Denník N

Alternatívne fakty – ozajstná alternatíva?

Šírenie dezinformácií a alternatívnych faktov je často sprevádzané nedôverou voči vedeckým poznatkom. No predstavujú alternatívne fakty rovnocennú alternatívu k vedeckým? Aké predpoklady by mali spĺňať, aby vôbec malo zmysel sa nimi zaoberať? Obstoja alternatívne fakty pred konfrontáciou s vedeckou metódou?

Zdroj

Skúška kritického myslenia

Podoba dnešného sveta, vrátane ľudskej spoločnosti, je triumfom vedy a technológií. No pre väčšinu z nás je porozumenie jeho štruktúre a fungovaniu nad rámec našej kognitívnej kapacity; kto tuší, ako fungujú také nanotechnológie alebo antibiotiká? Komplexnosť modernej doby však kladie obzvlášť zvýšené požiadavky na racionalitu a kritické myslenie. Čím zložitejší systém vzťahov, tým menej mu totiž rozumieme a tým sme náchylnejší k intuitívnym a iracionálnym interpretáciám. O to viac, ak v nás neznáme veci vyvolávajú pocit strachu a ohrozenia.

V dobách predvedeckých sme javy, ktorým sme nerozumeli, vysvetľovali prostredníctvom pôsobenia nadprirodzených síl, prítomných v živých aj neživých predmetoch (napr. animizmus). S rozvojom monoteistických náboženstiev v ére historickej, sme zase zodpovednosť za stvorenie sveta a naše činy presunuli do kompetencie vše objímajúcej entity.

Dnes si frustráciu nad zmätenosťou zo zložitosti javov okolo nás kompenzujeme alternatívnymi interpretáciami, vrátane populárnych konšpiračných teórií (ktoré majú s kreacionistickými predstavami spoločné viac, ako by sa zdalo), pretože tie sa narozdiel od racionality a vedy nepriečia našej intuícii a (častokrát chybnému) zdravému rozumu. Alternatívne interpretácie, či tzv. alternatívne fakty, sú akousi prirodzenou odozvou bežného smrteľníka na zložitý dnešný svet presýtený informáciami.

Až potiaľ sú veci ako-tak neškodné. Problém nastáva, ak je šírenie dezinformácií a alternatívnych faktov sprevádzané nedôverou voči vedeckým poznatkom, ktorých ignorácia má občas fatálne následky (napr. hystéria z očkovania, či alternatívne prístupy k liečeniu rakoviny).

Otázka teda znie – predstavujú alternatívne fakty rovnocennú alternatívu k tým vedeckým? Aké predpoklady by mali alternatívne fakty spĺňať, aby vôbec malo zmysel sa nimi zaoberať? Aby sme to zistili, skúsme krátky myšlienkový experiment a konfrontujme ich so všeobecným princípom vedeckej metódy.

Vedecká metóda a vedecká hypotéza

Zdroj

Veda je empirický prístup k poznaniu a vedecká metóda pozostáva z týchto fundamentálnych krokov: 1) pozorovanie a vyslovenie hypotézy o možnej súvzťažnosti dvoch alebo viacerých pozorovaných javov, 2) zber dostatočného množstva relevantných údajov o pozorovaných javoch, 3) overenie hypotézy experimentom a (štatistická) analýza nazbieraných údajov, 4) interpretácia získaných výsledkov a ideálne ich následná replikácia.

Každá legitímna hypotéza musí spĺňať jedno základné kritérium, a tým je možnosť falzifikácie, overenia, t.j. prijatie alebo zamietnutie, jej platnosti/pravdivosti. Bez toho len prešľapujeme v rovine dojmov a špekulácie. Konšpiračné teórie a alternatívne fakty väčšinou stroskotávajú už tu, pretože platnosť ich tvrdení často nie je možné zmysluplne overiť. Niektoré konšpiračné teórie za legitímne, testovateľné hypotézy možno skutočne považovať; napr. Chemtrails (pozri však, čo si o analytických snahách priaznivcov tejto konšpirácie myslia odborníci).

Konšpiračné teórie sa často vzpierajú overeniu tzv. ad hoc argumentáciou – pridávaním ďalších a ďalších vrstiev rovnako rozporuplných tvrdení, fušerácky plátajúcich diery po tvrdeniach prvotných. Počet ad hoc vrstiev je prakticky závislý len od tvorcovej fantázie. No skutočné dôkazy tu prirodzene absentujú a neexistuje žiadny objektívny mechanizmus, ktorý by validitu takýchto tvrdení overil. Práve v nemožnosti overenia spočíva čaro konšpirácií, kde každý kúsok skladačky do seba až podozrivo dobre zapadá a celá konštrukcia vzbudzuje dojem napínavého príbehu, na ktoré je náš mozog špeciálne vysadený. Tvrdenie, ktorému odoprieme testovateľnosť, má, žiaľ, len mizivú výpovednú hodnotu.

Príliš veľa parametrov (ad hoc vrstiev) do modelu zanáša nechcený šum, čím sa jeho prediktívna sila znižuje. S narastajúcou komplexitou tak klesá aj pravdepodobnosť úspešného fungovania akéhokoľvek sprisahania. V tak zložitom systéme vzťahov, akým je ľudská spoločnosť, je totiž nemožné vypočítať si dlhodobo úspešný plán, napríklad taký na ovládanie sveta. Je v takomto prípade rozumnejšie prijať jednoduchšie vysvetlenie pred zložitejším?

