Eutanázia – odpoveď M. Mihálikovi

Pre začiatok, tu je odkaz na Mihálikov blog. Odporúčam sa s ním oboznámiť predtým, ako sa čitateľ pustí do tejto kritiky.
… Teraz teda k argumentom.

I Osobná skúsenosť a jej banalizovanie

Prvý argument je len obrátením argumentu pre eutanáziu, na ktorý Mihálik odkazuje a ktorý by mal pochádzať od Michala Pataráka: „Hlavným argumentom je osobná skúsenosť ľudí“, ktorí kvôli zhoršujúcemu sa stavu žiadajú o urýchlenie smrti. Mihálik tento argument obracia a zrejme by povedal, že „Hlavným argumentom proti je osobná skúsenosť ľudí, ktorí napriek zhoršujúcemu sa stavu nežiadajú o urýchlenie smrti.“ Teda, sily sú zrejme vyrovnané a argument možno použiť pre aj proti.

Mihálik však tvrdí aj niečo viac. Podľa jeho úvah by sme nemali legalizovať eutanáziu, pretože existujú ľudia, ktorí sa napriek ťažkej zdravotnej situácii, v ktorej by iní možno žiadali o urýchlenie smrti, rozhodli žiť. „[L]egalizáciou eutanázie sa osobná skúsenosť týchto ľudí viac než banalizuje,“ a to už je podľa Mihálika „vážna vec“. Jeho argument možno zhrnúť nasledovne:

Argument z banalizovania

1. Legalizácia eutanázie by banalizovala skúsenosť ľudí, ktorí sa nerozhodli pre eutanáziu.
2. Nemali by sme banalizovať skúsenosť ľudí.
3. Teda, eutanázia by nemala byť legalizovaná.

Mihálik píše, že legalizácia eutanázie by banalizovala osobnú skúsenosť ľudí, ktorí sa nerozhodli pre eutanáziu preto, lebo im tak dáva najavo, že ich „úsilie dožiť do prirodzeného konca je zbytočné a nie je hodné obdivu.“ Prvé tvrdenie argumentu sa zrejme zakladá na predpoklade, že zákony vysielajú obyvateľstvu nejakú správu, konkrétne takú, že: ak je čin zákonne dovolený, je žiadúci alebo dokonca správny. Teda, zákon povoľujúci eutanáziu by vysielal správu, že „eutanázia je žiadúca alebo správna voľba“ a znehodnocoval by postoj tých, ktorí eutanáziu nechcú. Podľa druhého tvrdenia by sme týmto spôsobom nemali banalizovať, resp. znehodnocovať postoje ľudí.

V prvom rade, predpokladajme, že argument je dobrý a že prvé aj druhé tvrdenie je pravdivé. Ak by tomu bolo tak, potom sa dá celý argument obrátiť, aby podporoval legalizáciu eutanázie:

Obrátený argument z banalizovania (edit chyby 25.2.)

1. Zákaz eutanázie by banalizoval skúsenosť ľudí, ktorí sa rozhodli pre eutanáziu.
2. Nemali by sme banalizovať skúsenosť ľudí.
3. Teda, eutanázia by nemala byť zakázaná.

Aj Mihálik uznáva, že existujú ľudia, ktorí si želajú eutanáziu. Ak by trval na svojom argumente, musel by uznať, že aj ich skúsenosť je banalizovaná a že by to tak nemalo byť. Ich skúsenosť je banalizovaná, pretože máme zákony, ktoré zakazujú eutanáziu a tým vysielajú správu, že by o ňu ľudia nemali žiadať, resp., že eutanázia je nesprávna.

Mihálik si tento problém zrejme uvedomuje, keďže sa pýta, prečo by skúsenosť ľudí, ktorí nechcú zomrieť, nemala byť dôležitejšia ako skúsenosť ľudí, ktorí chcú zomrieť: „Mimochodom, prečo by práve skúsenosť týchto ľudí nemala byť rozhodujúca pre našu spoločnosť a legislatívu? V čom je slabšia od tej Janinej?“

No aj toto sa dá obrátiť: a prečo by skúsenosť ľudí, ktorí nechcú zomrieť, mala byť dôležitejšia ako skúsenosť ľudí, ktorí zomrieť chcú? Znova, argument sa dá rovnako dobre použiť pre aj proti, a preto je podľa môjho názoru v tejto debate zbytočný.

Po druhé, nemyslím si, že tento argument je dobrý. Predpoklad, že zákony vysielajú správy toho typu, že banalizujú skúsenosť ľudí, alebo znehodnocujú ich postoje, je podľa mňa pochybný. Máme právny systém, ktorý nám dovoľuje napríklad založiť si živnosť alebo podnikať. Ak ste niekým, kto nemá živnosť a nepodniká, máte dojem, že vaša osobná skúsenosť je banalizovaná? Podľa Mihálikovho uvažovania vaša skúsenosť je banalizovaná, pretože ste sa nerozhodli založiť si živnosť, no je tu zákon, ktorý vám to umožňuje a tým vám vysiela správu, že by to bolo žiadúce alebo správne.

