Denník N

Bojovníčka

Ona a niekoľko ďalších…

Tma, len kdesi v diaľke svetlá. Dve, možno tri, určite nie viac. Vyvýšená plocha, niekoľko betónových kvádrov ledabolo naukladaných vedľa seba. Vychodený úzky pás v tráve, ešte skôr burine. Periféria, nič pohľadné sa tu nenájde, cesta rozbitá, zeleň živelná, odpadkov množstvo. Ona a niekoľko ďalších, obchádzajú rajón. Mravenčia práca, princíp je jasný, každý, čo si nájde.

Chrbát zohnutý, niekoľko cenností končí v jednej z tašiek. Zíde sa, možno. Hlasný zvuk pretína ticho, po ceste prefrčí autobus. Niekoľko párov očí, všetky zvedavé, pohŕdavé, akoby oni boli čosi viac. Nie sú, len sa tak tvária, akoby tie mobily vo vreckách mali takú hodnotu. Smiešne, aj v jej veciach sa nejaký nájde. Dobre, žiadna novinka to nie je, ale poslúži. Nemá ho vo vrecku ako je to moderné, je pekne odložený v taške na svojom mieste. Nevyťahuje ho často, načo aj, telefonovať nemá kam. Ani záujemcov o spojenie s ňou veľa nie je. Nevadí, niekoľko spriaznených duší aj tak vie, kde ju nájde. Vždy tu, na tomto mieste, opúšťa ho len občas. Raz do týždňa si dopraje, zájde do centra, poriadny kúpeľ musí byť. Čisté oblečenie k tomu, dievčatá vždy pre ňu majú nejaké novinky. Odporučia jej, páčiť sa je také ženské. Ani zrkadlo nepotrebuje, je to také intuitívne.

Skupina mužov, vmieša sa medzi nich. Len tak opatrne, priveľmi dráždiť ich sa neoplatí. Skúša, presadiť sa je dôležité. Krik, niekoľkí sa do nej pustia, ženská v rajóne. „Ideš!“ zaženie sa najotrlejší z nich. Nedá sa, ale vie, že múdrejšie bude ustúpiť. Schytí tašky, poberie sa opačným smerom. Svetlá, mihajú sa okolo nej. Zachytí oči, kdesi v autobuse. Dievča, skôr slečna, tipovala by ju na základnú školu. Vyzná sa, aj ona má takú. Veronika, vždy bola krásna, chcela by ju vidieť, vedieť ako sa má. Nie, nikto jej to nesplní, dcéra je neúprosná, vraj sa do tejto situácie dostala sama. Smútok, doľahne na ňu, je taký ťaživý. Ona veľmi dobre vie, má na tom svoj podiel. Bojuje s nepriazňou osudu každý jeden deň. Nebol to úmysel, len to nevyšlo celkom podľa plánu. Tým to všetko začalo, priatelia, známi, všetci dali od nej ruky preč.

Vlezie za hustý porast, na veľký kameň položí niekoľko novín. Aby neprechladla, stará sa o seba. Hlad, cíti ho, už do nej poriadne dobiedza. Zohne sa, z jednej tašky vyloví nádobu. Položí si ju na kolená, otvorí veko. Oči jej svietia, srdce poskočí, dnes má hody. Nie, všetko nezje, musí myslieť aj na zajtra. Mala návštevu, pani Emília, jedna z tých, ktorým jej osud nie je ľahostajný. Bublanina, ako krásne vonia, drží v prstoch jeden kúsok. Posúva ho do úst, len postupne, pomaličky, aby cítila jeho chuť.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé. Táto hra ma baví, spätná väzba od vás poteší. Kontakt: blogerdm@gmail.com