Denník N

Aj v 21.storočí je cool a dôležité mať korene

Mnohí sú presvedčení, že národno-budovateľské aktivity patria do 19. storočia a nie do roku 2019. Prečo teda dve mladé ženy, ktoré ani nie sú historičky, popularizujú knihu, ktorá sa hrdí prívlastkom prvý národný príbeh Slovenska?

V apríli sme so Zuzanou Palovic vydali knihu, ktorá rozvírila stojaté vody slovenskej identity.  Nezapadá totiž do kategórií kníh a ľudí, ktorí o národných témach píšu.

Zuzana a ja sme mali v zahraničí našliapnuté na úspešné akademické kariéry. Po skončení doktorátov vo Veľkej Británii sme sa však rozhodli premietnuť to, čo sme za roky štúdia Slovenska nazhromaždili do niečoho unikátneho. Knihu so silným národným, nie však národnostným, posolstvom pre moderných Slovákov. Vytvorili sme pomôcku, ktorá má pomôcť Slovákom nájsť v sebe záujem o a hrdosť na svoje dedičstvo, ktoré presahuje výšivky na krojoch.

Po rokoch budenia záujmu o našu krajinu v cudzincoch sme sa vrátili domov a zistili, že u nás sa túžba spoznávať svoj pôvod nenosí. Väčšina ľudí si vystačí s faktami z hodín dejepisu a prejavmi národného cítenia, ktoré zahŕňajú kroj, pieseň, remeslo a každoročné majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Do hĺbky sa veľmi nepúšťame. Poznáme síce historické reálie, ale akoby sme od nich boli odrhnutí. Sú to len čísla, roky, tváre, básničky, ktoré sme sa v škole učili naspamäť.  Nie niečo, čo je stále tu, čo žije v nás.

Akoby nebolo zaujímavé byť Slovákom. Akoby nemalo význam rozprávať sa o Slovensku. Akoby nemalo zmysel vedome tvoriť a šíriť príbehy o tom, kto sme. Akoby sme boli paralizovaní a sústredili sa výlučne na výkonnosť ekonomiky a nevšimli si, že svet fičí na príbehoch – od krémov na tvár po medzinárodnú diplomaciu. Príbehy sú in a sú všade.

Antropológivia tvrdia, že práve príbehy z nás robia ľudí.  Príbehy, nie holé fakty hýbu a odjakživa hýbali svetom. Tí s najlepšími a najpresvedčivejšími príbehmi boli odjakživa najatraktívnejšími partnermi, najúspešnejšími generálmi, najmocnejšími kráľmi a najoslavovanejšími prezidentmi a hrdinami, ktorých si pamätáme. Na druhe strane tí, ktorí mlčal, padli do zabudnutia. Vypísali ich z histórie tí s dobrými príbehmi. Koľko toho viete o Hyksósoch a koľko o Rimanoch? Rimania písali o dušu spasenú, tí druhí nie.  Že sa vás to netýka? Koľko sa už pohovorilo o tom, ako sa prezentovať na pracovných pohovoroch a ako zapôsobiť na prvom rande. Príbehy, príbehy, príbehy. Vtedy, dnes, na individuálnej aj kolektívnej úrovni. Ten najpresvedčivejší, najdojímavejší, najzaujímavejší vyhráva v politike, v biznise, vo vede.

Na úrovni národov sa takýmto príbehmi pestuje vzájomosť. Sú to príbehy, ktoré nás robia jedinečnými. Odlišujú Slovákov od Macedóncov, Talianov a Novo Zélanďanov. Príbehy tvoria identitu. Tá totiž nepramení z ekonomických ukazovateľov a geografických hraníc, ale z pocitu toho, že niekam patríme. Ten pocit nám dávajú spoločné príbehy.  Vedel to Napoleon, Cézar, Kleopatra, aj Štúr. Príbehy robia ľudí ľuďmi a národy národmi. Dávajú spoločný základ, nádej, smer. Zároveň sa nimi národy prezentujú navonok.