Takto by sa dalo pokračovať veľmi dlho. Máme zákony, ktoré nám umožňujú, resp. nebránia, darovať 2% z daní, učiť sa cudzí jazyk alebo nezaložiť si rodinu či neprijať žiadne náboženstvo. Cítite sa banalizovaní, ak patríte k tým, čo nedarovali 2% z daní, čo sa nenaučili cudzí jazyk alebo čo si založili rodinu či prijali nejaké náboženstvo?

Navyše, ak by tomu bolo tak, že zákony skutočne vysielajú tak silnú správu, že banalizujú skúsenosť ľudí, potom zákony nutne vysielajú protirečivé správy. Pretože zákon umožňuje, aby človek prijal ľubovoľné náboženstvo, ale aj neprijal žiadne. V tom prípade by Mihálik musel povedať, že zákon banalizuje aj veriacich, aj neveriacich.

Teda, zdá sa mi, že nie je pravda, že ak zákony povoľujú robiť X, že tým banalizujú skúsenosť tých, ktorí sa rozhodli X neurobiť. Myslím si, že Mihálik to predpokladá preto, lebo nezohľadňuje rozdiel medzi možnosťou a povinnosťou. Je predsa rozdiel medzi tým, keby zákon umožňoval eutanáziu a keby ju prikazoval. Žiaden príčetný zástanca eutanázie, na ktorého som narazil, neobhajuje zákonnú povinnosť eutanázie, ale vždy hovorí len o umožnení eutanázie.

II Brazílski pacienti

Mihálik opisuje svoju skúsenosť v Riu s pacientmi, ktorí „spĺňali každé kritérium, pre ktoré sa človeku umožňuje smrť eutanáziou,“ no na rozdiel od ľudí v Európe by na smrť či eutanáziu ani nepomysleli. Nie je zrejmé, čo má byť záverom druhého argumentu; či to, že eutanázia je nesprávna, alebo to, že by nemala byť legalizovaná. Keďže cieľom prvého argumentu bol zákaz legalizácie, budem predpokladať, že je to cieľom aj tohto druhého. Zdá sa teda, že Mihálik myslí nasledovné:

1. Existujú pacienti, ktorí spĺňajú kritéria pre eutanáziu, no eutanáziu nechcú.
2. Teda, eutanázia by nemala byť legalizovaná.

V tejto podobe je argument neplatný, keďže z toho, že existujú pacienti, ktorí spĺňajú kritériá pre eutanáziu, no nechcú zomrieť, nevyplýva, že eutanázia by nemala byť legalizovaná (a ani to, že je nemorálna). Inak povedané, prečo by mal fakt, že takíto pacienti existujú, hovoriť niečo o tom, či by eutanázia mala alebo nemala byť legalizovaná?

Odhliadnuc od toho, časť prvého tvrdenia, že pacienti splnili kritéria pre eutanáziu, je nepravdivá, keďže Mihálik sám zdôrazňuje, že pacienti v Brazílii zomrieť nechceli. No fakt, že pacient chce zomrieť, je jedným z kritérií pre eutanáziu (pokiaľ sa bavíme o pacientoch, ktorí sú schopní vyjadriť svoju vôľu).

Mihálikova pointa bola pravdepodobne hlbšia. Hádam, že chcel tvrdiť, že na zmýšľaní európskych pacientov, ktorí by za obdobných okolností zvažovali eutanáziu, je niečo nesprávne. Možno chcel ukázať, že to, čo je pre Brazílčanov a Európanov hodnotné, sa líši, a tým naznačiť, že hodnotové nastavenie Brazílčanov je lepšie. No dôvody, prečo by sme si to mali myslieť, neuvádza.

Podľa môjho názoru nie je v tomto prípade možné povedať, že postoj jedných je lepší ako postoj druhých. V oboch prípadoch ide o ich osobné rozhodnutie, ktoré sa týka len ich samých, a také rozhodnutia by podľa môjho názoru mali byť rešpektované.

Okrem toho, situácia pacientov, na ktorých Mihálik narazil v Brazílii a situácia pacientov, ktorí zvyčajne žiadajú o eutanáziu povedzme v Holandsku, môže byť zásadne odlišná. Je teda možné, že keby sa holandskí pacienti nachádzali „v koži“ brazílskych pacientov, na eutanáziu by nepomýšľali. (Prípadne naopak, že keby sa brazílski pacienti nachádzali v takej situácii ako holandskí žiadatelia o eutanáziu, že by o nej uvažovať začali.)

