Prečo je slovenské volejbalové hnutie v depresii – Blog #1

Bolo to naposledy v roku 2015, keď som s rakúskymi plážovými volejbalistkami za jeden rok precestoval celú zemeguľu, a to hneď dva krát. Počas dlhých letov do Japonska, Brazílie a iných zákutí sveta som si uvedomil, že takéto cestovanie už nie je pre mňa a bolo by dobré vrátiť sa domov.

Vo vrcholovom volejbale som bol na Slovensku naposledy aktívny ako hlavný tréner VKP Bratislava v roku 1996. V porovnaní s dnešným stavom to boli zlaté časy volejbalu. Bolo veľa mužských a ženských družstiev, mládež hrala volejbal a aj mala kde hrávať. Detailom sa budem venovať v samostatnom blogu a bude to hlavne pre volejbalových fajnšmekrov.

Dnešný stav volejbalu je v skutočnosti smutný a deprimujúci, a to napriek tomu že sa Slovenskej ekonomike už dlhodobo darí a do Slovenského Volejbalu tečie dostatok peňazí.

Ako sa teda zo mňa stal člen správnej rady SVF?

Posledných 15 a viac rokov som pôsobil v zahraničí ako tréner. Býval som však na Slovensku, mám tu rodinu a  množstvo bývalých spoluhráčov a kolegov z volejbalu. Prišiel zákon o športe a napriek nedostatkom, umožnil aspoň trochu prevetrať staré vzájomne previazané štruktúry, ktoré v najväčšej miere zodpovedajú za drastický úpadok Slovenského volejbalu za posledných 10 rokov. Mám na mysli Slovenskú Volejbalovú Federáciu.

Plán bol jednoduchý, dať dokopy tím úspešných volejbalistov, kandidovať za prezidenta SVF, vyhrať voľby a začať pracovať na obnove úspešnej volejbalovej tradície. Taký bol plán a ten nevyšiel.

Čo sa stalo? Na konferencii SVF, kde bol volený nový prezident, boli traja kandidáti. Ja, Richard Nemec, tiež známy, úspešný volejbalista a reprezentant a potom tam bol tretí kandidát. Tento kandidát bol výrazne menej úspešný volejbalista. Keď si človek prešiel hospodárske výsledky firiem, v ktorých mal podiel alebo je majiteľom, tak vzhľadom na straty a dlhy nebol ani dobrým manažérom. Mal ale podporu odchádzajúceho prezidenta, ktorý z dôvodov jemu známych už nechcel kandidovať.

Sme na Slovensku. Tipnite si, kto tieto voľby vyhral. Niekto z úspešných volejbalistov? O jeden hlas to vyhral terajší prezident. Ja som skončil druhý, Richard Nemec tretí. Samotné voľby a ich priebeh, sčítavanie hlasov a transparentnosť sú opäť na samostatný blog pre volejbalových fajnšmektov a nie len pre nich, ale pre všetkých bojovníkov za lepšie športové federácie a zväzy.

Po voľbe prezidenta sa situácia rýchlo vyvinula tak, že som kandidoval aj do správnej rady. Získal som najviac hlasov a tešil som sa, že budem mať aspoň možnosť, v celkom slušnom kolektíve, spravovať SVF. Píšem tento blog v čase, keď už prebehlo niekoľko správnych rád.

Rozhodovali sme zatiaľ len o bežných a pre slovenský volejbal minimálne dôležitých veciach. Padli však rozhodnutia, o ktorých sme nerozhodovali ako správna rada a napriek tomu si to SVF schválilo a zaviedlo.

• Jedným z príkladov je prihlásenie sa za organizátora Majstrovstiev Európy, o čom rozhodol samostatne iba prezident SVF, v nesúlade so stanovami SVF schválenými konferenciou. Osobne som za usporiadanie tejto akcie, ale ide o zákonnosť a transparentnosť. Ak si to protiprávne schváli prezident sám, načo nám je správna rada?
• Ďalej prezident Kraščenič napriek volebným sľubom sám seba zamestnal a sám si určil aj výšku platu. Tento fakt sa navyše nijako nedostal ani do zápisnice správnej rady.

Z toho je vidieť, že my ako správna rada sme len do počtu. Reálne veci nespravujeme a o všetkom dôležitom rozhoduje konateľ SVF, ktorým je Prezident SVF Kraščenič. Pripadáme si tu ako nejaká pozorovateľská misia pri SVF a radi by sme informovali volejbalistov, že naše mená a funkcie v správnej rade nič podstatné nespravujú. Podstatné veci sa nám iba oznamujú a niekedy ani to.

Samozrejme, aj o tejto rozsiahlej kapitole správnej rady bude samostatný blog.

Na záver prvého dielu môjho denníka poviem len toľko, že momentálne nemám inú možnosť, než sa vám tu na webe vysťažovať. Možno sa pýtate, či sme sa nesnažili situáciu riešiť oficiálnou cestou. Snažili. Avšak kontrola pod ministerstvom školstva patrí pod gesciu SNS a nedočkali sme sa ani odbornosti ani slušnosti a ani hrdosti.

Napíšem a zverejním všetko, čo viem, o čom som presvedčený, že je nesprávne a čo správne, ako by to malo byť a ako to dosiahnuť. Dozviete sa aj o exkluzívnych zmluvách bez súťaže. Skrátka tradičné slovenské historky z inštitúcie, ktorá poberá dlhodobo vyše 1,3-1,8 milióna eur ročne z vašich daní.

A budem rád, ak mi niekto z Vás poradí.

Ďalší blog sa venovať stavu slovenského volejbalu v minulosti a dnes. A najdete ho tu: Stav slovenského volejbalu v minulosti a dnes – Blog #2

Ďakujem za komentáre a prípadné zdieľanie.