Tokajícka tragédia

Počas jesene 1944 pôsobil na Ondavskej vrchovine najmä Partizánsky zbor Čapajev. Túto partizánsku jednotku sformovali sovietsky nadporučík Ivan Konovič Baluta-Jagupov a slovenský vojnový hrdina, poručík Ľudovít Kukorelli. Spolu so slovenskými antifašistami a vojakmi, ktorým sa podarilo utiecť z nemeckého zajatia, založili Partizánsky oddiel Čapajev, ktorý niesol meno sovietskeho boľševika, Vasilyho Ivanoviča Čapajeva. Partizánsky oddiel zo začiatku operoval v Slánskych vrchoch (východne od Košíc) a stal sa najaktívnejšou partizánskou jednotkou na území Slovenska pred príchodom partizánskych organizátorských skupín zo Sovietskeho zväzu, ktorým velili Sovieti alebo Slováci.

Pričlenením ďalších partizánskych skupín sa jednotka rozšírila na Partizánsku brigádu, avšak v dôsledku tlaku nepriateľa sa musela presunúť do Ondavskej vrchoviny, kde sa rozšírila na Partizánsky zbor. Vojská 4. ukrajinského frontu sa v tom čase presekávali na územie Slovenska a tlak tylových nemeckých jednotiek bol taký neúprosný, že partizáni boli nútení sa prebojovať cez frontovú líniu. V týchto najťažších okamihoch prebiehal v Partizánskom zbore Čapajev prevrat, ktorý primäl Ľudovíta Kukorelliho k tomu, aby previedol 1500 partizánov a civilistov cez Východný front. Podrobnosti prevratu a osud Ľudovíta Kukorelliho som popísal v predošlom článku Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer.

Partizánske jednotky nemohli fungovať bez podpory miestneho obyvateľstva, ktoré ich zásobovalo jedlom, ošatením, liekmi a informáciami. Výnimkou neboli ani obyvatelia obce Tokajík, ktorí za svoju ľudskosť zaplatili krutú daň. V noci na 19. novembra 1944 obkľúčili jednotky Einsatzkommanda ZbV 27 obec a nad ránom v nej urobili raziu, kde zadržali 34 miestnych mužov a zhromaždili ich pred cerkvou. Ženám nariadili, aby im pripravili stravu na 3 dni, aby všetko pôsobilo tak, že idú budovať zákopy. Asi kilometer severne od dediny ich nacisti postrieľali a tým, ktorí javili známky života, dávali ranu istoty. Úplným zázrakom toto nacistické besnenie prežili Michal Medvedz a Andrej Stropkovský, ktorí po prvých výstreloch padli do bezvedomia a neušla sa im rana istoty. Ťažko ranení sa ukrývali v lesoch až do príchodu Červenej armády.

Nacisti rozohnali zvyšných obyvateľov, dedinku vyrabovali a jej 27 domov ľahlo popolom spolu s 28 hospodárskymi budovami. Povraždených civilistov nechali na mieste bez toho, aby ich pochovali. Po týždni prešiel Tokajíkom Východný front a akonáhle to bolo možné, povraždení obyvatelia Tokajíka boli pochovaní do spoločného hrobu. V apríli 1945 boli presunutí do jednotlivých hrobov vedľa miestneho cintorína, kde od roku 1959 stojí aj pamätník. Tokajík bol obnovený v roku 1946, pričom do toho momentu museli preživší žiť v provizórnych podmienkach.

Podobný osud postihol viaceré obce v okolí. Je potrebné zdôrazniť, že tzv. „pacifikácia“ Slovenska nacistickými komandami prebiehala za požehnania slovenskej fašistickej vlády a zradcu národa, Jozefa Tisa. Fašisti chceli vládnuť ešte o čosi dlhšie, až do trpkého konca boli voči nacistom totálne lojálni a absolútne ich netrápilo, že na vlastný ľud poštvali nacistickú zver a v mnohých prípadoch dokonca vlastné komandá smrti. V našom parlamente sedia zástupcovia fašistickej strany, ktorá bezbreho uctieva slovenský fašistický režim s jeho hlavným predstaviteľom, Jozefom Tisom. Hanba všetkým, ktorí túto stranu volia!

V roku 2009 sa chátrajúceho Múzea Tokajíckej tragédie ujalo Múzeum SNP a nachádza sa v ňom expozícia „Fašistické represálie na východnom Slovensku.“ Múzeum je otvorené každý pracovný deň v doobedňajších hodinách a vstupné je voľné, takže neváhajte a urobte si výlet do malebného Tokajíka.