III Domino efekt

Vo svojom treťom argumente sa Mihálik pýta, „Keď majú ťažko a nevyliečiteľne chorí pacienti právo na eutanáziu, prečo by nemali mať toto právo aj nevidiaci ľudia? Však ich utrpenie je takisto nesmierne vysoké.“ Uzatvára, že ak by sme legalizovali eutanáziu, nebol by žiaden dôvod, prečo by nevidiaci a iné skupiny ľudí nemali mať právo na eutanáziu; duševne chorí, telesne postihnutí, starí, bezdomovci a tí, ktorých prestal baviť život. Fakt, že na eutanáziu by mali právo aj tieto skupiny ľudí, Mihálik zrejme považuje za neprijateľný. Budem preto predpokladať, že podľa neho existuje dobrý dôvod preto, aby títo ľudia nemali právo na eutanáziu. Zhrnul som celý argument nasledovne:

1. Ak sa legalizuje eutanázia pre nevyliečiteľne chorých, nie je dôvod ju nelegalizovať pre nevidiacich, duševne chorých, telesne postihnutých, starých, bezdomovcov a pre tých, ktorých prestal baviť život.
2. Existuje dôvod, prečo eutanáziu nelegalizovať pre nevidiacich, duševne chorých, telesne postihnutých, starých, bezdomovcov a pre tých, ktorých prestal baviť život.
3. Teda, eutanázia by nemala byť legalizovaná.

Predtým, ako prejdem ku kritike, mal by som niečo povedať o práve na eutanáziu, ktorú Mihálik spomína. Nie som zástanca práva na eutanáziu, z ktorého by vyplývalo, že lekár je povinný vyhovieť žiadosti o eutanáziu. Myslím si to preto, lebo lekár by mal mať, podľa môjho názoru, nárok na výhradu vo svedomí, a teda by nemal mať povinnosť žiadosti vyhovieť. Som zástanca práva na eutanáziu len v tom zmysle, že pacient by mal mať právo žiadať o eutanáziu a tejto žiadosti by malo byť možné legálne vyhovieť. V tomto zmysle budem hovoriť o práve na eutanáziu.

Teraz k samotnému argumentu. Argument obsahuje istú dvojznačnosť, keďže nevyliečiteľne chorí na jednej strane a nevidiaci, duševne chorí, atď., nie sú vylučujúce sa kategórie. Niektorí nevidiaci a telesne postihnutí (hádam, že väčšina) sú nevyliečiteľne chorí, pretože ich slepotu či postihnutie nevieme liečiť. Aj niektorí duševne chorí sú nevyliečiteľne chorí, keďže ich psychický problém nevieme liečiť či zlepšiť na únosnú mieru. Okrem toho, bez ohľadu na to, či liečiteľná alebo neliečiteľná, bezdomovstvo nie je choroba a stav každého bezdomovca je v princípe možné zlepšiť tým, že sa mu pomôže získať bývanie (a zdravotnú starostlivosť a sociálnu pomoc, atď.).

Keďže argument je dvojznačný, musíme zvážiť jeho dva výklady. V prvej verzii by Mihálik tvrdil, že existuje dôvod prečo nelegalizovať eutanáziu pre nevidiacich, duševne chorých, telesne postihnutých, starých a pre tých, ktorých prestal baviť život, ktorých možno liečiť alebo im možno zlepšiť život. V druhej zas, že existuje dôvod prečo nelegalizovať eutanáziu pre nevidiacich, duševne chorých, telesne postihnutých, starých a pre tých, ktorých prestal baviť život, ktorých nemožno liečiť alebo im nemožno zlepšiť život.

Zvážme teda tieto verzie porade. S prvou verziou súhlasím. Ak by o eutanáziu žiadal nevidiaci preto, lebo je nevidiaci, no jeho slepotu by sme mohli liečiť, tak by sme ho mali liečiť, a nie mu poskytnúť eutanáziu. Dôvod, prečo mu neposkytnúť eutanáziu je práve v tom, že mu možno pomôcť. To isté by sa malo povedať o zvyšných skupinách ľudí.

Predpokladám však, že človek, ktorého trápi povedzme telesné postihnutie natoľko, že nechce žiť, a ktorí vie, že sa môže úspešne vyliečiť, nebude o eutanáziu ani len žiadať. Toľko k prvej verzii.

Druhá verzia je však zaujímavejšia. Samotný fakt, že človek je nevidiaci, telesne postihnutý, starý, duševne chorý alebo že ho nebaví život, samozrejme nemusí robiť jeho život nehodným žitia. Mnohí nevidiaci, telesne postihnutí, duševne chorí a aj tí, ktorých práve nebaví život, naďalej chcú žiť. Je však možné, že existujú nevidiaci, ktorých fakt, že nevidia, robí natoľko nešťastným, že nechcú ďalej žiť. (No to by, hádam, bola vzácnosť.) A rovnako je to možné u zvyšných skupín ľudí. Napríklad, pokiaľ ide o asistovanú smrť pre starých, je zrejme vhodné pripomenúť, že keď je človek starý a nie je terminálne chorý, neznamená to, že je s ním všetko v poriadku. V článku, na ktorý sa odkazuje v článku, na ktorý referuje Mihálik, je priložené video, kde starší ľudia vysvetľujú, prečo uvažujú o urýchlení smrti, aj keď nie sú smrteľne chorí. Uvádzajú, že im hrozí, že stratia svoje mentálne schopnosti – buď kvôli demencii alebo inému stavu, že by takto dožívať nechceli a že by sa radi rozhodli zomrieť, kým sú mentálne schopní toto rozhodnutie urobiť. Ja na tom nevidím nič zlé. Ak by som mal, rád budem poučený niekým s lepším vnímaním.

