou bolo v tie dni pietne zhromaždenia, ktoré na pamiatku obetí zorganizoval mladý manželský pár Katarína Nagy Pázmány a Peter Nagy.Mám pocit, že práve tam, tam na námestiach sme si začali definovať to, čo od Slovenska očakávame. Očakávame slušné a spravodlivé vedenie našej krajiny. Krajiny, z ktorej nebudeme odchádzať do zahraničia, len kvôli lepšiemu platu. Krajiny, ktorá vytvorí rovnaké príležitosti pre nás všetkých bez ohľadu na finančné prostriedky, rasu, presvedčenie či sexuálnu orientáciu. Krajinu, kde novinári budú slobodne tvoriť a nik sa im nebude vyhrážať, nadávať do „pisálkov“, protislovenských prostitútok či im tvrdiť, že sú to najväčší zločinci na svete. Krajinu, kde budem hrdá na svoju bakalársku prácu, pretože narozdiel od Kapitána, ja som ju neodpísala. Zadefinovali sme si tam víziu slušnej, spravodlivejšej krajiny, kde budeme na seba lojálni, ohľaduplní a hlavne, budeme sa počúvať.

Zločinci všade okolo nás

Nie novinári sú tí zločinci. Zločinci sú tí, ktorí dopustili to, že trestné oznámenie, ktoré podal Ján Kuciak o vyhrážaní na polícii nebolo vypočuté. Zločinci sú tí, ktorí si neuvedomili, že vyhrážky od kontroverzného podnikateľa Mariána Kočnera sú viac než alarmujúce. Zločinci sú tí, ktorí nechali rozrásť špinu a zlo, ktoré pred mnoho rokmi zasadili oni. Zločinci sú tí, ktorí zabudli počúvať hlas ľudí a donútili farmárov prísť opäť na traktoroch do Bratislavy.

Za lepšiu krajinu

Želám si krajinu, ktorá bude rásť a dozrievať.Želám si krajinu, ktorá konečne uchopí možnosti, ktoré si vybojovala v roku 1989. Teraz je to však na nás, na nás mladých ľuďoch. Čo s tým spravíme? Všetko je na nás. Je na nás, či uchopíme pevne do rúk to, prečo mrzli a štrgali kľúčami naši rodičia počas Nežnej revolúcie. Je na nás, či využijeme svoj potenciál, schopnosti a spoločnými silami ich pretvoríme do lepšieho fungovania nášho štátu. Je na nás, či budeme len nadávať spoza notebookov s rozkliknutým ZOMRI, alebo zdvihneme zadok a niečo pre naše Slovensko urobíme. Veď v maličkých krokoch a ohľaduplnosti tlie ten zázrak. Je naozaj na nás, či budeme pokračovať v stopách Janka Kuciaka. Či sa priučíme niečo z jeho vlastností a budeme rovnako pozorní, vnímaví a kritickí. Je na nás, či si budeme všímať veci naokolo a v prípade neprávosti opäť prídeme na námestia. Nesmieme sa báť hľadať stále pravdu, kričať a dychtiť po spravodlivosti. Viem, že je ťažké opäť si vybudovať dôveru ku politikom. Viem, že je ťažké opäť sa postaviť na nohy a bojovať. Viem, že je vždy ľahším riešením len mávnuť rukou, neísť ku urnám s volebným lístkom a potom len pri pive na všetko nadávať.

Aj Janko Kuciak si želal iné Slovensko

Ja však stále verím, že existuje nádej pre lepšiu krajinu. Krajinu, ktorú si želal aj sám Janko Kuciak. Takto svoju víziu lepšej krajiny opísal vo svojom blogu: Áno, chcem gorily za mreže. Chcem transparentnú verejnú správu, chcem poctivú deľbu moci, chcem zrušenie kvóra pre platnosť referenda, chcem ústavnú záväznosť rozhodnutí prijatých v referende. A hlavne, chcem žiť v lepšej krajine. Chcem, aby sme zdieľali nové hodnoty, ktoré nás najviac zdobia v detstve a s vekom, jeho skúsenosťami, nás nebadane opúšťajú. Chcem lásku medzi ľuďmi, vzájomnú dôveru, chcem aktívnu spoločnosť, nesebeckú a solidárnu, aj k podnikateľom, živnostníkom, prezidentom, cestárom, mýtnikom. Chcem, aby ľudia pochopili, že práve toto na námestiach hľadáme aj sami v sebe.

Nechcem žiť v mafiánskom štáte

Úvaha, ktorú napísal ma dojala až ku slzám. Najradšej by som si ju vylepila na zrkadlo. Na zrkadlo preto, nech každý krát, keď sa sama sebe pozrieť do očí, budem vedieť, že som v ten deň žila v hodnotách, morálke a ideáloch, ktorým aj ja sama verím. Bohužiaľ Janko a ani Martinka už nie sú medzi nami. Vražda, ktorá otriasla Slovenskom bude navždy jednou obrovskou ranou, ktorú nezahojí nič a nikto. My však môžeme v tom, čomu oni dvaja verili pokračovať. Môžeme pokračovať v tom, čo oni za nás začali. Ja stále verím, že pomaly ale isto smerujeme ku lepšej, spravodlivejšej krajine, ktorú nebudeme musieť už nikdy nazývať Mafiánsky štát.

Práve preto dúfam, že najbližšie prezidentské voľby zúročia to, po čom sme na námestiach toľkoráz volali. Voľba je však na nás. Obyčajných ľuďoch. Verím, že si vyberieme správne. Je to všetko aj na nás. Na nás mladých ľuďoch, ktorí môžeme s vecami pohnúť a veci rozhýbať.

Česť pamiatke Jankovi a Martinke. V mojom srdci a skutkoch ostanete navždy.

Teraz najčítanejšie