Occamova britva a nulová hypotéza

Zdroj

Vo vede, ale aj v bežnom živote platí, ak pre určitý jav existujú viaceré vysvetlenia, to jednoduchšie, narozdiel od toho zložitejšieho, býva zvyčajne to správne. Tomuto princípu, ktorý je mnohým určite známy, sa vraví Occamova britva alebo princíp úspornosti. Nejde o nič iné, ako o preferenciu jednoduchšieho vysvetlenia pred zložitejším. Pomyselnou britvou máme takpovediac oholiť naše tvrdenia od zbytočných predpokladov. Inými slovami, ak na vysvetlenie skúmaných javov niektoré elementy nepotrebujeme, do teórie nepatria.

Aplikácia Occamovej britvy v prípade konšpiračných teórií znamená dať pred alternatívnymi vysvetleniami typu – spoločenské dianie vo svete ovládajú tajné spolky, ktorých existencia musí už zo samej podstaty tak-nejak zostať utajená, t.j. neoveriteľná (nesmrdí tu niečo?), prednosť vysvetleniam jednoduchším – na spoločenské dianie vo svete majú rozhodujúci vplyv kultúrno-demografické faktory a náhoda.

Úspornejšie vysvetlenia samozrejme nie sú za každých okolností tie správne. Komplexnejšie modely spravidla zodpovedajú realite presnejšie, ako modely o malom množstve predpokladov. No v prípade, že pre našu hypotézu nemáme dostatočne silnú empirickú podporu, musíme sa uspokojiť so skromnejšou hypotézou, povedzme tou mainstreamovou, ktorá síce nie je až taká chytľavá, je zato celistvejšia a objektívnejšia. Úspornejšie hypotézy sú zároveň elegantnejšie a ľahšie overiteľné.

Hypotézu, že žiadne tajné spolky svet neovládajú, prípadne neexistujú, môžeme považovať aj za tzv. nulovú hypotézu. Nulová hypotéza tvorí jadro klasickej vedeckej metódy a predstavuje akýsi východzí predpoklad, že medzi pozorovanými javmi neexistuje žiadna súvislosť. Nulová hypotéza platí, pokým sa jej overením nepreukáže opak. Nulovú hypotézu zamietame, ak získané pozorovania nie je možné vysvetliť predpokladom o žiadnej súvzťažnosti. Ako je to s našou nulovou hypotézou? Podľa všetkého aj naďalej platí.

Nulová hypotéza nás v zásade učí, že sa v danej veci mýlime, až kým sa nepreukáže, že by sme mohli mať pravdu. Ako vraví evolučný biológ, Jan Zrzavý, nežijeme vo svete faktov, ale vo svete doposiaľ nevyvrátených hypotéz.

Konšpirácia kontra veda

Azda najsilnejší kontrast medzi vedou a alternatívnymi faktami je ten, že veda nemá na všetko jednoznačnú odpoveď. Áno, veda nie je absolútna a uvedomuje si svoje limity. A tak je to správne! Overovanie skutočnosti vedeckou metódou síce nie je bezchybné, ale funguje, stačí sa rozhliadnuť vôkol seba – lietadlá lietajú, mikrovlnky ohrievajú a lieky zaberajú. Veda produkuje poznanie, ktoré má praktickú využiteľnosť a mení náš život k lepšiemu. Neuvedomujeme si, že od utierania zadku toaletným papierom, po historicky najnižšiu dojčenskú úmrtnosť, vďačíme práve vede.

Veda má navyše kapacitu vytvárať funkčné prognózy o výskyte, priebehu a povahe rôznych prírodných, či spoločenských procesov (od pohybu vesmírnych telies, cez vývoj klímy, po riziko rakoviny). Naproti tomu, žiadne z apokalyptických proroctiev konšpiračných teórií sa doposiaľ nesplnilo a to už žiadna náhoda nie je. Došlo azda k nejakým pozorovateľným zmenám v ľudskej spoločnosti po všetkých tých tajných odhaleniach nespočetného množstva sprisahaní expertami z YouTube? Čo reálne uchopiteľné a prakticky využiteľné vyprodukovali pseudovedy ako alternatívna medicína alebo homeopatia?

Takže nie, „alternatívne fakty“ nie sú žiadnou alternatívou k vedecky overeným poznatkom, oproti ktorým nespĺňajú čo i len základné kritériá štandardného výskumného aparátu. Samotné slovné spojenie je významovo prázdne a nie je nič viac ako oxymoron.

Na záver Richard Feynman, ktorý bol fajn chlapík a ktorý kedysi povedal: „Až, keď začneme pochybovať a pýtať sa, zrazu je ťažšie uveriť. … Je oveľa zaujímavejšie nevedieť, ako veriť odpovediam, ktoré nemusia byť pravdivé.“

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Gabriel Šaffa

'in science you're wrong until you prove you might not be'; evolúcia ľudskej prirodzenosti a spoločnosti; písať o tom, prečo sme takí, akí sme...