Ak je teda stav týchto ľudí neznesiteľný, v ich očiach robí ich život nehodným žitia a my im nemáme ako pomôcť, potom si myslím, že by mali mať možnosť žiadať o eutanáziu a ich žiadosti by malo byť možné legálne vyhovieť. Dôvod, prečo by aj oni mali mať možnosť podstúpiť eutanáziu, je rovnaký, ako pri neznesiteľne trpiacich onkologických pacientoch, ktorí chcú zomrieť. Tkvie po prvé v tom, že máme súcit s ich zbytočným utrpením a nedôstojným životom, a po druhé v tom, že chceme, aby bolo ako chcú oni. Ak si však Mihálik myslí, že tu je dobrý dôvod, prečo takýmto ľuďom nevyhovieť, mohol by ho predložiť, keďže vo svojom texte to neurobil.

IV Striktné pravidlá

Vo svojom štvrtom argumente Mihálik tvrdí, že zástanci eutanázie síce vyžadujú prísne pravidlá pre eutanáziu, no tieto pravidlá majú tendenciu sa stále viac uvoľňovať. Kvôli tomu sa praktizovanie eutanázie nielen rozširuje na stále nové druhy žiadateľov – ľudia, čo nie sú chorí, nevidiaci, nepočujúci a deti – ale sa aj praktizuje pod nedostatočným dohľadom. Eutanázia tak prestáva byť vzácnym a dôsledne kontrolovaným opatrením pre úzku skupinu ľudí, ale sa rozmáha a tento rozmach je neprijateľný. Mihálik tento rozmach dokladá údajmi z Oregonu a Švajčiarska, kde počet vykonaných eutanázii stúpol v rádoch stoviek percent. Argument som zrekonštruoval nasledovne:

1. Ak by sa eutanázia legalizovala, neostala by len okrajovou záležitosťou.
2. Ak by eutanázia neostala len okrajovou záležitosťou, nemala by byť legalizovaná.
3. Teda, eutanázia by nemala byť legalizovaná.

V prvom rade, je podľa mňa dôležité si všimnúť, že argument nechce ukázať, že eutanázia sama je morálne nesprávna a ani to, že jej legalizácia samotná je nesprávna. To, že ide o non sequitur, je podľa mňa vidno na tejto otázke: „Povedal by Mihálik, vychádzajúc čisto z tohto argumentu, že ak by eutanázia predsa len ostala okrajovou záležitosťou, tak by sme ju mohli legalizovať?“ Argument tvrdí len to, že očakávané vedľajšie dôsledky legalizácie eutanázie – jej prílišné rozšírenie – je nesprávne. Inak povedané, legalizácia eutanázie je nepriamo nesprávna.

V druhom rade, nepatrím medzi tých, ktorí by tvrdili, že eutanázia by mala byť čo najprísnejšie regulovaná. Dôvod je ten, že ak by bola, mohlo by to pre lekárov a ich pacientov vytvoriť praktické prekážky až do bodu, že by bola nepraktizovateľná.

Tento argument je do istej miery vágny, keďže je nie je jasne určené, čo znamená, že eutanázia je okrajová záležitosť. Pre niekoho by eutanázia bola okrajová záležitosť, ak by sa percento úmrtí eutanáziou pohybovalo pod 0,1% alebo 1% všetkých úmrtí. Pre iného vtedy, keď by sa pohybovalo pod 5% lebo 10%. Takže, o akých percentách sa bavíme a ako sme k nim dospeli?

Myslím si preto, že dôležitejšie ako rozoberať jednotlivé tvrdenia argumentu je rozoberať údaje a evidenciu, na ktoré Mihálik odkazuje. Rozlíšil som tri druhy údajov; (A) údaje o tom, akým skupinám ľudí a pacientov bolo vyhovené pri eutanázii; o tom (B) že v regióne Flámsko v Belgicku sa až polovica eutanázií vykonáva bez náležitého ohlásenia dozorujúcej komisii; a o tom, že (C) v Oregone a Švajčiarku drasticky stúpol počet eutanázií.

K údajom A:

Mihálik zrejme znova naznačuje, že keďže sa eutanázia praktizuje aj sa iných skupinách ľudí ako na neliečiteľne chorých a neznesiteľne trpiacich, že ide o problém. Pokým to robí, opakuje argument III Domino efekt, ku ktorému som sa už vyjadril. Výnimku tvoria údaje o eutanázii vykonanej na deťoch.

O týchto a aj ostatných prípadoch by som rád povedal, že nejde o prípady, kedy právna regulácia hovorí, že sú zakázané, no napriek tomu sa vykonávajú. Ide práve o prípady, ktoré právna regulácia štátov, na ktoré Mihálik odkazuje, povoľuje. Tým samozrejme nechcem naznačiť, že ak je niečo právne povolené, že je to aj morálne povolené. Tvrdím zatiaľ len to, že nejde o porušenie striktných pravidiel, ako to naznačuje titul štvrtého argumentu: Striktné pravidlá sú nemožné.

