Denník N

Ťažko uveriť, že už prešiel rok

Vo štvrtok (21.februára 2019) uplynul presne rok od dvojnásobnej vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.

zdroj: TASR

Nechcem, aby to vyznelo príliš dramaticky, ale niečo na tom bude, že toto je jeden z tých momentov v živote, kedy človek skoro presne vie „kde bol a čo vtedy robil.“ Ja si napríklad pamätám, že táto správa ma zobudila v mojej internátnej izbe v Londýne prostredníctvom upozornenia na mobile. Moje zmysly sa okamžite nastražili pri slovách „vražda“ a „novinár“. Ako ašpirujúca novinárka sa snažím zaujímať o diania doma aj vo svete každý deň, ale keď vidím obsah, ktorý sa bezprostredne dotýka žurnalistiky a médií, priam ho hlcem takými dúškami, že sa div nezadusím.

Nebudem zavádzať a na niečo sa tu hrať, že som o mene Ján Kuciak predtým počula. Web aktualít som navštevovala len sporadicky, po informácie chodím zväčša k iným zdrojom. Taktiež nebudem klamať, že by som po tejto udalosti plne vnorila do rozboru jeho článkov. Ak mi pamäť dobre slúži, prečítala som si od neho doteraz len jediný, ten, naneštastie, posledný, o ktorom sa za roky deti budú učiť v rámci pochopenia slovenských dejín a udalostí, ktoré ich definovali v druhej dekáde 21.storočia.

Prvého protestu, ktorý sa zorganizoval len pár dní po tom, ako sa verejnosť informáciu dozvedela, som sa zúčastnila pred slovenskou ambasádou na Portobello Road. Nedoniesla som si žiadny transparent, dokonca ani sviečku na zapálenie. Celkovo som mala ale pocit, že je tam dôležité byť. Nie taký, že moja prítomnosť je dostačujúca, ale taký, že v tom momente som nič iného nemohla urobiť. Na vyšetrovaní sa samozrejme podieľať nemôžem, pridať sa do organizačného tímu protestov na Slovensku zo zahraničia by bolo asi málo účinné. V takýto momentoch chce byť človek doma, aby bol pocit bezmocnosti aspoň trocha potlačený.

Doma som na protestoch bola asi dva alebo trikrát, počas prázdnin. Za veľký-malý úspech beriem to, keď sa ma moje mladšie sestry spýtali, či na jeden z nich pôjdeme spolu. Zaujímali sa o to, čo sa deje, a ja som im opatrne vysvetlovala Kočnerove kauzy. Je prirodzené priznať, že sa do témy až tak nevyznáte, a odporučiť im isté články, aby ste predišli šíreniu polopráv a dezinformácii, ale kde máte tú istotu, že si ten článok čo i len otvoria? Ľudská pozornosť je prchavá, no keď som tú ich tam a vtedy na chvíľu mala, snažila som sa zo situácie „vytrieskať“ čo najviac.

Za ďaľší úspech považujem, že  som na protest dostala aj svojich rodičov. Z konverzácií, ktoré som na túto tému u nás otvárala, mi vyplynulo, že jasné, myslia si, že je to tragédia, že SMER nevolili, ale predsa sa týždeň čo týždeň na tom námestí neobjavili. Lebo každodenný život ti do toho proste  skočí, lebo sú po robote unavení, lebo predsa len, nebývame priamo v hlavnom meste a tak na protest treba chvíľu aj cestovať.

zdroj: Pavla Holcová via investigace.cz

Je dôležité pripomínať si vraždu dvoch mladých ľudí a zdôrazňovať pri tom ich mená. Áno, útok na média je útok na demokraciu, a tým pádom na nás všetkých, to bez pochýb.  Ale je potrebné uvedomiť si, že kým nám sa vraždou pokúsili vziať kus spravodlivosti a slobody, sú ľudia, ktorým zobrala deti a tým aj časť ich života. Ja naozaj verím v to, že keď sa budeme vzájomne podporovať v dobrých skutkoch a ruka v ruke pracovať na čestnosti tohto štátu, tak k tomu raz dospejeme. Im však ich syna a dcéru už nič nevráti.

Každýkrát, keď si prečítam niečo nové ohľadom vývoja vo vyšetrovaní, vybaví sa mi v mysli Zlatica Kušnírová, matka Martiny. Zakaždým, keď čítam rozhovor s ňou alebo pozerám videá, ako na východe Slovenska vystupuje so svojou rečou na protestoch a spomienkových podujatiach, tlačia sa mi slzy do očí. Minulé leto som na festivale Pohoda mala možnosť vidieť túto pani naživo v diskusii so šéfredaktorom portálu, pre ktorý Ján pracoval, a s jeho otcom Jozefom Kuciakom. Keď sa ma potom frajer pýtal, aké to tam bolo, zmohla som sa len na: „Také, ako keď trištvrte hodinu počúvaš dvoch ľudí, ktorým zavraždili deti.“ Týmto ľuďom sú denno denne posielané nenávistné odkazy. Ja by som sa im ledva vedela pozrieť do očí, mysliac pri tom na svojich rodičov, dúfajúc, že oni rovnakú bolesť nikdy nebudú musieť podstúpiť.

zdroj: investigace.cz

Zlatica Kušnírová a Jozef Kuciak majú môj rešpekt a silnú podporu. Obyčajní, slušní ľudia, ktorým politická vražda zobrala deti a oni sa s tým vysporiadavajú najlepšie, ako vedia. Rovnako má môj rešpekt slovenská novinárska obec. Pred rokom prišli o kolegu, ktorý odkrýval činy finančného podvodníka. Polícia a prokuratúra očividne v svojej práci zlyhali, keď ju médiá musia robiť za nich. Naďalej nás  informujú o všetkej špine, ktorú sem znášajú ľudia, pre ktorých je slušnosť dávno zabudnutý pojem a právne princípy našej krajiny len vtipom. Nedali sa zastrašiť. Bude mi cťou, ak sa raz budem môcť stať ich súčasťou.

 

 

 

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Barbora Paľovčíková

Som študentkou žurnalistiky a španielskeho jazyka na University of Roehampton v Londýne. Momentálne na dvojsemestrálnom Erasme vo Valencii.