Aj my máme svoje príbehy. Väčšina z nich sa ale točí okolo toho, ako nás v minulosti trápili a utláčali. Ťažko z toho vyťažiť zdravú hrdosť a sebavedomie. Ťažko sa s takýmto príbehom budeme prebíjať v zahraničí v konkurencii majstrov rozprávačov z celého sveta. Tak sme na ne zanevreli a zabudli.

Nejde len o to, ako nás vidia v zahraničí. Na Slovensku niečo chýba. Ťažko to definovať. Vo svojej podstate však ide o spoločný základ, o pupočnú šnúru, ktorá drží Slovákov pohromade. Výsledkom je nejednotný národ. Občas sa zdá, že jediné, čo máme spoločné, je frustrácia z politiky. Na tomto sa ale nedá stavať zdravá spoločnosť. Ako môžeme ťahať za jeden povraz, keď nám chýba dôvod, motivácia a zmysel kolektívneho bytia a  snaženia? Je to aj preto, lebo nám chýbajú príbehy, ktoré by nás spojili ako národ. Príbehy, to sú naše korene.

Na Slovensku ešte donedávna neexistoval priestor na tvorbu takýchto príbehov o Slovensku. Bývalému režimu vyhovovala rozbitá spoločnosť, ľahšie sa totiž ovládala. A dnes? Dnes je táto téma skôr námetom detailných akademických štúdií ako celonárodnej diskusie. Bezpečné vody úzkostlivého pridržiavania sa historických faktov, ktoré málokoho zaujímajú a ktoré, povedzme si pravdu, vyzerajú úplne inak z pohľadu Nemecka, Maďarska alebo Ruska, sa rovnajú tichu.  Aj preto o nás dodnes vo svete tak málo vedia a aj preto Slováci, ktorí pociťujú potrebu takéhoto kolektívneho prepojenia hľadajú riešenia v extrémoch.

Prečo ohŕňame nos nad tým, čo pochopili už Gréci, Arabi a Rimania? Dodnes používame ich kroniky a ich príbehy na to, aby sme sa dozvedeli viac o svete predkov. Prečo vyvyšujeme komplikované traktáty a rovnice nad príbehy, ktoré pochopí každý? Úprimne, koľko ľudí doma a vo svete zaujíma výkonnosť slovenskej ekonomiky a detaily národného obrodenia v 19. storočí a koľko chce počuť dobrý príbeh o Slovensku? Toľko rokov sme od kolonizátorov a okupantov počúvali o tom, aká je naša minulosť a existencia podradná a zdá sa, akoby sme tomu aj uverili. Akoby sme sa hanbili. A tak mlčíme. Stačí však prekonať nesmelosť, zábrany a strach, postaviť sa výzve tvárou v tvár, otvoriť ústa a rozpovedať svoj vlastný príbeh.

Máme na výber. Môžeme sa vykoreniť, môžeme zabudnúť. Môžeme sa baviť o Slovensku po roku 1993 a sústrediť sa na pokrok a budúcnosť. Vedzme však, že tak ako strom nemôže rásť a rozvíjať sa bez zdravých koreňov, tak ani národ nemôže napredovať bez koreňov. Národ bez príbehu, ktorému verí, ovláda cynicizmus. Takýto národ je slepý, stratený a apatický. Naviac, všetci okolo nás si pradú svoje vlastné príbehy. Česi, Rakušania, Maďari, Poliaci. Chceme sa vytratiť z pamäte ľudstva?

Slovensko: Legenda Lipy nie je encyklopédiou Slovenska. Je začiatkom, inšpiráciu, posmelením skúmať a písať svoj vlastný príbeh. Nie na národnostnú, ale národnú nôtu. Nie za účelom burcovania predsudkov, neznášanlivosti a uzatvárania sa do seba, ale porozumenia a budovania mostov.

Slovensko je cool. Slovensko je jedinečné. Poďme sa  o tom rozprávať, poďme písať naše vlastné príbehy. Doteraz ich za nás písali iní.

Spoluautor: Zuzana Palovic

Teraz najčítanejšie