Pokiaľ ide o eutanáziu detí, predpokladám, že Mihálik ju považuje za neprijateľnú. Myslím si, že eutanázia detí je nielen kontroverznejšia, ale aj morálne komplikovanejšia. Kým sa nezhodneme na menej kontroverzných prípadoch eutanázie dospelých, svojprávnych ľudí, zrejme nemá veľmi význam otvárať ešte kontroverznejšiu. Zatiaľ poviem len toľko, že po zvážení nevidím dôvod, prečo by mala byť eutanázia detí nevyhnutne morálne nesprávna. Ak ho Mihálik alebo niekto iný má, rád sa s ním zoznámim.

K údajom B:

Pokiaľ ide o údaje z Flámska, tu sú dôležité detaily a rozhľadená interpretácia dát. Štúdia, na ktorú Mihálik odkazuje, skutočne uzatvára, že takmer polovica prípadov eutanázie vo Flámsku nebola nahlásená, a nahlásená byť mala.

Nechcem tvrdiť, že ide o ideálnu a bezproblémovú situáciu. Nie, miera ohlasovania by mala byť vyššia. No je potrebné zvážiť okolnosti a súvislosti. O nich sa čitateľ najlepšie presvedčí, keď si štúdiu sám prečíta, obzvlášť záverečnú diskusiu a interpretáciu dát.

V prvom rade, eutanázia sa praktizuje aj v štátoch, kde je zakázaná a jedna štúdia dokonca ukazuje, že vo väčšej miere ako v štátoch, kde je povolená. Takže otázka nie je, či môže byť systém legalizovanej eutanázie vodotesný, ale či je lepší a transparentnejší ako systém so zakázanou eutanáziou.

Po druhé, autori štúdie nabádajú k opatrnosti pri výklade dát, pretože miera odpovedania na dotazník, ktorý použili, bola relatívne nízka, čo ohrozuje výpovednú hodnotu výsledkov.

Po tretie, pre porovnanie, miera ohlasovania v Holandsku bola v tých rokoch okolo 80%, no Holanďania praktizovali eutanáziu a otvorene o nej rozprávali už pätnásť rokov, počas ktorých miera odpovedania postupne stúpala z 18% na uvedených 80%. Eutanázia bola v čase zberu dát legálna v Belgicku 5 rokov. Autori sami poukazujú na možnosť, že Belgicko jednoducho potrebuje čas, aby si zvyklo.

A nakoniec, autori uvádzajú, že hlavný dôvod, prečo lekári eutanázie neohlasovali, bol v tom, že akty, ktoré vykonali, nepovažovali za eutanázie. Napríklad stupňujúce sa tíšenie bolesti opioidmi a následné urýchlenie smrti. Chcel by som čitateľa upozorniť, že ani na Slovensku, kde ide o zaužívanú prax, sa táto prax nezvykne nazývať eutanázia…

K údajom C:

Mihálik odkazoval na údaje z Oregonu, kde od roku 1998 až do 2011 skutočne nastal nárast o vyše 400%. Toto by mohlo vyzerať ako drastický nárast, no Mihálik nespomenul, čo tieto percentá reprezentujú v absolútnych číslach. V roku 1998 išlo o 16 smrtí, v roku 2011 o 71.  Oregon je štát s vyše štyrmi miliónmi obyvateľov. Podľa posledných údajov z roku 2017 číslo úmrtí stúplo na 143 z celkových 36 640 úmrtí.

O situácii vo Švajčiarsku sa nebudem rozpisovať, keďže ide o podobný prípad a čitateľ si to môže ľahko overiť.

V Vedecké oblasti by stratili zmysel

Mihálik tvrdí, že legalizácia eutanázie by viedla k tomu, že niektoré vedné oblasti, konkrétne paliatívna medicína, psychológia a psychiatria, by stratili zmysel, a že to je dobrý dôvod preto, aby sme ju odmietli. Paliatívna medicína by stratila zmysel, pretože Mihálik predpokladá, že väčšinová (americká) populácia bude v starobe žiadať eutanáziu, a nie paliáciu. Psychológia a psychiatria by stratili zmysel, pretože nebude dôvod „bojovať proti samovraždám.“ Teda:

1. Ak by bola eutanázia legalizovaná, niektoré vedné oblasti (paliatívna medicína, psychológia, psychiatria) by stratili zmysel.
2. Tieto vedné oblasti by nemali stratiť zmysel.
3. Teda, eutanázia by nemala byť legalizovaná.

V tomto argumente sú podľa mňa obe tvrdenia (1. a 2.) nepresvedčivé. Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, ak by bola eutanázia legalizovaná, paliácia, psychológia a psychiatria by nestratili zmysel.

Paliatívna starostlivosť by mala naďalej zmysel preto, lebo naďalej budú existovať neliečiteľní či zomierajúci ľudia, ktorí by si nezvolili eutanáziu či asistovanú smrť. Potreba po paliácii bude pravdepodobne skôr väčšia, keďže paliatívna starostlivosť sa stále zlepšuje v schopnosti tlmiť bolesť a robiť život znesiteľným, takže bude zrejme stúpať podiel tých, ktorí si radšej zvolia paliáciu ako eutanáziu.

