Pohľadávky voči Váhostavu sa záhadne „strácajú“

Plastiku a Váhostav spája spoločný spolumajiteľ – akciovka Finasist. Vlani Plastika predala Váhostavu tovar v hodnote 1,72 milióna eur. Už za prvých šesť mesiacov Váhostav od Plastiky odobral tovar za 0,98 milióna. Napriek tomu sa Plastika prekvapivo neobjavila na zozname veriteľov.

Rovnako pôsobí osud pohľadávky jednej dcérskej spoločnosti Váhostavu. Firma Váhostav-Prefa-Sk sa v posudku správkyne uvádza medzi hlavnými dodávateľmi, ktorému Váhostav  ku koncu augusta 2014 dlhoval vyše 1,4 milióna eur. Opäť – pohľadávka v reštruktúre  prihlásená nebola.

Podobne je to aj u iných s Váhostavom majetkovo prepojených firiem. Dodávky Druhej strategickej tvorili vlani takmer 195-tisíc, ale v reštruktúre sa uplatňuje len asi 36-tisíc, Control-VHS-SK dodal Váhostavu o 400-tisíc viac, než od neho odobral, no v reštruktúre si nárokuje len niečo cez 20-tisíc. Firme GEOtrans Lomy by Váhostav mal dlhovať okolo 140-tisíc –tá sa však  medzi veriteľmi tiež nenachádza.

Aj keď sa pohľadávky voči spriazneným osobám ľudovo povedané „vybavujú ako posledné“ – dostanú najmenej peňazí, vzdať sa ich (neprihlásiť ich) je ekonomický nezmysel.

Vysvetliť „chýbajúce“ pohľadávky, sa dá viacero spôsobmi. Každý má svoje ALE…

1. Spriaznené firmy od Váhostavu peniaze nechcú

Spomínané firmy mohli „zabudnúť“ prihlásiť svoje pohľadávky u reštrukturalizačnej správkyne a tým vlastne dlhy odpustiť.

Minimálne pri miliónových pohľadávkach ide o dosť absurdnú myšlienku. Obchod s Váhostavom prináša Plastike asi osminu tržieb, pričom Plastika sa potáca na hrane krachu.

Dcérsky podnik Váhostav-Prefa-Sk je na Váhostav-SK naviazaný ešte viac – až dve tretiny obratu mu tvoria dodávky pre materskú firmu. Aj po započítaní vzájomných pohľadávok by matka mala dcére vyplatiť okolo dvoch miliónov eur. Hoci Prefa zďaleka nie je v takej zúfalej situácii ako materský Váhostav, odpustenie dvojmiliónovej pohľadávky by ju zrejme priviedlo na hranicu krachu.

 2. Váhostav spriazneným firmám pohľadávky platil, hoci iným nie

Znamenalo by to, že v čase, keď Váhostav rozsiahlej skupine dodávateľov odmietal platiť, „svojim“ platil vzorne a – Váhostav im teda nič nedlhuje.

Ak by firma padla do konkurzu a niektorí dodávatelia by nakoniec boli takýmto konaním poškodení, zrejme by sa skúmalo, či nedošlo k úmyselnému zvýhodňovaniu niektorých veriteľov. A mohlo by to mať dokonca  aj dôsledky pre samotných manažérov firmy.

 3. Pohľadávky spriaznených firiem si nakoniec v reštruktúre uplatňuje „tretia osoba“

Šlo by o postup, keď by sa pohľadávku spriazneným firmám podarilo presunúť (napr. predajom) na niekoho ďalšieho.

Ak by sa tak stalo, na konečnom plnení by to nemalo nič meniť. Pohľadávka by totiž bola naďalej evidovaná v rovnakej skupine (akoby patrila spriaznenej osobe – vybavovaná až nakoniec), takže by vlastne šlo len o byrokraciu navyše.

Teoreticky by sa však nový vlastník mohol pokúsiť (podvodne) prihlásiť takú pohľadávku ako „obyčajnú“ (nepodriadenú) a dúfať, že za ňu dostane viac peňazí, ako by dostal pôvodný veriteľ – prepojená firma. Ak by sa to podarilo, išlo by o obrovské zlyhanie správkyne a, samozrejme, v prípade takto „špekulujúceho“ veriteľa takmer iste o trestný čin.

 4. Pohľadávku spriaznenej osoby odkúpila tretia osoba, ktorá si ju započíta voči svojmu dlhu

Išlo by o prípad, keď by nejaký dlžník Váhostavu namiesto zaplatenia svojho dlhu za tie peniaze odkúpil od spriaznenej osoby pohľadávku voči Váhostavu (ideálne vo výške svojho dlhu). Stal by sa tak súčasne veriteľom aj dlžníkom a pohľadávku aj dlh by „vzájomne započítal“ (vynuloval).

Pôvodný veriteľ – Váhostavu blízka firma – by pri reštruktúre, resp. konkurze dostal žalostne málo, prípadne nič. Taká pohľadávka by sa asi dala kúpiť veľmi lacno (vzhľadom na jej nominálnu hodnotu).

Pôvodný dlžník Váhostavu by sa tak celého dlhu zbavil za menej peňazí a spriaznená firma by dostala viac ako v konkurze.

Samozrejme, celé by sa to dialo v podstate na úkor ostatných veriteľov. Keby totiž pôvodný dlžník svoj dlh splatil priamo Váhostavu, v jeho kase by sa objavila celá čiastka a z nej by len malá časť išla na uspokojenie pohľadávky spriaznenej firmy. Zvyšok by sa rozdelil medzi ostatných.

5. Kapitalizácia pohľadávky

Išlo by o výmenu pohľadávky za podiel vo firme – ťažko si predstaviť, že niečo také podstatné by ušlo pozornosti iných veriteľov. Táto možnosť teda evidentne nenastala.

Nedá sa vylúčiť, že záhada „stratených“ pohľadávok má aj iné vysvetlenie. Existencia niektorých vyššie uvedených možností je však dostatočne znepokojujúca, aby napríklad šéf Plastiky vysvetlil, prečo si ním riadená firma neuplatňuje pohľadávky pri reštrukturalizácii Váhostavu. Plastika získala časť svojho majetku  za eurofondy a profituje na verejných zákazkách – verejnosť si zaslúži istotu, že firma sa nepodieľa na nekalých praktikách poškodzujúcich veriteľov Váhostavu.

Peter Kunder

Ak chcete Alianciu Fair-play finančne podporiť, aby sme sa podobným témam mohli venovať intenzívnejšie,  môžete to urobiť veľmi jednoducho.  Ďakujeme.

Tento blog vznikol aj vďaka podpore Open Society Foundations, Finančného mechanizmu EHP a Nórskeho kráľovstva, veľvyslanectva USA na Slovensku aFondu pre transparentné Slovensko v Nadácii Pontis. Ďakujeme tiež všetkým individuálnym darcom, ktorí nás podporili prostredníctvom darujme.sk, darcovského portálu Dobrá krajina alebo cez 2 % z daní.