Psychológia a psychiatria by mali naďalej zmysel, pretože „bojovať proti samovraždám“ nie je to, čo robia. Po prvé, psychológia a psychiatria sa ani zďaleka nevyčerpávajú riešením problémov, ktoré sa týkajú ľudí, čo chcú zomrieť. Po druhé, ak sa aj dá povedať, že „bojujú proti samovraždám“, tak len v tom zmysle, že bojujú proti zbytočným a nerozumným samovraždám, ktoré sa dajú odvrátiť liečbou, terapiou alebo prostým rozhovorom. A v tomto boji budú a mali by pokračovať aj po tom, čo by bola eutanázia legalizovaná. Nesnažia sa a ani by sa nemali snažiť odvrátiť každú samovraždu, zaiste nie tie samovraždy, ktoré nie sú iracionálne, vykonané v afekte, rozrušení, psychóze či pod vplyvom halucinácií a podobne, ale racionálne a uvážené.

Tak je tomu napríklad pri žiadostiach mnohých žiadateľov o asistovanú smrť či eutanáziu, ktorí sú v inej situácii ako pacienti v duševnom rozrušení, s liečiteľnou depresiou alebo dočasnom afekte.

A pokiaľ ide o druhé tvrdenie, že uvedené disciplíny by nemali stratiť zmysel, je skutočne pravdivé, resp. správne? Predstavme si, že legalizáciou eutanázie by spomenuté disciplíny predsa len stratili zmysel. Je to dobrý dôvod, prečo nelegalizovať eutanáziu? Čo je na zachovaní nejakej disciplíny tak dôležité, že čokoľvek, čo by ju urobilo zbytočnou, by sme nemali robiť? Neuvažujeme presne naopak? Napríklad, existujú opodstatnené obavy z toho, že moderné informačné technológie urobia odbor písmoznalectva zbytočným. Zdá sa totiž, že dokážu alebo v budúcnosti dokážu oveľa lepšie ako aj ten najlepší písmoznalec identifikovať pisateľa na základe písomného prejavu. Znamená to, že by sme nemali používať technológie, ktoré by písmoznalectvo urobilo zbytočným?

VI Tyrania kvality

Vo svojom šiestom bode Mihálik píše, že „Motivácia legalizácie eutanázie totiž nie je pomoc trpiacim ľuďom, ale neschopnosť vidieť hodnotu ľudského života v samotnom fakte života.“ Nie je zrejmé, ako tým chce Mihálik argumentovať. Budem predpokladať, že by povedal, že život má hodnotu sám o sebe a že eutanázia obetuje túto hodnotu života o sebe v prospech kvality života, a že preto je nesprávna. Teda, hádam, že by mohol súhlasiť s takouto rekonštrukciou argumentu:

1. Eutanázia je obetovanie života samého v prospech kvality života alebo inej hodnoty.
2. Je nesprávne obetovať život sám v prospech kvality života alebo inej hodnoty.
3. Teda, eutanázia je nesprávna.

Nemám žiaden spor s prvým tvrdením. Považujem ho za fakt. Pri eutanázii sa nevyhnutne obetuje život sám v prospech inej hodnoty, najčastejšie kvality života. No mám spor s druhým tvrdením.

V prvom rade, dovolím si hádať, že ani sám Mihálik neverí, že obetovať život sám v prospech inej hodnoty je vždy nesprávne. Predpokladám, že smrť, ktorou zomreli niektorí vysvätení mučeníci, by Mihálik nepovažoval za morálne nesprávnu. (Ak áno, potom je táto námietka bezpredmetná.) No mučeník, ktorý zomrel, obetoval svoj život sám pre inú hodnotu, predpokladám že pre hodnotu jeho viery či osobnej integrity.

Môžeme si tiež vybaviť mnohých iných ľudí, nie nutne veriacich, ktorí obetovali svoj život pre niečo, čo považovali za hodnotnejšie ako svoj život; pre druhého človeka alebo pre svoje presvedčenie. Predstavme si vojaka, ktorý obetuje svoj život, aby on a jeho kamaráti neupadli do zajatia, v ktorom by boli vystavení rokom mučenia. Taký vojak obetoval hodnotu svojho života pre kvalitu života svojich kamarátov. No neurobil niečo zlé, naopak, konal chvályhodne. Stručne povedané, ak mučeníci môžu obetovať svoj život pre niečo iné, prečo nemôžu žiadatelia o eutanáziu?

Okrem toho, nie je také zrejmé, že by sme mali súhlasiť s predpokladom, na ktorom stojí druhé tvrdenie: že život sám o sebe je hodnotný. Mne sa zdá, že nie je, že život sám o sebe, bez ohľadu na to, ako je kvalitný alebo čo je jeho obsahom, nie je dobrom (nehovoriac o tom, že nie je dobrom, ktoré prekonáva všetky iné dobrá).

V prvom rade, na čom by sa takáto hodnota života o sebe mala zakladať? Inak povedané, prečo je život hodnotný sám o sebe? Kresťania by možno povedali, že život sám o sebe je hodnotný, pretože človek si užíva status byť stvoreným na obraz Boha. No tento argument môže presvedčiť nanajvýš kresťanov, ktorí by zdieľali vieru, že Boh existuje, že stvoril človeka na svoj obraz, atď. Ako by chcel Mihálik presvedčiť ateistov alebo veriacich iného náboženstva, ktorí neprijímajú túto vieru? Lebo on zrejme nehovorí len ku kresťanom, keďže obhajuje zákaz legalizácie eutanázie v zákone a zákon platí pre všetkých, kresťanov či nekresťanov. A teda, až keď Mihálik poskytne taký argument v prospech názoru, že život sám o sebe je hodnotný, ktorý by sa neopieral o náboženské zjavenie, až potom o ňom môžeme začať debatovať.

V druhom rade, zdá sa mi, že bežne neuvažujeme tak, ako keby mal mať život hodnotu o sebe a túto hodnotu by bolo nesprávne obetovať pre čokoľvek iné. Filozof Steven Luper vo svojej knihe The Philosophy of Death (Cambridge: Cambridge University Press 2009, s. 187) uvádza jednoduchý myšlienkový experiment, ktorý to podľa môjho názoru ukazuje. Predstavme si, že…

„Mám chorobu, ktorá ma do týždňa zabije, ak jej bude umožnené postupovať. Existuje liečba, ktorá mi predĺži život o jeden rok, no takmer po celý čas budem v ukrutných bolestiach. Zvážim čas navyše oproti bolesti, ktorú by zahŕňal, a rozhodnem sa liečbu odmietnuť. Zomriem o tri dni.“

V tomto príklade som obetoval dlhší život v prospech toho, aby som sa vyhol bolesti. Ak má život hodnotu o sebe, ktorú je nesprávne obetovať pre kvalitu života, bol to nemorálny čin, pretože je oveľa hodnotnejšie žiť dlhšie ako sa vyhnúť bolesti. To si však zrejme nemyslíme.

A nakoniec, zdá sa mi, že ani Katolícka cirkev si nemôže konzistentne myslieť, že obetovať život sám pre kvalitu života je vždy nesprávne. Mihálik poznamenáva, Katolícka cirkev súhlasí s praxou neposkytnutia zaťažujúcej alebo nadbytočnej liečby. Je podľa nej dovolené napríklad odpojiť pacienta od prístrojov, ktoré ho udržujú umelo nažive, aj keď vieme, že zomrie, alebo neliečiť nevyliečiteľného a trpiaceho pacienta, aj keď vieme, že keby sme ho liečili, žil by dlhšie. Dôvod je ten, že v istých prípadoch by liečba predlžovala život pacienta len za tú cenu, že by mu spôsobovala veľké trápenie. No ak ukončíme zaťažujúcu a nadbytočnú liečbu, čo sme vlastne urobili? Neuprednostnili sme kvalitu života pacienta pred jeho životom? Ak by bol život pacienta hodnotný sám o sebe a nič by nebolo dovolené pred jeho životom uprednostniť, ani len kvalitu jeho života, potom by podľa učenia cirkvi bolo nemorálne ukončiť zaťažujúcu či nadbytočnú liečbu. Myšlienkový experiment Stevena Lupera, na ktorý som odkazoval vyššie, je o tom istom.

Cirkevné učenie má, pravda, aj na toto svoju odpoveď. Spočíva v tom, že kladie dôraz na zámer, ktorým postupuje lekár ukončujúci zaťažujúcu liečbu a lekár, ktorý vykonáva eutanáziu. Zámer prvého je liečiť a smrť pacienta je len predvídaná, zámer druhého je zabiť a smrť pacienta je zamýšľaná. No, osobne si myslím, že takýto dôraz na zámer je deravý. Nechcem viac predlžovať komentár k tomuto argumentu, takže by som čitateľa odkázal na debatu, kde tento názor kritizujem.

VII Dôstojná a milosrdná smrť

Mihálik si myslí, že len prirodzená smrť je dôstojná a milosrdná, pretože tí, ktorí sa takto rozhodli zomrieť, si nenechali „zničiť svoju ľudskú dôstojnosť chorobou“ a „ničím nepodmienili svoju hodnotu.“ Tí, ktorí sa rozhodli pre eutanáziu, si nechali zničiť svoju ľudskú dôstojnosť chorobou a podmienili svoju vlastnú hodnotu kvalitou života. Teda, eutanázia je nedôstojná a nemilosrdná smrť.

1. Eutanázia znamená, že človek si nechá zničiť svoju ľudskú dôstojnosť chorobou.
2. Ak človek zomrie tak, že si nechá zničiť svoju ľudskú dôstojnosť chorobou, zomrie nedôstojne a ne-milosrdne.
3. Eutanázia znamená, že človek chorobou a kvalitou svojho života podmieni svoju hodnotu.
4. Ak človek zomrie tak, že kvalitou svojho života podmieni svoju hodnotu, zomrie nedôstojne a ne-milosrdne.
5. Teda, eutanázia nie je dôstojná ani milosrdná smrť.

Mihálik teda tvrdí, že pokým žiadatelia o eutanáziu chcú milosrdnú a dôstojnú smrť, potom eutanázia nie je to, čo hľadajú. Ak by tomu bolo tak, neznamenalo by to nutne, že eutanázia je nesprávna, a ani to, že by nemala byť legalizovaná, len toľko, že to nie je to, čo by žiadatelia o eutanáziu chceli. Inými slovami, ide o non sequitur.

No aj napriek tomu si myslím, že sa oplatí sa k nemu vyjadriť. Keby bol argument dobrý, spochybňoval by, že tí, ktorí žiadajú o eutanáziu a chcú dôstojnú a milosrdnú smrť, konajú racionálne. A s tým nesúhlasím. Teraz prejdem jednotlivé tvrdenia jedno po druhom.

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, nesúhlasím s ním. Mihálik tvrdí, že človek, ktorý sa rozhodne pre eutanáziu, si nechá zničiť svoju ľudskú dôstojnosť chorobou. Nemyslím si, že žiadateľ o eutanáziu si nechal zničiť svoju ľudskú dôstojnosť chorobou. Keby mal na výber, zrejme by si ju nenechal zničiť. Lenže on pravdaže nemal na výber, pretože ona jednoducho zničená bola. Eutanáziu chce práve preto, aby uchránil svoju dôstojnosť.

Ak by toto chcel Mihálik či niekto iný poprieť, chcel by som ho/ju prizvať k tomu, aby si predstavili túto situáciu:

Juraj je vážne telesne postihnutý človek, paralizovaný na celom tele. Sedí na vozíčku v parku, kam ho doviezol člen rodiny, ktorý si práve niekam odbehol. Park je husto zaľudnený. Stane sa však to, že Juraja postretne vážna inkontinencia. Nie je fyzicky schopný s tým nič urobiť  – odísť či očistiť sa. Všetkým naokolo je to zrejmé. Je vidieť a aj cítiť, čo sa mu stalo. Člen jeho rodiny neprichádza a neprichádza. Juraj sa začne cítiť zneuctene.

Keď sa Juraj cítil zneuctene, je tomu skutočne tak, že si „nechal zničiť“ svoju ľudskú dôstojnosť inkontinenciou? Bolo to, že sa cítil zneuctene, vecou jeho rozhodnutia, alebo sa to prosto stalo bez ohľadu na to, čo chcel? A ak by aj niekto tvrdil, že to skutočne bolo vecou jeho rozhodnutia, chcel by Mihálik snáď povedať, že Juraj si nemal nechať zničiť svoju ľudskú dôstojnosť inkontinenciou a že mal celú situáciu vnímať tak, že jeho dôstojnosť nestratil? Na základe akej autority by sme takému človeku mali hovoriť, ako sa má cítiť a ako má celú situáciu vnímať? Preto si myslím, že prvé tvrdenie nie je presvedčivé.

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, ak by bolo možné „si nechať zničiť dôstojnosť chorobou“, dalo by sa uvažovať o tom, že by išlo o nedôstojnú smrť. Ak človek zomrie po tom, čo bola jeho dôstojnosť zničená, zrejme mal nedôstojnú smrť. No keďže žiadateľ o eutanáziu si nenecháva zničiť svoju dôstojnosťou chorobou, nemohol mať kvôli tomu nedôstojnú smrť.

Pokiaľ ide o tretie tvrdenie, že eutanázia znamená, že človek chorobou a kvalitou svojho života podmieni svoju hodnotu, je potrebné si ujasniť, čo myslíme pod „svoju hodnotu.“ Ak sa pod „svojou hodnotou“ myslí hodnota človeka samého, jeho ako bytosti, potom sa mi nezdá, že ide o pravdivé tvrdenie. Žiadatelia o eutanáziu by zrejme nepovedali, že oni sami nemajú hodnotu, pretože majú tú či onú zákernú chorobu. Povedali by skôr, že ich život nemá hodnotu.  Ak teda pod „svojou hodnotou“ myslíme hodnotu života, potom súhlasím. Žiadateľ o eutanáziu môže podmieniť hodnotu svojho života, okrem iného, kvalitou svojho života.

Nesúhlasím však s posledným, štvrtým tvrdením, že ak človek podmieni hodnotu svojho života kvalitou života, potom zomrel nedôstojne a ne-milosrdne. Prečo by mal? Núka sa odpoveď, že človek zomrel nedôstojne a ne-milosrdne, pretože obetoval hodnotu svojho života samého pre niečo iné. Urobiť to znamená znesvätiť niečo posvätné, a teda konať v istom zmysle nesprávne; nedôstojne či ne-milosrdne. No pokiaľ je toto dôvod, prečo človek má zomrieť nedôstojne a ne-milosrdne, ak podmieni hodnotu svojho života kvalitou svojho života, potom s ním nesúhlasím. Dôvod je ten istý, ako pri predchádzajúcom argumente. Nemyslím si, že život sám má hodnotu, a už vôbec nie, že má hodnotu, ktorá vždy preváži všetko ostatné.

Celkovo vzaté, ak odmietneme prvé tvrdenie a štvrté tvrdenie, nemôžeme odvodiť záver, že eutanázia je nedôstojná alebo ne-milosrdná smrť.

Toľko k argumentom pána Mihálika. V prípade, že by on alebo niekto iný chceli reagovať, rád budem debatovať ďalej.